Na titulku iba s rakovinou

Kedysi boli ľudia fascinovaní tým, ako rýchlo dokázali médiá sprostredkovať informácie aj zo vzdialených kútov sveta. Všetko sa zrazu zdalo byť dosiahnuteľné, bližšie, známejšie, a tak sa postupne prestali neznámeho báť, pretože v podstate neexistovalo. A keď médiá priniesli správy nielen o cestách, objavoch, obchode, politike, vzdialených krajinách, ale napokon aj o vojne, popravách a zabíjaní, ľudia sa prestali báť aj smrti. Aspoň v novinách. A začali o nej (možno práve pre ten stratený strach) hovoriť stále viac. To všetko úžasne nahrávalo honbe za neutíchajúcou akčnosťou, ktorá v spoločnosti, čo má stále menšiu schopnosť rozlíšiť dobré a zlé hodnoty, začala búrať hranice. Súčasnosť však priniesla ešte jednu mediálnu bombu: ľudské príbehy plné emócií, v ktorých sa prítomnosť smrti stala takmer zákonom. Postihnutí, chorí, zranení, umierajúci, to je len zlomok z toho, čo si dnes môžeme prečítať v novinách či pozrieť v televízii. Efektívne spracovaný príbeh, slzy, dramatický výraz moderátora a romantická pieseň v pozadí dojmú mnohých divákov. A aj keď používa iné rekvizity, za touto formou nezaostáva ani tlač. Mnohé spomenuté príbehy pritom pochádzajú z radov respondentov, ktorí sa tým stávajú zainteresovanejší. Veď sa to môže prihodiť komukoľvek z nás… Aby to však s tými nešťastiami a smrťou nebolo zase až priveľmi prehnané, v poslednom období médiá vyvažujú smútok radosťou – tehotné moderátorky, herečky či iné „celebrity“. Takže keď už nestačí neobyčajný príbeh obyčajných ľudí a život poskytne takú možnosť, na scénu prichádzajú neobyčajné príbehy… nie obyčajných? Vhodnejšie bude uviesť mediálne známych. Neobyčajní predsa byť nemôžu – veď ani oni nie sú imúnni voči tragédiám osudu. A ich zraniteľnosť odhalili práve médiá. Smrť tak dokáže v očiach čitateľov zniesť aj „úžasný“ mediálny svet dolu, do reality. A to predáva… Jedným z posledných takých prípadov bolo diagnostikovanie rakoviny pľúc známeho herca Michala Dočolomanského. Téma ako stvorená na titulku. A nezostalo len pri nej. Bulvárny denník priniesol na túto tému v priebehu niekoľkých dní celú sériu článkov. Najskôr to bola informácia o hercovej chorobe v bombastickom balení, potom podrobnejšie údaje o mieste a spôsobe liečenia. Na tretí deň sa v týchto novinách objavil článok s titulkom Jeho boj o život! Za každou vetou výkričník, slová burcujúce do boja, vyjadrenia hercov-kamarátov, povzbudenie, familiárne oslovovanie, popis ochorenia aj s najčastejšími príčinami a následkami. Dnes je už asi zbytočné rozhorčovať sa nad tým, aké témy si na svoje titulné strany vyberá bulvár. Vyberá si to, čo noviny predá? To nechajme na ich čitateľov. Príbuzní Michala Dočolomanského si však asi toto vydanie denníka nekúpili. Alebo si ho nekúpili s nadšením. A Miško, ako herca autori článku oslovujú, asi tiež neuvidí rád svoju smutnú tvár pod veľkým nápisom Bože, daj mu šancu! Ako vlastne vplýva na človeka medializácia informácií, ktoré sa jemu samému ťažko prijímajú aj v ambulancii lekára, nieto ešte na titulných stranách novín? Ak ide o neznámych ľudí, ktorí si miesto v tlači zaslúžili „iba“ svojou chorobou, zverejnenie im možno prinesie viac súcitu, porozumenia a možno nejaký finančný príspevok od citlivého čitateľa. Ktosi zasa rád používa seba samého ako odstrašujúci príklad a varovanie, prípadne ako posilu ľuďom s podobným osudom. Nielen známe osobnosti by však pravdepodobne seba samých na titulke videli radšej v súvislosti s úspešným predstavením, filmom alebo knihou. Či už ide o mediálne známeho alebo neznámeho človeka, pri boji s chorobou je (ne)obyčajný každý. A každý s ňou bojuje po svojom a sám. V takomto prípade je teda okrem rozoberania vplyvu médií na divákov a čitateľov namieste hovoriť aj o vplyve médií na tých, ktorých životy sú témou a predmetom práce novinárov. O vplyve na ľudí, ktorí sa v prípadoch podobných prípadu nášho známeho herca stanú obeťami dramatizácie a straty studu aj rešpektu pred ich súkromím. Ako sa s úlohou, do ktorej ich obsadili médiá vyrovnajú, môžeme len tušiť. Informácie o ťažkej operácii, postihnutí či chorobe nám totiž väčšinou neotvoria dvere do ich vnútorného sveta. Pretože v bulvárnych periodikách sa len ťažko nájde priestor na kvalitné reportáže z takéhoto súdka, ktoré môžu dať veľa nielen čitateľovi, ale aj novinárovi, ktorý tému spracúva. A ktoré by ho prípadne mohli posunúť nielen k vyššej kvalite jeho práce, ale najmä k pochopeniu pojmu étos a etika. Autorka je doktornadka na Trnavskej univerzite v Trnave