Na Slovensku nič nového

Vo štvrtok 23. februára bola na budove Univerzity Komenského odhalená pamätná tabula zavraždenému študentovi Filozofickej fakulty Danielovi Tupému. Bola to tiež príležitosť na zamyslenie a bilancovanie. Bezprostredne po tejto tragickej udalosti som vyjadril presvedčenie, že ak mala jeho smrť vôbec nejaký zmysel, tak len ten, že nás prebudila z letargie vo vzťahu k neofašizmu. Pritom som podvedome myslel na Kanta. Slávny nemecký filozof vyjadril zaujímavú myšlienku, že každá veľká zlomová historická udalosť sa vyznačuje predovšetkým zmenou ducha, duchovnej atmosféry. Tak napríklad pre revolúciu nie je podľa Kanta taká dôležitá samotná revolúcia v zmysle politického prevratu, ale to, čo sa odohráva (revolúcia) v hlavách ľudí. Revolúcie prichádzajú a odchádzajú. Iba radikálna zmena ducha, ktorú po sebe zanechá každá skutočná revolúcia, zostáva trvalá. A tá je podstatná. Veril som teda, že sa po smrti Daniela – keď už nič iné – zmení aspoň nálada ľudí, že ich ľahostajnosť vystrieda aspoň v tomto prípade záujem o veci verejné, že sa už nikdy nebudú môcť (tak ako doposiaľ) stavať nevšímavo k najmenším prejavom rasizmu, xenofóbie a neofašizmu a mylne sa domnievať, že ich sa to netýka. Osud Daniela sa mi zdal dostatočne výrečný. Daniel nikomu neublížil, ani by to nedokázal. Bol príliš miernej povahy. Daniel (ľutujem, že to tak pre väčšiu zrozumiteľnosť musím povedať bez obalu a bez toho, aby som niekoho chcel uraziť) nebol „tmavý“ – ani Róm, ani černoch, ani aziat…. Mal iba dlhé vlasy a na pleci zavesenú gitaru. A napriek tomu všetkému niekomu prekážal a bol zavraždený… Dnes viem, že pesimisti (či skôr realisti?) mali pravdu, keď aj na stránkach SLOVA v tejto súvislosti napísali: „Slovenská spoločnosť sa prebudila. No nie úplne, nie celá a len nakrátko.“ (Radovan Geist). A skutočne. Vyšetrovanie vraždy Daniela nebolo doposiaľ uzavreté, páchatelia obvinení. Naopak, útoky neofašistov po krátkej prestávke pokračujú (len v Bratislave v priebehu januára boli podľa tlače zaznamenané prinajmenšom dva fyzické útoky neofašistov na nevinné osoby). Tieto útoky sa doposiaľ zahmlievajú prekvalifikovaním na trestný čin výtržníctva. A medzitým sa poslanci spolu s Ministerstvom vnútra nemôžu dohodnúť, či je nebezpečnejší pravicový alebo ľavicový extrémizmus (akoby nebolo prakticky jedno, či dosta-nete facku sprava alebo zľava). Aj návrh Generálnej prokuratúry zakázať neofašistickú stranu Slovenskej národnej pospolitosti akosi zapadol prachom (alebo iba mi niečo uniklo?). A čo sa týka nálady občanov a záujmu masovokomunikačných prostriedkov, neofašizmus už nie je na programe dňa. V súčasnosti ich evidentne viac zaujíma vtáčia chrípka. Skrátka, na Slovensko sa vrátila v tejto otázke letargia. Na potvrdenie pridám ešte jednu vlastnú skúsenosť. Nedávno (približne pred dvomi mesiacmi) som si všimol, že BRATISLAVSKÉ NOVINY na svojej zadnej strane pravidelne ohlasujú zápasy mužstva 2. ligy v sálovom futbale, ktoré sa volá „Jozef Tiso“. Redakciu som svojím listom upozornil na túto skutočnosť a zároveň som ju požiadal o vysvetlenie, prečo takýmto spôsobom voľky-nevoľky propagujú športové družstvo nesúce meno vojnového zločinca. Noviny tento môj názor neuverejnili (načo majú, iste, právo), ani mi naň neodpovedali (na čo, samozrejme, majú tiež právo, čo však osobne považujem za neslušné a vzhľadom na obsah listu aj za ignorantské). Naďalej však bez zábran uverejňujú zápasy družstva s týmto – jemne povedané – provokatívnym názvom (a pritom možno práve permanentne napĺňajú trestný čin „propagácie extrémnych hnutí“; kto by si však u nás nad tým lámal hlavu, že? Nie sme nejaké „puntičkárske“ Rakúsko!). Čo sa skrýva za týmto postojom? Je to opäť len ľahostajnosť, krátkozrakosť, alibizmus týchto novín, „banality“, nad ktorými dnes mávneme rukou a až zajtra (po ďalšej tragickej udalosti) sa nad nimi znovu pozastavíme. Alebo…? Summa summarum, na otázku, čo sa na Slovensku zmenilo po smrti Daniela Tupého, žiaľ, musím v duchu záverečných slov zo slávneho Remarqueovho románu odpovedať: nič, vôbec nič. Autor je vysokoškolský učiteľ