Slobodomurárstvo bez toho, že by malo taký vplyv ako na Západe, zažilo najmä v Rusku, Poľsku, Maďarsku a v Česko-Slovensku pozoruhodný rozmach. Komunistické režimy, ktoré slobodomurárov vyhnali ako „triednych nepriateľov“, ho však zlomili. Od pádu berlínskeho múru (1989) sme svedkami bojazlivej renesancie slobodomurárov rôznych západných smerov. Lenže noví slobodomurári musia čeliť nepochopeniu, nacionalizmu a mafiám.
Ak sa nepodarilo cirkvám či štátom prekaziť etnické drámy, ktoré trápili národy strednej a východnej Európy, a obzvlášť na Balkáne, nepodarilo sa to ani slobodomurárom. Veľké nadšenie, s ktorým slobodomurárske príslušnosti prichádzali do východnej Európy po páde berlínskeho múru, upadlo. Na pád komunizmu, ktorý ich umlčal počas 70-tych rokov v ZSSR a viac než na štyridsať rokov v ľudových demokraciách, sa pozerali s úžasom.
Pozoruhodné dejiny Pravdupovediac, slobodomurárstvo nemalo vo východnej Európe vplyv porovnateľný so Severnou Amerikou, kde sa ho dovolávali početní prezidenti Spojených štátov, od Georgea Washingtona po Franklina D. Roosevelta; v Južnej Amerike, kde Simon Bolivar, rovnako ako Salvador Allende, patrili k „bratom“. Podľa André Comba, odborníka na dejiny slobodomurárstva, sa táto slabosť na východe Európy dá vysvetliť tým, že proti slobodomurárstvu tu vždy bojovali rôzne náboženské a politické prúdy, obzvlášť antisemitské.
Ako ukazuje ruský príklad, slobodomurári sa netešili všade rovnakej vážnosti. Obnova slobodomurárstva v Rusku v roku 1802 viedla k jeho pozoruhodnému rozmachu; napríklad v Petrohrade bolo v tom čase až desaťtisíc bratov. Najslávnejším slobodomurárom z tohto obdobia bol spisovateľ Puškin. Začiatkom 20. storočia sme svedkami nového nástupu slobodomurárstva pod názvom „slobodomurástvo Dumy“, iniciovaného Veľkou francúzskou lóžou, ktorej členmi boli Alexander Kerenskij a takmer všetci členovia jeho menševickej vlády z roku 1917.
Zásluhou nedostatku demokracie bol prechod púšťou ešte dlhší: neúspech sprisahania dekabristov, na ktorom sa v roku 1825 zúčastnili početní slobodomurári s cieľom prinútiť cára Mikuláša I. k nevyhnutným reformám, viedol až k zákazu ruského slobodomurárstva počas zostávajúceho 20. storočia. Počnúc rokom 1920 pracoval Lev Trockij na čím ďalej, tým tvrdšej kritike tohto „buržoázneho“ hnutia; v roku 1922 zakázal dvojitú príslušnosť k strane a k slobodomurárstvu, ktoré označil za „triedneho nepriateľa“. Fyzické likvidácie slobodomurárov, ktoré nasledovali, sa rozšírili aj do Maďarska. Autoritatívne režimy v Bulharsku či Rumunsku sa pustili do prenasledovania lóží, čo bolo predohrou fašistických a nacistických perzekúcií.
Počet maďarských slobodomurárov dosiahol až 7 000 a československých 1 700. Po skončení druhej svetovej vojny a nastolení ľudových demokracií z nich nezostal nikto. Pražským komunistickým prevratom v roku 1948 , ktorý bol prelúdiom k odchodu (slobodomurárskeho) prezidenta republiky Eduarda Beneša, sa začalo štyridsaťročné obdobie zmrazenia aktivity tohto hnutia.
„Znovu zapáliť ohne“ V roku 1990 je slobodomurárstvo vo východnej Európe pred svojou rekonštrukciou a rôzne západné lóže sa s oduševnením budú usilovať o „znovurozkvitnutie agátu“ na východe starého kontinentu. Do tejto úlohy sa zapoja príslušníci početných štátov: s Francúzmi na čele, ale aj Nemci, Belgičania, Taliani, Gréci, Fíni, Rakúšania a Američania. Nájdeme tu dve veľké slobodomurárske rodiny. „Rádovú“, ktorá robí záväznou vieru v jedného zjaveného Boha a „liberálnu“, ktorá učí úplnú slobodu svedomia.
Mechanizmus je vo všeobecnosti nasledovný: vytváranie lóží a „znovuzapaľovanie ohňov“ sa konajú na Západe, pretože na inom mieste niet ani oprávneného slobodomurára, ani chrámu, ani rítu. Poľská kolónia na severe Francúzska tak nadviaže kontakty a vytvára prvé lóže v Lille, ako Nadzieja (Nádej), Veľký francúzsky orient (GODF), ktorý v tom istom roku prebúdza Hviezdu severu v Moskve. Nezaostáva ani Veľká francúzska lóža (GLF) a v roku 1991 zakladá v ruskom hlavnom meste, na základe Puškinovej lóže v Paríži, lóžu Mikuláša Novikova. Veľká francúzska feministická lóža (GLFF) zasväcuje, podľa vzoru parížskej lóže Ruža vetrov, maďarské sestry, ktoré v roku 1992 zakladajú v Budapešti lóžu Napraforgo (Slnečnica). V tom istom roku Veľká národná francúzska lóža (GLNF) posväcuje moskovskú lóžu Astrea.
Biedne začiatky Postup západniarov predpokladá materiálnu pomoc bratom, ktorí nemajú nič. P. Yves Trestournel, veľký tajomník GLNF-u, si spomína na ceremóniu v jednej petrohradskej materskej škôlke s detskými stoličkami. P. André Combes, v tom čase veľký tajomník GODF-u, zase spomína, že chrámom v Bukurešti bol panelák na predmestí. P. Alain Sede, bývalý prezident Ľudského práva (DH) sa domnieva, že jeho lóžová príslušnosť musela poskytnúť „logistickú a materiálnu pomoc veľmi chudobným lóžam“, ktorým chýbali knihy a rituálne predmety. GODF odhlasovala príspevok vo výške takmer 800 000 frankov ročne, GLF ich uvoľnila 300 000.
Celá slobodomurárska obroda však prebieha v chvate. Konkurencia medzi lóžovými príslušnosťami vedie k zasväcovaniu učňov a udeľovaniu hodností tovarišov a majstrov v jedinom dni, zatiaľ čo tento postup si normálne vyžaduje tri roky. Má to za následok vznik „malej vojny“ medzi lóžovými príslušnosťami s cieľom získať najväčší počet čo najlepších členov. GODF a GFL sa isto dohodli pri zariaďovaní sa v Maďarsku alebo Česko-Slovensku; Ľudské právo a GODF postupujú spoločne v Rumunsku. Vcelku každá lóžová príslušnosť podporuje svoje „dcéry“ a pokúša sa zvádzať tie ostatné. GODF stratí svojho prvého ruského Ctihodného v prospech GLNF-u, ktorá ho tiež oberie o petrohradskú Sfingu. Lóža Zora v Belehrade prechádza z GLF-u do GODF-u a Lotyši opúšťajú francúzske slobodomurárstvo pre slobodomurárstvo nemecké. Inak povedané – slobodomurársky univerzalizmus sa rozpadáva na farnosti.
Komu to prekáža Čo sa týka nebezpečenstva mafií, názory sa rôznia. Niektorí ho pokladajú za fantazmu, iní ho posudzujú veľmi reálne: „Prišli za nami nejaké politicko-špekulantské zoskupenia,“ hovorí bývalý funkcionár. V roku 1993 nám jedno z nich ponúklo v jednom veľkom parížskom hoteli šek na stotisíc frankov „pre našich chudobných“, ak sa usadíme v jeho krajine. Ten šek sme roztrhali.“
Ešte viac sa treba obávať pokušenia entnocentrizmu. Totiž prelínanie národov a etník vyvoláva reflexy vylučovania dokonca aj u slobodomurárov. „V roku 1994 naši rumunskí bratia nechceli prijať Cigánov, čo je postoj, proti ktorému som sa postavil“, vysvetľuje Jean-Michel Ducomte, bývalý veľký tajomník pre vonkajšie veci GODF-u. „O šesť mesiacov neskôr mi telefonovali s cieľom dozvedieť sa, ako sme sa my vo Francúzsku dokázali vysporiadať s etnickými rozdielmi.“
Iný handicap: absentovanie symbolických odkazov z nedostatku biblickej kultúry. „Museli sme vysvetľovať pojmy, ktoré sú pre nás samozrejmé, ako napríklad slnko či príložník,“ potvrdzuje pani Marie-France Coquartová, bývalá veľmajsterka GLFF-u. „Nevedeli, kto bol kráľ Šalamún a jeho architekt Hiram. Nechápali, čo znamená budovanie seba samého.“ P. Giber Schulsinger, bývalý veľký tajomník pre vonkajšie veci GLF-u toto kultúrne vákuum potvrdzuje: „V roku 1991 som mal vo Varšave prednášku o slobode, z ktorej nič nepochopili. Po toľkých rokoch vymývania mozgov sa im náš slovník zdal skutočne ťažko pochopiteľný!“
Stopy minulosti Dekády komunizmu dali východným slobodomurárom neskrotnú túžbu po slobode, čo im bráni rešpektovať rovnosť a bratstvo, ďalšie dve slobodomurárske hodnoty, ktoré sovietska propaganda spotvorila. Amerika a jej rádové slobodomurárstvo sa tak často javia – najmä v Rusku – vhodnejšie na uhasenie tohto smädu po slobode.
Slobodomurári východnej Európy to nemajú ľahké. Museli akceptovať bývalých aparátnikov, čo nešlo bez škrípania zubov. V mnohých krajinách narazili na prebúdzajúce sa antislobodomurárstvo aj vtedy, keď ich vplyv v podnikateľských (s výnimkou rádového slobodomurárstva, ku ktorému patrí GLNF a Veľká anglická lóža) alebo politických kruhoch je malý. Nájdeme ich v okolí moskovského primátora a viacero juhoslovanských poslancov je v nejakej lóži, bez ohľadu na stranícku príslušnosť. Vcelku patria k intelektuálnej elite ako profesori, inžinieri, umelci, herci, či novinári. Český prezident Václav Havel nie je medzi nimi (všeobecne prevláda opačný názor – pozn. prekl.), na rozdiel od jeho otca.
Napriek týmto výhradám a používaniu škótskych rituálov odkazujúcich sa na biblické texty, staré nepriateľské postoje sa znova objavujú, napríklad v Poľsku, kde niekto znova vydal výplody Lea Taxila, napísané v roku 1886 a pripisujúce slobodomurárstvu satanské sklony.
Desaťtisíc „bratov“ Zistiť počet slobodomurárov vo východnej Európe nie je ľahké, lebo okrem ich diskrétnosti sú to vysoká rotácia ich členstva a „schizmy“, ktoré sťažujú počítanie. Dielne majú menší počet členov ako na Západe, vo všeobecnosti od pätnásť do päťdesiat. Najlepšie implantovanou lóžovou príslušnosťou sa javí GODF. Celkový počet v krajinách predtým sovietskej sféry možno, len veľmi približne, odhadnúť na desať tisíc slobodomurárov všetkých lóžových príslušností. Modrá stuha (prvenstvo) by patrila Juhoslávii s asi tisíckou bratov. V porovnaní so sto tisíc francúzskymi slobodomurármi či štyrmi miliónmi amerických bratov je to málo!
„Všetky slobodomurárske rodiny pocítili túžbu znova prežiť na východe to, čo je nám drahé,“ uzatvára Claude Charbonniaud, veľmajster GLNF-u. „Musíme konštatovať, že nával záujmu o slobodomurárstvo nie je. Poďme na to opatrne, aby sme nepriťahovali ľudí bez ideálov.“
Podobná obozretnosť je u Jeana-Clauda Bousqueta, veľmajstra GLF-u: „Získané výsledky sú skromné,“ hovorí. „Nie sme však stúpencami prijímania každého, kto príde, čo by pritiahlo ľudí vlažných, alebo podnikavcov. Musíme byť opatrní s cieľom prispieť k ústupu totalitarizmu, bez prekrútenia svojich zasvätených hodnôt.“ Niekdajší triumfalizmus slobodomurárstva už teda nie je namieste.
Z Le Monde Diplomatique (apríl 2000): Sur les ruines du communisme. A lEst, le retour des franc-maçons, preložil Jozef Sivák
