Na palube Cuban Airlines

Pobytom v Trinidade sa skončila aj prvá etapa nášho putovania po Latinskej Amerike. Ďalej sme mali naplánovanú cestu do Mexika, takže sme si museli zaobstarať letenky z ostrova. Na základe ceny sme sa rozhodli pre spoločnosť Cuban Airlines, ktorej týmto skutočne nerobím reklamu. Do Havany sme sa vrátili znova taxíkom, dali si zmrzlinu v Copelii, zvítali sa a hneď aj rozlúčili s našimi priateľmi z La Habana Vieja, kúpili si letenky a pobrali sme sa na letisko. Trpím neuveriteľnou fóbiou z lietania. Ak sa k nej pridá úzkosť spôsobená nadmerným požívaním alkoholu v predchádzajúcich dňoch, výsledkom určite nie je pôžitok z letu. Pri odovzdávaní batožiny som sa s malou dušičkou spýtal pána za priečinkom, či je naše lietadlo kvalitné. Pán sa zatváril neurčito, čo mi teda rozhodne nepridalo odvahy. Poznamenal však, že asi nebude úplne zlé, keďže už lieta päťdesiat rokov bez nehody. „Však to nie je ,,vrtulák“?“ spýtal som sa priamo. Bol to ,,vrtulák“. Vtedy som si uvedomil, čo to znamená mať strach. Peter ma síce oboznamoval s výhodami vrtuľových motorov oproti prúdovým, napriek tomu som do lietadla nastupoval spotený ako mača. Po vstupe do kabíny pre cestujúcich a letmom pohľade na interiér som premokol ešte väčšmi. Miestenky v tomto lietadle boli riešené rovnako ako v kine Mladosť, čiže, kto kde chce. My sme si sadli úplne dopredu. Za nami bolo teda ešte asi dvadsať nešťastníkov. Steny lietadla boli popísané ako WC v Stoke (to je taká krčma v Bratislave, kde hrajú aj divadlo). Mohli ste sa teda dozvedieť informácie typu, koľko komu chýba do konca vojny, kto koho ľúbi, kto koho neľúbi a tak. Len čo sa naštartovala vrtuľa vľavo, zarachotila aj vrtuľa vpravo a my sme sa pohli. Spontánne som zavrel oči a zapchal si uši, ale to, že sme sa odlepili od zeme som cítil celkom dobre. Asi po minútke som musel oči znova otvoriť, pretože Peter K. do mňa s hrôzou búchal a viac kričal, ako pokojne oznamoval – „Juraj, my horíme!!!“ Nehoreli sme. Iba sme vošli do mrakov. V tej chvíli sa cez všetky medzery v oknách predierali dovnútra oblaky, takže som mal skôr pocit, že som na diskotéke v U-c(L)ube, a nie, že letím z Havany do Cancúnu. V tej chvíli mi prišlo na um, že úvodné cvičenia, aké sa predvádzajú v lietadlách veľkých západných spoločností, by v našom lietadielku pôsobili asi veľmi komicky. V prípade, že klesne tlak, klesne tlak, v prípade, že nebude kyslík, nad hlavou sa vám neobjaví nijaká pohodlná maska, nanajvýš kufor spolusediaceho. Vo chvíli, keď som mal blízko k momentu, ktorý ľudia zvyknú popisovať ako jasné svetlo na konci tunela, sa v zadnej časti postavila letuška, čo vo mne prebudilo nádej, že ak prichádza v tejto chvíli občerstvenie, nie je azda všetko stratené. Letuška, nesúc niekoľko pohárov vody, sa premotala až dopredu, na naše prekvapenie sa však nepristavila pri nás, ale pokračovala ďalej do kabíny pilotov. Voda bola pre nich! Let trval dokopy asi hodinu, ktorá sa tak vpísala do mojej osobnej Guinessovej knihy ako najdlhšia doteraz. V Cancúne nás privítal dlhý rad turistov, pôvodom zväčša zo Spojených štátov, ktorí sa disciplinovane posúvali smerom k colnej priehradke. Colníci nerobili nijaké ťažkosti, až kým sme sa nedostali na rad my, turisti z Európy, prichádzajúci navyše z Kuby. Rovnako ako na Kube, resp. rovnako asi ako na colniciach krajín celého „rozvojového“ sveta, najväčšiu hrôzu predstavuje pre colníkov obava, že by ste v ich krajine mohli nebodaj zostať žiť, pracovať a priživiť sa na ich ekonomickom blahu. Tak bolo i v Mexiku. Vysvetliť mexickému colníkovi skutočnosť, že spiatočnú letenku domov ani nazad na Kubu jednoducho nemáme a ani si nemienime zakúpiť, keďže naša cesta sa v tejto krajine zďaleka nekončí, trvalo skoro tri hodiny. Mexická časť našej cesty sa teda mohla začať. Na letisku nás mal čakať manžel Petrovej známej, modelky Mirky, ktorú však nikdy predtým nestretol, pretože ich priateľstvo vzniklo cez internet. Na letisku nás privítal podnikateľ, Slovák, Američan a Texasan v jednej osobe – Johnny-Pierre, ktorý v Cancúne pôsobí ako hotelier. Odviezol nás k sebe domov a veľmi priateľsky nám ponúkol jednu voľnú izbu za symbolických 60 dolárov na noc. Aj keď uchvátený príslovečnou slovenskou srdečnosťou, ponuku sme odmietli a vybrali sa pohľadať si hotel „našej“ cenovej kategórie. Unavení po celom dni sme len veľmi málo ocenili, že na kilometrovom úseku do centra mesta sme obišli egyptské pyramídy a iné repliky slúžiace ako hotely pre zámožných turistov celkom iného rangu, ako sme stretávali doteraz. O zážitkoch s nimi a o ďalšom putovaní po Mexiku si môžete prečítať o plus 7 dní.