Priatelia balónového lietania uháňali kamsi do polí. V starej škodovke to občas zaškrípalo, občas seklo, príves s poskladaným balónom nadskakoval na nerovnostiach. Šofér, uchvátený krásou rozvlnenej Myjavskej pahorkatiny, stále častejšie zabúdal sledovať cestu, až kým sa mu nestratila úplne: Za akýmsi kopcom čo smeroval kdesi do oblakov, náhle šmykla prudko doľava. Všetci len vzdychali nad roztrblietaným zeleným údolím pred nimi, kto by sa už staral o nejakú sivú asfaltku.
„Chlapci a kde je cesta?“ zvolal ešte vodič, no to už sa rútili dolu svahom, do prastarého ovocného sadu, rozkvitnutého ako keď Adam s Evou ešte nestihli zhrešiť, za sadom stodola s hlbokými vyjazdenými koľajami vo vysokej tráve, pár zúfalých sliepok rozletených na všetky strany a hrdinský jazvečík zúrivo prenasledujúci plechovú obludu. Vzápätí malé námestie a kostol.
Poľná cesta až ku kostolu, trocha kamennej dlažby pred vchodom a všade okolo svieža zeleň. Svieža a akosi exotická, len si do nej ľahnúť.
„A toto je čo?!“ zvolal opäť vodič. Ostatní priatelia reflexívne stuhli – aký pád do priepasti im znova pán vodič chystá, no zatiaľ stáli na svojich.
„To je fakt TO,“ povedal po chvíli zvedavého štúdia exotickej zelene.
„Čo TO?“ opýtal sa Stanislav.
„Konope siate,“ odpovedal vodič, pyšný na svoje znalosti.
„Fakt,“ povedal Pavol a prekvapene obzeral okolie.
Všade kde len oko dohliadlo – na ceste, pri ceste, povedľa kurníka, pomedzi pozostatky fúrika aj tehlovej šopy, až do sadu, spätne siahajúceho k snehobielym oblakom na modrom nebi – všade okrem vyššie spomenutej oblohy a oblakov, rástla oná rastlina s veľmi pochybnou povesťou.
„Taká krása,“ rozplýval sa vodič.
„Také bohatstvo,“ poznamenal Pavol a to už prekladal konzervy a chlieb z igelitovej tašky, len tak do kufra auta.
„Nie,“ povedala Vanda: „Do koša.“
Veľký balónový kôš pomaly, ale usilovne napĺňali šikovné ruky pracovitých zberačov.
Iba Stanislav, vždy trocha vyčnievajúci z kolektívu, postával rozpačito na okraji.
„A to sa smie?“ poznamenal z času na čas, no nikto sa mu neobťažoval odpovedať.
Balónový kôš bol asi o polhodinu plný.
„Rozprestrieť balón,“ zavelila Vanda, no v tom okamihu sa z druhej strany námestíčka vyrútila skupinka piatich parobkov s dvoma sekerami. Nevyzerali prívetivo a s nespravodlivo zúrivými tvárami, brutálne bitkárskym krokom kráčali smerom k nim.
Pavol duchaprítomne pozdvihol k uchu jeden z prvých mobilných telefónov, v tom čase ešte veľmi nezvyklé čudo, veľké ako tehla.
„Orol volá Zubára, Orol volá Zubára,“ povedal neohrozene s ľahostajne služobným tónom. Tváre parobkov sa pretiahli a s pozdravom: „Pochválen Pán,“ zamierili, aj s oboma sekerami v rukách, do kostola.
* * *
Z balónového lietania v ten deň zišlo, chata Pavlových rodičov sa vznášala v oblakoch cigaretového dymu.
„Nie, nie, nie,“ hovoril Stanislav: „Som si istý, že sa to nesmie.“
„Jahoda je červený štvorec,“ odpovedala mu rozchichotaná Vanda a ponúkla ho cigaretou.
„Aké úžasné,“ vzdychali priatelia okolo nich, unesení prevratným výrokom. Hlboké poznanie, že jahoda je červený štvorec, nelákalo iba Stanislava.
„Jahoda nie je nijaký červený štvorec,“ povedal Stanislav a všetky hlavy sa pobúrene obrátili k nemu.
„Pripúšťam, že jahoda je červená, ale pretože je okrúhla, nemôže byť červeným štvorcom.“
Oči svietiace spomedzi prítmia a konopného dymu zaiskrili zvláštnym, agresívnym leskom.
Vyškerení démoni gánili spoza svojej vlastnej euforickej nálady a usilovne vyfukovali dym, lebo všetko bolo treba vyfajčiť do konca víkendu, aby sa nebodaj neušlo Pavlovým rodičom.
„Jasná myseľ je pre človeka dôležitejšia ako šťastie,“ zavrčal Stanislav, no jeho priatelia nelenili. Kutáč od krbu preletel okolo jeho hlavy.
Úzkymi dverami na schodište do podkrovia, odtiaľ do podkrovnej spálne, ale to už sa k malému oknu vznášal rebrík na oberanie ovocia s vyškereným Pavlom.
„Zabijeme Stanislava, zabijeme Stanislava,“ bubnovali priatelia balónového lietania na všetky dostupné hrnce v monotónnom, diabolskom rytme veselých kanibalov.
* * *
Zhruba polovicu teplej augustovej nedele strávili, s výnimkou Stanislavovej maličkosti, experimentovaním, či možno balón nafúknuť marihuanovým dymom. Zhruba o jednej popoludní spustil Stanislav plynový ohrievač.
Dôstojné telo balóna pozývalo do výšok a ticha. Ferdinand balón riadiť nevedel a jeho indisponovaní priatelia to zasa nepovažovali za dôležité. Azda to toho dňa ani nebolo možné, podobne ako pre Pavla a Vandu nebolo možné po milovaní sa obliecť.
Krajina akoby ostala stáť v čase: jediný biely oblak v diaľke na hlbokom modrom nebi, mávajúca dvojica, chlapec a dievča dole na vrchole kopca a úplne v hĺbke osamotený dom v stráni s bielovlasým starcom rozhojdanom na slnkom zaliatom priedomí v hojdacom kresle.
Balón a oblak zavesený na nebi, šum nekonečna a Stanislavova fajka dymiaca drobné kúdoly dymu z legálneho tabaku, hlboko ospalé tváre v tesnom balónovom koši okolo neho.
Pomalé približovanie k čisto bielemu oblaku, magickému a pozvoľna vzbudzujúcemu v Stanislavovi závratný pocit úžasu: Dokonalá tvár Krista – do detailov vypracovaná ešte aj s jemnými kučeravými vlasmi, akoby od dokonalého renesančného majstra – práve táto veľká oblačná tvár nazerala priamo zblízka do ich balónového koša.
„Ale to je predsa Kristus,“ povedal šokovaný Stanislav, lebo jeho myseľ bola úplne čistá, bez alkoholu aj drog, zatiaľ čo obrovská, snehobiela hlava ožiarená ostrým slnkom, pozerala na nich, rovno na dosah ruky.
„Tak vidíš. To je dobre,“ zapriadol Pavol z hĺbky svojej pokojnej blaženosti.
