Ide o dielo interdisciplinárneho charakteru a organicky nadväzuje na jeho predchádzajúce práce; a v tomto prípade zúročil svoje skúsenosti najmä z tvorby jeho monografie: Ľudstvo a dejiny.
Monografia je impozantná nielen svojim rozsahom, ale predovšetkým obsahom publikácie. Podrobne sa totiž zaoberá problematikou predchodcov človeka, genézou druhu Homo a vôbec zložitou problematikou vzniku vedomia.
Ťažiskovú pozornosť venuje problematike osídlenia európskeho kontinentu, pravdaže, v kontexte svetového vývoja; s akcentom na genézu a formovanie človeka a jeho kultúry od najdávnejších etáp osídlenia európskeho kontinentu v paleolite. Náležitú pozornosť venuje i začiatkom mytologických predstáv v podmienkach neproduktívneho hospodárstva a vôbec otázkam vzniku poľnohospodárstva, najväčšej revolučnej zmeny v dejinách pravekého ľudstva. Ide nepochybne o problémy kardinálneho charakteru, ktoré nie sú jednoznačne interpretované v európskej a svetovej spisbe. V tejto súvislosti by som chcel ešte konštatovať, že ide nielen o interdisciplinárne prístupy, ale aj rozdielne pohľady bádateľov z oblasti humanitných, technických, ale najmä prírodných vied.
Jozef Vladár
Prístup V. Timuru k týmto otázkam sa vyznačuje netradičným výkladom, ktorý má svoje pozitíva, ale aj určité úskalia. Skrátka; nepokúša sa petrifikovať ustálené teórie, pokúša sa však na základe nových výskumov o nové pohľady na kruciálne problémy antropogenézy, premeny vedomia človeka v najstaršom období ľudských dejín – v paleolite. Fenomén vzniku človeka a jeho kultúry je v popredí bádania nielen v Európe, ale aj vo svetovej spisbe, ale je to aj komplex problémov interdisciplinárnej povahy, a preto aj rozdielne interpretovaný bádateľmi z jednotlivých vedných oblastí.
Nemenej zložitým problémom sú aj otázky vzniku a smerovania európskej civilizácie. Veď napríklad od vzniku agrárnej civilizácie na území Slovenska (6. tisícročie pred n. l.) je dokázateľná kontinuita vývoja severokarpatskej oblasti ako integrálnej súčasti stredoeurópskeho priestoru až do sklonku praveku. Vtedy už z anonymity vekov vystupujú najstaršie „národy“ staroveku (Tráci, Skýti, Kiméri, Etruskovia, Kelti, Dáci a i.). Pravdaže, najstaršia antická civilizácia vzniká v Hellade a vo Východnom Stredomorí (krétsko-mykénska kultúra).
Považujem za správne, že autor venuje takú veľkú pozornosť najmä otázkam antiky, vzniku jazykov a najmä problémom mytológie. Teda problémom období pred vznikom gréckej filozofie. V poslednej časti práce sa zaoberá problematikou genézy a ďalšieho vývoja Slovanov so zvláštnym zreteľom na otázky jazyka a slovanskej mytológie. Chcel by som konštatovať, že práve táto oblasť je až dosiaľ charakterizovaná rozdielnymi pohľadmi na genézu Slovanov – bádateľmi najmä z oblasti archeológie a jazykovedy. Napokon, ak ide o slovenské bádanie, niektorí bádatelia hľadajú genézu Slovákov už v období Samovej ríše, iní zasa v období Pribinovho nitrianskeho kniežatstva. Odvtedy totiž je dokázateľná kontinuita až do najnovších čias, teda od včasného stredoveku až do súčasnosti.
Viktor Timura
Napokon by som chcel zdôrazniť, že pohľady V. Timuru na tento komplex problémov vychádzajú z kritického prístupu k prameňom rôznorodej povahy z oblasti najrôznejších vedných disciplín. Oceňujem jeho úsilie objasniť filozoficko-teoretické problémy z aspektu smerovania ľudských dejín a najmä netradičné prístupy k otázkam filozofie dejín. Nepochybujem o tom, že práca vyvolá diskusie aj preto, že koriguje aj mnohé kodifikované predstavy o vzniku civilizácie ľudskej spoločnosti a jednotlivých vývojových etapách od praveku až do včasného stredoveku.
Nepochybujem o tom, že publikácia V. Timuru vyvolá mnohé diskusie, pretože napríklad archeológovia v poslednom období majú pochybnosti nielen v otázkach chronológie, i s datovaním jednotlivých významných kultúr európskeho praveku, ale aj s riešením vzniku kultúr, civilizačných komplexov, ale najmä s preceňovaním úlohy jednotlivých európskych regiónov v procese vzniku európskej kultúry. V týchto súvislostiach si treba uvedomiť, že územie Slovenska bolo nepochybne už od praveku významnou križovatkou európskych kultúr a diaľkových obchodných ciest.
Výsledky systematických výskumov slovenských archeológov umožnili nielen rozpoznanie nových, dovtedy neznámych kultúr a kultúrnych skupín (lužianska a lažnianska kultúra, kultúra Brodzany – Nitra, ludanická kultúra, bolerázska skupina, bošácka kultúra, kultúra východoslovenských mohýl, nitrianska kultúra, koštianska kultúra, čakanská kultúra, kyjatická kultúra a i.), neraz teda pomenovaných podľa eponymných slovenských nálezísk, ale – a to je zvlášť dôležité – aj ich akceptovanie európskou vedou. Veď máme aj slovenskú Tróju – Šurany – Nitriansky Hrádok a slovenské Mykény – Spišský Štvrtok). Áno, slovenská Trója i slovenské Mykény (okolo 1500 rokov pred n. l.) sa radia k najstarším pravekým mestám v stredoeurópskom prostredí. Mali nielen dômyselné urbanistické riešenia a v prípade Spišského Štvrtku aj dosiaľ – bez analógií – aj dômyselný mohutný fortifikačný systém s kamennými hradbami. Takéto unikátne opevnenie areálu „m e s t a“ nemá ani dosiaľ adekvátnu paralelu.
Aj o týchto problémoch hovorí spomenutá monografia V. Timuru.
Som rád, že som ju mohol, tu na pôde Spolku slovenských spisovateľov predstaviť aj vám; ako pozoruhodné dielo bádateľa, ktorý jej zasvätil veľa rokov svojho života.
Prof. PhDr. Jozef Vladár, DrSc., pôsobí na FF Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre
|
Zrkadlo času, aj vízia budúcnosti
Dalimír Hajko
Keď sa zblízka pozriete na klopu saka autora monumentálnej knihy, ktorú máme pred sebou, všimnete si na nej malý odznak v tvare padáku, ktorý symbolizuje autorovo prapôvodné povolanie. Dlhé roky bol zvyknutý hľadieť na svet z výšky, spod bielej kupoly vznášajúcej sa vysoko nad zemou. A týmto pocitom akoby dnes chcel obšťastniť aj čitateľa svojho diela Dávnoveká Európa. Pohľad z výšky, nadhľad nad problémami, nad výsledkami doterajších bádaní početných autorov domácich i zahraničných, je základnou charakteristikou diela.
Dalimír Hajko Pochopiť „človeka v siločiarach vekov“, pochopiť všetky tieto pohyby, ich vnútornú logiku a ich smerovanie, pomáhajú vnímavému čitateľovi v knihe Viktora Timuru desiatky, možno aj stovky výsledkov dosiahnutých v rozličných vedných odboroch. Keby ale interdisciplinarita či multidisciplinarita bola iba súpisom týchto výsledkov, nemala by rozhodujúci význam: u Timuru sa však spája s presvedčivým úsilím o syntézu, o pochopenie celku. Všetky, aj tie zdanlivo najdrobnejšie vedecké výsledky a závery bádaní sa u Timuru viažu k celku. Na pôde tohto celku hľadá vzťah k metafyzickému v nás. Práve to metafyzické, ukryté často v slove a mytológii je nevyhnutné pre adekvátne pochopenie nášho životného priestoru. Životného priestoru Európy a životného priestoru Slovanov. Timura chce pomocu interdisciplinárneho dialógu vyviesť svojho čitateľa z beznádeje, ktorá ho ľahko pochytí nad obrovským až neprehľadným množstvom materiálu; usiluje sa nielen diagnostikovať situáciu, ale na pozadí tejto diagnózy cítime aj tiché, nenápadné úsilie anticipovať budúci stav: stav Európy a Slovanstva. Kniha je zrkadlom času, ale aj víziou možného pulzovania zložitého organizmu, ktorý zvykneme nazývať ľudstvo. Je odrazom geniálnych úsilí, ale aj výsledkom nekonečnej drobnej práce. Prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc, pôsobí na FF Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre |
Teda nadhľad, ale aj prehľad a nepochybne aj výhľad do budúcnosti. Lebo veľavravné podtituly knihy (Odkiaľ prišli Európania a Pôvod a začiatky Slovanov) rozhodne neveštia iba pasívne zotrvávanie na danom stave poznania a určite neznamenajú iba návraty do mŕtvej minulosti, ale majú – na prvý pohľad azda trochu paradoxne – nesmiernu výpovednú hodnotu aj vzhľadom na budúci stav vecí, sú predznačením možných nových historických situácií, ktoré sa zákonite odvíjajú v tajomnom a pre obyčajného smrteľníka často nepochopiteľnom klbku dejinných pohybov a udalostí.
Foto: Peter Orszag
