Sedíme na hrubej drevenej lavici a jeme chlieb s masťou a cibuľou. Zapíjame ho čajom z čerstvej mäty. S gazdinou Annou Michalcovou listujeme v albume starých fotografií rodiny, ktorá obývala gazdovský dom, kým sa z neho stal skanzen. No a čo, že sme už nenašli sľubovanú výstavu sôch pletených z prútia? Sme v myjavskej Turej Lúke. Čas sa tu nikam neponáhľa.
Turá Lúka je bývalá kopanica, od roku 1980 mestská časť Myjavy. V stredoveku patrila do panstva hradu Branč. V období násilnej rekatolizácie sa tunajší evanjelici preslávili smelou vzburou, ako inak, násilne potlačenou. Dvanástich obesených Turolúčanov dodnes pripomína pamätník na vrchu Hrajky. Rovnako ako jedna z informačných tabúľ umiestnených v novom úhľadnom parčíku pred klasicistickým evanjelickým kostolom. Ten vďaka aktívnej farárke Irene Vachulovej tiež vyzerá ako nový, hoci tu stojí od roku 1793. Hoci tabuľa na informačnom chodníku obsahuje údaje o obci takmer „od Adama“, teda od jej založenia v roku 1580, v aktualizovanosti súperí s regionálnymi médiami. Tabuľa o májovej povodni stála na svojom mieste už niekoľko dní po tom, čo zatopené turolúcke futbalové ihrisko, amfiteáter a miestne komunikácie ukazovali v televíznych správach. Dokonca ani nevyzerá nová, od holubov už dostala patinu včerajších správ.
O tradíciu je dobre postarané
Autobus nás vysypal neďaleko rodného domu významného architekta Dušana Jurkoviča. Vybrali sme sa na prehliadku gazdovského domu. Hospodárstvo, zrekonštruované v roku 2006 s pomocou jeho majiteľa, miestnych obyvateľov a Fondu regionálneho rozvoja Európskej únie, ukazuje život na kopaniciach na prelome 19. a 20. storočia. A to nielen staticky. S miestnym folklórnym súborom Kýčer „gazdovia“ niekoľkokrát do roka inscenujú ukážky kopaničiarskeho umenia a tradícií – dožinky, udupávanie humna, svadbu či zabíjačku. Okrem tradične zariadeného vnútrajška, pracovného náradia a expozície krojov patrí sem aj maštaľ, chliev a stodola. A v nich autentické (živé) zvieracie osadenstvo. O skanzen a jeho návštevníkov sa stará Anna Michalcová. Za ľudové vstupné ponúka nielen sprievod a výklad, ale aj niečo pod zub a najmä milý úsmev, ktorého je v slovenskom turistickom biznise ako šafranu. I keď, prirovnať domácky gazdovský dvor k biznisu sa hádam ani nepatrí.
Nadčasové recepty
Ako doma sa tu asi cítia aj médiá. Keď sme vošli, v kuchyni si práve rozbaľovali „vercajg“ filmári. „Bude sa nakrúcať príprava tradičných jedál,“ poučila nás gazdiná. Kým si páni z televízie nastavovali kamery a osvetlenie, dôchodkyňa Oľga Srnánková z blízkeho Rudníka si chystala suroviny na čerešňové halušky, lokše v mlieku, trhané na kúsky a posypané makom, kapustnicu s krúpami a slivkovú omáčku. Všetko sa dialo pod taktovkou Myjavčanky Viery Feriancovej, ktorá po vydaní knihy „Slivovica a jej miesto v živote starích Mijafcov“ pripravuje publikáciu o tradičných pokrmoch. Sú totiž, rovnako ako slivovica, dokonale nadčasové. „Filmári všetko zjedli, aj taniere vylízali,“ dozvedeli sme sa neskôr. Verejnoprávny rozhlas nás však nachytal. „Výstava prútených výrobkov? To sme tu mali len cez Myjavské folklórne slávnosti.“ Mohlo nám napadnúť, že rozhlasové reportáže sa v lete reprízujú. Aj s avízami. Ešte že sme podľa slov gazdinej zďaleka neboli jediní, komu to síce mohlo prísť na um, ale neprišlo. Za netradičnými výrobkami z prútia nás poslala do Rudníka.
Prútený gramofón hrá
Vraj sa treba opýtať na obecnom úrade. Upravený chodník viedol cez upravený trávnik k veľkej budove, ktorú práve upravovali. Niekoľko robotníkov zhadzovalo zo strechy starú krytinu. Keď sme po čase objavili živú dušu aj vnútri (bol čas obeda), odysea za prútenou výstavou dospela k úspešnému koncu. V zámke zaštrkotal šťastne nájdený kľúč. Ocitli sme sa na mieste, kde zastal čas. Atmosféra veľkej prázdnej sály s tanečným parketom a pódiom evokovala minulé desaťročia, pocit zakonzervovanosti umocňoval aj zvláštny pach. Žeby naftalín? Na stoloch v rohu miestnosti sme konečne našli to, pre čo sme sa od rána trmácali v kopaničiarskych autobusoch. Exponáty z výstavy Nevšedné podoby prútia. A to celé iba pre nás. Nijakí ďalší návštevníci, nijaký kurátor a napomínanie nedotýkať sa. Prázdnou sálou sa preto vzápätí rozľahli trošku rozladené tóny hracej skrinky. Pribehla prekvapená úradníčka: „To naozaj hrá!“ Zakútiť kľukou detailne vypracovaného prúteného gramofónu sa iní návštevníci výstavy asi neodvážili. Okrem gramofónu boli v Rudníku odložené aj prútené kvety v nadživotnej veľkosti, „trošku“ väčší kôš, do ktorého možno zbaliť štvorčlennú rodinu (postojačky), prútená zvonica, betlehem, moriak, jabloň obsypaná jabĺčkami… Tradičné remeslo, pestované v minulosti i dnes aj v Rudníku, zjavne našlo svoju netradičnú podobu.
Možno aj Komenský…
Myjavské kopanice nemajú more ani veľhory. Majú však typický svojráz a „svätý pokoj“, ktorý je balzamom na vystresovanú dušu mestského človeka. Majú zvlnené kopčeky pofŕkané ovocnými sadmi, poľami, hájmi a kde-tu zhlukom starých domov. Ako stvorené na prechádzku, na ktorú si netreba brať mobil ani hodinky. Pomaly predsa ďalej zájdeš. A cestou si aspoň nazbieraš niečo plánok, trniek, byliniek či húb. Kopanice majú históriu a sú na ňu hrdé. Majú aj prítomnosť – mladých, ktorí sa na vidiek postupne vracajú, osadníkov z miest, aktívnych starostov a starostky, farárov a farárky, ktorým niečo hovorí internet a eurofondy. Majú ľudí, ktorých koníčkom sú často rodokmene. Prečo? Lebo je dobré vedieť, že sú v kraji všetci jedna veľká rodina. Hoci aj z desiateho kolena. Myjavské kopanice si pamätajú kus histórie, veľmi dôležitej pre utváranie slovenského národa a neskoršej štátnosti. Miestne deti sa môžu dejepis učiť na prechádzke – kráčajú po tých istých chodníčkoch a uliciach ako Štúr, Hurban, Štefánik či Dubček. (Podľa miestnych legiend aj Komenský.) To isté môžu urobiť aj dospelí. Dovolenka v malebnej krajine, kde čas beží tak akurát pomaly a nič sa nestane, ak zmeškáte autobus, stojí menej, no dá možno viac ako instantný relax v mnohých zahraničných letoviskách.
