Nosiť vo vrecku viacero straníckych legitimácií, pritom mávať jednou z nich práve vo chvíli, keď je to výhodné, sa zdá byť prinajmenšom nemorálne. Ale priam schizofrenickí sú politici, ktorí za desaťročie stihli vymeniť sedem straníckych tričiek, pritom tvrdia, že tak konajú v záujme štátu. Vo väčšine krajín sa otázka členstva v jedinej strane rieši legislatívnou úpravou alebo prostredníctvom stanov. Celkom logicky by sa mal aj na Slovensku vniesť do tejto záležitosti poriadok. Je však absurdné, kto sa chce o tento „poriadok“ postarať. Návrh novely takéhoto zákona totiž predložili tí istí právni experti, ktorí krátko pred parlamentnými voľbami v roku 1998 fakticky znemožnili, aby päť opozičných strán išlo do zápasu o hlasy ako koalícia a museli vytvoriť SDK. HZDS s najvyšším počtom hlasov voľby prehralo, no aspoň faktickým víťazom vložilo do vienka jablko sváru. Ani teraz im nejde o vyjasnenie politického spektra. Už len z principiálneho dôvodu by koaliční poslanci mali odmietnuť takéto medové motúziky. Treba pripraviť seriózne novely zákonov o voľbách, politických stranách a ich financovaní, ktoré by odstránili nedemokratické rekvizity z nedávnej minulosti a vyčírili by súčasnú politickú scénu. Ľudia si zaslúžia, aby vedeli, kto za čo zodpovedá. Predvolebných i povolebných sľubov sa predsa politici nemôžu zbaviť tým, že so starými halapartňami prejdú pod nové zástavy. Oprávnene sa toho neobávajú iba predstavitelia SDĽ, ale aj tí, čo terajšieho premiéra lepšie poznajú zo svojich straníckych štruktúr.
