Niekoľkokrát som sa stretol so zástupcami poškodených klientov nebankových subjektov. Nestretol som sa však s hazardérom. Väčšinou išlo o mladé rodiny alebo ľudí dôchodkového veku, ktorí si niekoľko korún našetrených za celý život chceli výhodne uložiť. Urobili tak v rámci zákona, v domnení „nelživej reklamy“ a s poznaním, že v týchto subjektoch je po toľkých krachoch bánk asi väčšia istota. Nie, neposlal som ich do Elektry ako pán premiér. Na priamu otázku „Prečo?“ mám aj priame odpovede a dôkazovú argumentáciu. Dôvera legitímnemu investovaniu Pretože títo ľudia majú právo dôverovať investovaniu, ktoré vláda toleruje a je v medziach legislatívy. Táto vláda ho neobmedzila a to napriek tomu, že sa na to chystala minimálne uznesením vlády spred dvoch rokov, ktorého odpočet sme dodnes nevideli a ktoré evidentne nebolo splnené. SOP požiadala na Koaličnej rade odpočet tohto uznesenia, zatiaľ bez odozvy. Vláda ním uložila ministrovi spravodlivosti analyzovať tie ustanovenia Obchodného zákonníka, ktoré upravujú zmluvu o tichom spoločenstve, pričom mal navrhnúť zamedzenia zneužívania tohto inštitútu nebankovými subjektmi do 30. apríla 2000! Ján Čarnogurský mal zároveň v spolupráci s ministrom vnútra a ministerkou financií navrhnúť obmedzenia podnikania nebankových subjektov do 31. októbra 2000. Ako je teda možné, že nebankové subjekty veselo podnikali aj po týchto termínoch, pričom „vývoz“ majetku subjektov sa realizoval práve v roku 2001, keď už mali byť takéto opatrenia v praxi a zachránili by majetok, z ktorého dnes mohli byť klienti uspokojovaní? Dúfame, že občania si uvedomujú, že jediné, čo im pomôže, je systémové a spravodlivé riešenie. Náprava chyby, ktorej sa dopustil štát. A túto nápravu môže zrealizovať len štát. Jedinou pomocou je teda nátlak na vládu, ktorá by mala zvážiť svoj postoj a nehádzať svoje chyby a nedôslednosť na „neskúsenosť“ klientov nebankových subjektov. Vyšetrovatelia konať nechceli Pretože nemožno akceptovať argumentáciu, podľa ktorej „ak by vláda zasiahla skôr, mohla byť obvinená z krachu nebankových subjektov“. Takže imidž vlády bol pre jej predstaviteľov podstatnejší ako osud úspor tisícov občanov? Dnes si tá istá vláda umýva ruky a to aj po tom, čo si na mimoriadnom zasadnutí 12. marca 2002 vypočula šokujúce dôkazy, ktoré svedčia o tom, že orgány na to určené nekonali, v dôsledku čoho naleteli nebankovým subjektom za dva roky ďalšie tisícky občanov. V prvom rade nekonal rezort vnútra ani po iniciatíve košického odboru finančnej polície, ktorý zdokumentoval aktivity BMG Invest a Horizontu a podal návrh na začatie trestného stíhania ešte v máji roku 2001. Podľa neho totiž spoločnosti porušovali zákony o účtovníctve, o dani z príjmov a Obchodný zákonník. Sekciu vyšetrovania priamo oslovila aj Národná banka Slovenska a vtedajšia ministerka financií Brigita Schmögnerová. Napriek tomu sa nič nedialo. Teda okrem toho, že zástupcovia týchto subjektov práve v tom čase začínali rokovania o spolufinancovaní novej televízie, blízkej premiérovi Mikulášovi Dzurindovi. Dôkazy hovoria aj o tom, že v materiáloch predložených v roku 2001 vyšetrovateľom sa v roku 2002 – keď sa po uzatvorení pobočiek začalo niečo diať – nezmenilo okrem informácie o prípadnom investorovi Horizontu vlastne nič. A keby sa ani to nebolo zmenilo, aj keby nik nebol podal trestné oznámenie, vyšetrovatelia mohli konať i z vlastnej iniciatívy bez trestného oznámenia. Pretože v našom trestnom poriadku je sprenevera a podvod riešená rovnako ako v ČR, kde sa v týchto prípadoch konalo bez trestných oznámení a ihneď. Navyše u nás trestné oznámenie bolo podané ministerkou financií. Podľa tohto výpočtu faktov je zrejmé, že vyšetrovatelia konať nechceli. A je na ich nadriadených, aby odpovedali na otázku „Prečo?“ a aby z toho vyvodili závery. Na vláde je zasa to, aby prevzala na seba zodpovednosť. Nielen za nečinnosť v rezorte vnútra, ale aj za nedôslednosť v plnení vlastných uznesení. Ak teda štát sčasti zlyhal, musí niesť aj čiastočnú zodpovednosť. Čo robil Úrad pre finančný trh? Štát je povinný podľa ústavy spolupodieľať sa na náhrade škody, ktorá vznikla nečinnosťou štátnych orgánov. Nielen tých, čo podliehajú vláde, ale aj tých, ktoré by mali byť nezávislé. Podľa informácií SOP mal napríklad proti evidentne „lživej“ reklame zasiahnuť Úrad pre finančný trh, ktorý to má v kompetencii. Neučinil tak. A to dokonca ani po tom, čo reklamy na investovanie do týchto spoločností v médiách bežali, hoci už mali zatvorené pobočky. Každý občan predsa nemôže byť finančníkom, nemôže vedieť odhadnúť rizikové podnikanie, odhaľovať nekalé a podvodné firmy. Na to si platí také inštitúcie, ako sú ekonomické ministerstvá, kontrolné orgány vrátane ÚFT i represívne zložky vrátane polície a vyšetrovateľov. Nik z nich si však v tejto kauze neplnil povinnosti, za ktoré ich občan – aj klient nebankového subjektu – svojimi daňami platí. Poškodení klienti to vedia a podľa informácií, ktoré od nich máme, na to i vsadia. Pre štát by bolo preto hádam ekonomickejšie uvažovať o ich čiastočnom odškodnení, akoby mal čakať na sumy, ktoré ho to môže stáť v prípade súdnych, či aj medzinárodných sporov s týmito občanmi. Riešením nesmie byť postavenie klientov nebankových subjektov proti ostatným a naopak, ale vysvetlenie, že odškodnenie sa dá realizovať, keď sa chce učiniť spravodlivosti zadosť. A to zo zadržaného majetku nebankových subjektov tak, že sa legislatívne umožní prednostne uspokojiť postihnutého občana pred štátom. Podľa dnes platnej legislatívy je totiž pri krachoch, bankrotoch a pri súdnom zhabaní majetku na prvom mieste v uspokojovaní pohľadávok štát. V tomto prípade by to malo byť inak z týchto dôvodov: Štát totiž zlyhal. Hoci mohol, nezabránil okrádaniu občanov. Navyše už raz profitoval z činnosti nebankových subjektov, ktoré mu za svoju činnosť – z peňazí okradnutých občanov – zaplatili dane. Ak bude prednostne uspokojený štát, bude to na úkor občanov, ktorých neochránil, hoci mu táto povinnosť vyplýva z Ústavy SR. Spolupáchateľstvo na podvode Ak majetok spoločností nedosahuje výšku potrebnú na uspokojenie postihnutých klientov, treba hľadať legislatívne cesty ako im čiastočne nahradiť škody z tej čiastky daní, ktoré štátu odviedli nebankové subjekty. Teda nie z peňazí všetkých daňových poplatníkov, ale iba z peňazí, ktoré štát získal na činnosti, ktorá bola podľa jeho vlastných orgánov „nelegálna“. Rovnako sa môžu odrátať z daní z reklamy, platenej nebankovými subjektmi z peňazí nových podvedených klientov. Som presvedčený, že ak chce štát a súčasná vláda znova získať dôveru ľudí, nesmie si nechať peniaze, ktoré boli ukradnuté obyčajnému človeku. Potom sa totiž štátne orgány môžu teoreticky stať spolupáchateľom nebankových subjektov pri podvode spáchanom na občanovi. Vláda stále nevyužila tie možnosti odškodnenia, ktoré jej umožňuje ústava i platná legislatíva. Minimálne kategóriu priveľkej daňovej tvrdosti. Je v kompetencii Ústredného daňového riaditeľstva odpustiť občanom platenie daní z výnosov, ktoré vlastne neuvidia. Hlasy o tom, že je to neférové voči ostatným daňovým poplatníkom, považujem len za stádovitý pokrik, ktorý do éteru vypustil samotný premiér Mikuláš Dzurinda a podpredseda vlády pre ekonomiku Ivan Mikloš. Škoda, že tak isto nekričali pri sanovaní bánk. Tristo miliárd slovenských korún išlo do bánk z rozpočtu, nie z Fondu na ochranu vkladov! Teda z peňazí nás všetkých, aj tých, čo v bankách nikdy žiadne peniaze nemali. To nie je „neférové“? Neobstojí ani argument, že škody si spôsobili samotní klienti nebankových subjektov. To môže potom lekár odmietnuť liečiť pacienta, ktorý je fajčiar s odôvodnením, že rakovinu pľúc si spôsobil sám, a preto je nespravodlivé liečiť ho z peňazí všetkých poistencov, teda aj tých, ktorí nefajčia? Alibi pána premiéra a jeho podpredsedu je alibistické. Neobstojí a navyše je vodou na mlyn populistom. Preto netreba dovoliť, aby situáciu mnohých nešťastných ľudí zneužívali politické subjekty tak, ako sa to stalo 13. marca – zo strany SNS pred budovou parlamentu. Ak táto vláda zlyhala, musí mať odvahu to priznať a svedomie to aspoň sčasti napraviť. Pretože ak tu nie sme pre to, aby sme pomohli ľuďom zmierniť ich problémy, tak nemáme v politike čo hľadať.
