Pôvodne publikované 10. marca 1999
Skúsme položiť vyslovene provokatívnu otázku: prečo nemôžeme za prvú Slovenskú republiku vyhlásiť štátny útvar, ktorý na krátky čas vznikol na východnom a strednom Slovensku v roku 1919? Argumenty sú zrejmé, tento útvar nevznikol z vôle slovenského národa, ale mal slúžiť záujmom maďarských boľševikov.
Eduard Chmelár, Stanislav Mičev: Fašizmus nám nevnútil Hitler | Anton Rašla: Taký bol prezident Jozef Tiso | Teodor Münz: 14. marec 1939 | Peter Greguš: 15. marec 1939 | Ivan Kamenec: 14. marec a slovenský štát vo vedomí spoločnosti | Peter Greguš: Spory o vojnový slovenský štát
Hovorí sa, že mocní vládnu nad slabými pomocou cukríka a biča. K tomu je však treba dodať, že kým bič cítia na svojich chrbtoch, cukrík im zväčša iba ukazujú zdiaľky. Čo však môže slabý robiť, aké má možnosti?
BOLO MOŽNÉ VERIŤ HITLEROVI?
Nepochybne Slováci po 20 rokoch existencie Československa boli ním sklamaní. Tento štát im síce dal veľa, nielenže zachránil ich národnú existenciu, ale vytvoril aj podmienky pre rozvoj národnej kultúry. Tieto výhody však boli limitované čechoslovakizmom a pražským centralizmom.
Tu vyvstáva problém, bolo možné veriť Hitlerovi, keď sa správal vľúdne k slovenským politikom? Tu je treba pripomenúť jednu dôležitú okolnosť. Adolf Hitler ešte pred nástupom k moci oboznámil celý svet so svojimi cieľmi v knihe Mein Kampf. Tam tiež jasne dal najavo, aký osud chystá slovanským národom. Slovensko bolo na území, ktoré bolo považované za nemecký životný priestor, Lebensraum.
A je tu opäť problém: keď nacisti začali ponúkať slovenským politikom možnosť utvoriť samostatný štát, čo bolo možné robiť. Tento štát mal už vopred predurčený režim, mohol to byť iba totalitárny štát.
Vlastne prvé kroky k nastoleniu totalitného režimu sa na Slovensku uskutočnili už po získaní autonómie, keď sa všetky politické strany (s výnimkou ľavicových) zlučujú s HSĽS do Strany slovenskej národnej jednoty. Vo voľbách v roku 1935 získala HSĽS spolu s ďalšími stranami na Slovensku vyše 30 % hlasov. Dodnes sa opakuje tvrdenie, že to bol prejav vôle väčšiny národa. Dalo by sa s tým súhlasiť iba s výhradou, že išlo o relatívnu väčšinu.
Hitler už v Mein Kampf jednoznačne vyhlásil, že Nemci síce prehrali tú prvú svetovú vojnu, ale za jeho vedenia istotne vyhrajú tú druhú. Napokon vojnu Hitler rozpútal zhruba rok po Mníchovskej konferencii… Bismarck Čechom neponúkal štát preto, že by hádam horel k nim láskou, Hitler na adresu Slovákov vyhlásil, že sú záležitosťou jeho srdca, Herzsache.
AKÁ JE HODNOTA DAROVANEJ SAMOSTATNOSTI?
Mníchovská dohoda bola prezentovaná ako „záchrana mieru pre jednu generáciu“. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že J. V. Stalin v prejave prednesenom po nacistickom útoku vyhlásil, že Hitlerove kroky bolo možné akceptovať iba potiaľ, „pokiaľ išlo o zjednocovanie Nemcov do jedného štátu“, pokiaľ išlo o útok na iné národy, išlo už o agresiu. Tento Rubikon nacistické Nemecko prekročilo 15. marca 1939, keď bol český národ zbavený samostatnosti. Bol to krok k vojne, na ktorý západné mocnosti reagovali udelením záruk Poľsku.
Alibi pre 15. marec bolo vyhlásenie samostatnosti Slovenska 14. marca. Okolnosti rokovania Hitlera s Tisom sú známe, minister zahraničných vecí Ribbentrop Tisa informoval, že Führer sa rozhodol obsadiť české krajiny, na slovenských hraniciach sa zhromažďujú maďarské vojská, ktoré zadrží iba vyhlásenie slovenskej samostatnosti. To isté zopakoval aj Hitler. Tiso odmietol vyhlásiť samostatnosť z nemeckého rozhlasu a zabezpečil zvolanie slovenského snemu na 14. marca predpoludním.
Snem 14. marca naozaj samostatnosť Slovenska vyhlásil. Tu je treba pripomenúť dva detaily. Vláda sídlila v dnešnej budove Filozofickej fakulty UK a snem zasadal v aule Univerzity Komenského. Petržalka bola súčasťou Nemecka… Poslanci si to veľmi dobre uvedomovali.
Tu treba zdôrazniť, že síce slovenskému snemu nemožno upierať právo na vyhlásenie samostatnosti, ale plnú legitimitu by mu dalo až uznanie z Prahy. Český štát po vyhlásení slovenského existoval však iba niekoľko hodín.
Hitler pripravil pre Slovensko ďalšiu pascu. V jeho deklarácii o vyhlásení Protektorátu Böhmen und Mähren sa hranice tohto útvaru vymedzili naozaj svojrázne, mali byť tam, kam vstúpili nemecké vojská. Tie naozaj nerešpektovali západné hranice slovenského štátu a okupovali jeho západnú časť. Pri rokovaniach síce Nemecko uznalo formálnu suverenitu Slovenska nad týmto územím, ale za tú cenu, že jeho samostatnosť bola už v kolíske doslova pridusená. Za osobnej asistencie Hitlera 18. marca 1939 nacisti Slovensku nanútili zmluvu o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom. Na základe tejto zmluvy Nemecko prebralo „ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia“, za čo si Nemci vyhradili právo na okupáciu západného Slovenska. Slovenská vláda sa zaviazala, že bude „organizovať svoje vojenské sily v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“ a „primerane ochrannému pomeru…viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou“. Táto „ochranná zmluva“ mala ešte tajné doložky, ktoré podstatne obmedzili slovenskú suverenitu.
Po porážke Poľska Slovensko susedilo iba s dvoma štátmi, Nemeckou ríšou a Maďarskom. Toto vlastne aj obmedzovalo vtedajšiu slovenskú zahraničnú politiku. Keď sa Tiso stal prezidentom, podľa jeho niektorých výrokov sa zdalo, že by chcel Slovensko budovať skôr podľa vzoru režimu, ktorý bol v rokoch 1934 – 1938 v Rakúsku. Hitler však takéto „experimenty“ zatrhol a Slovensko sa muselo prihlásiť k nacionálnemu socializmu.
FAŠIZMUS S ĽUDSKOU TVÁROU?
Myslím, že tento paradox bol už vyslovený. Tragédia slovenských židov sa používa v istom zmysle na ospravedlnenie režimu vojnovej Slovenskej republiky. Údajne ak by nebolo došlo k deportácii židov zo Slovenska, všetko ostatné by bolo v poriadku. Zároveň sa dá argumentovať nepochybnými hospodárskymi úspechmi Slovenska, rozvojom jeho školstva a kultúry.
Vazalský vzťah vojnovej Slovenskej republiky k Nemeckej ríši predurčoval aj tvárnosť politického režimu na Slovensku. Lenže totalitárny charakter režimu nebol iba výsledkom diktátu Tretej ríše, ale sa začal prejavovať hneď po získaní autonómie Slovenska na jeseň 1938.
Hoci naozaj politickí protivníci režimu neboli popravovaní, existoval koncentračný tábor v Ilave. Občianske a politické práva boli obmedzené, okrem HSĽS mohli existovať iba politické strany, ktoré združovali Nemcov a Maďarov.
Určitú „liberálnosť“ režimu na Slovensku kritizovali aj nacisti. Bola však výsledkom vnútropolitických a zahraničnopolitických faktorov. Ľudáci sa k moci nedostali ako nacisti v Nemecku či fašisti v Taliansku alebo falangisti v Španielsku po krutých vnútropolitických bojoch, ale v dôsledku zvratu vyvolaného Mníchovom, ktorý znehodnotil význam dovtedajších vládnucich politických síl a spochybnil aj postavenie českého národa v ČSR. V tejto situácii bolo možné využiť aj služby dovtedajších politických protivníkov. Tí však sa snažili zachovať aspoň niečo z bývalých demokratických poriadkov. Vo všeobecnosti však platí, že menšie zlo nemožno považovať za dobro.
Štát, ktorý bol vyhlásený 14. marca 1939, bol tak úzko viazaný na osud nacistickej ríše, že z porážky Nemecka vyplýval aj koniec tohto štátneho útvaru. Mocnosti protihitlerovskej koalície boli rozhodnuté po vojne obnoviť Československo. Netreba pripomínať, že predstavitelia ľudáckeho režimu boli Nemeckej ríši verní až do jej posledných chvíľ.
ČO TEDA MOHOL TISO ROBIŤ?
Túto otázku som položil pred vyše tridsiatimi rokmi na univerzite profesorovi, ktorý nám prednášal slovenské dejiny. Odpovedal mi, že Tiso nemal robiť takú politiku, ktorá ho dostala do podobnej situácie. Túto odpoveď mi dal pred rokom 1968, dozvedel som sa, že po roku 1968 odpovedal na podobnú otázku inak, Tiso nemohol odmietnuť Hitlerovu ponuku, hoci paradoxne povestným „menším zlom“ bol samostatný štát. Ak by bol odmietol Tiso, Hitler mal ešte v zálohe Tuku, ktorý by bol nakoniec samostatnosť vyhlásil a jeho režim by sa istotne približoval viac nacistickým vzorom ako ten, čo bol nastolený pod Tisovým vedením.
Lenže práve na politiku „menšieho zla“ možno vzťahovať aforizmus, že cesta do pekla je dláždená dobrými predsavzatiami. Nacisti si dokázali v každej krajine, ktorá sa nachádzala vo sfére ich vplyvu, vytvoriť nátlakové skupiny, ktoré nacistom pomáhali vynucovať na vedúcich predstaviteľoch týchto krajín také ústupky, aké nemali ani v úmysle urobiť. Aj Tiso stál vždy pred dilemou, či urobiť ďalší ústupok alebo podať demisiu. Nakoniec musím predsa len dať za pravdu spomínanému profesorovi. Do neriešiteľnej situácie sa Tiso dostal už pred 14. marcom krokmi, ktoré likvidovali demokratický režim. Tu je treba zdôrazniť, že v demokracii deliť sa o moc znamená deliť sa aj o zodpovednosť. Existencia opozície znamená aj existenciu iných alternatív politiky. Lenže vo vojnovej Slovenskej republike žiadna legálna opozícia nesmela existovať. Totalitný charakter režimu vojnovej Slovenskej republiky viedol postupne k jeho úpadku a oslabovaniu.
Konto vojnového slovenského štátu je najviac zaťažené deportáciou slovenských židov. Hoci v tomto smere mali väčšiu vinu Tuka a Mach, na Tisovi ako hlave štátu bola politická zodpovednosť. Práve toto dokazuje, že predstavitelia režimu vojnového slovenského štátu doslova všetko vsadili na Hitlerovo víťazstvo. Lenže dôsledky takejto stávky na víťazstvo môžu byť aj také, že je treba znášať dôsledky prehry. Pre slovenskú politiku preto neexistovala iná alternatíva ako Slovenské národné povstanie…
JE DNEŠNÁ SLOVENSKÁ REPUBLIKA DRUHOU SLOVENSKOU REPUBLIKOU?
Skúsme položiť vyslovene provokatívnu otázku: prečo nemôžeme za prvú Slovenskú republiku vyhlásiť štátny útvar, ktorý na krátky čas vznikol na východnom a strednom Slovensku v roku 1919? Argumenty sú zrejmé, tento útvar nevznikol z vôle slovenského národa, ale mal slúžiť záujmom maďarských boľševikov.
Slovenská republika, ktorá bola vyhlásená v marci 1939, síce mala všetky atribúty štátu, vnútropolitické i zahraničnopolitické, no jej existencia bola vymedzená a obmedzená vôľou nemeckých nacistov. Vtedajšie vedenie slovenského vojnového štátu nedokázalo a vlastne ani nechcelo presvedčiť lídrov antihitlerovskej koalície, že ich štát nie je nacistickým výtvorom.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Slovenské národné povstanie nedeklarovalo likvidáciu slovenského štátu ako takého, ale vládnuceho totalitného režimu. Vzhľadom na okolnosti, za akých vojnový slovenský štát vznikol, nebolo možné bezprostredne po vojne presadzovať slovenskú samostatnosť, ale iba sa snažiť o prijateľnú podobu vzťahu s Čechmi v rámci spoločného štátu. Je naivné si myslieť, že ak by nebolo Slovenské národné povstanie, slovenský štát by bol mohol existovať aj po vojne. V roku 1992 sa Československo rozpadlo z iných dôvodov ako v roku 1939 a slovenská samostatnosť má nespochybniteľné východiská.
SÚVISIACE:
Eduard Chmelár, Stanislav Mičev: Fašizmus nám nevnútil Hitler
Anton Rašla: Taký bol prezident Jozef Tiso
Teodor Münz: 14. marec 1939
Peter Greguš: 15. marec 1939
Peter Greguš: Spory o vojnový slovenský štát
