Aj slovenská politika je už dávno vecou predstieraných vášní. Len zriedka sa stáva, aby politik z „role“ vypadol a reagoval spontánne bez toho, aby sa vopred nespýtal sám seba, ako to prispeje (prospeje) k jeho obrazu u voličov, sponzorov, novinárov. Insitnosť, ktorú u niektorých ešte vidíme, je už dávno pózou, vedome využívanou „komparatívnou výhodou“. To, že je to tak, nie je nedostatkom, ale skôr známkou zrelosti politickej scény. Ani do divadla predsa nechodíme preto, aby sme videli, ako sa osoby „reálne“ hádajú. Politika je dnes, vo veku televízie, všade „priemyslom“ a ako vieme, ozajstný úspech majú predovšetkým výrobky s „pridanou hodnotou“. Na „pridanej hodnote“ politika pracujú špecialisti, a politik predstavený v médiách sa od reálnej osoby odlišuje tak, ako sa odlišuje herec v civile od herca na scéne. Samozrejme, o vstupe na politickú scénu rozhoduje talent, nemožno predsa z hocikoho urobiť skokana do výšky. Potom však, keď prešiel vstupnou skúškou, rozhoduje schopnosť „urobiť“ zo seba niečo, teda schopnosť pracovať na sebe, pričom „práca na sebe“ je často schopnosť dať sa „spracovať“ odborníkmi na „imidž“.
A aj keď slovenská politika, chvalabohu, ešte nedosiahla tento stupeň „spriemyselnenia“, tak uvedomovanie si toho, že politické kvality majú zmysel len vtedy, keď sa dokážu premietnuť do „imidžu“ (a ten rozhoduje o všetkom), je dôvodom prečo zverejnenie výsledkov výskumov verejnej mienky tak „otrasie“ straníckymi sekretariátmi a politikmi samými. Vyzerá to dokonca tak, že jediné, na čo naši politici dokážu „ľudsky“ reagovať, je stúpanie alebo pokles preferencií. Zmena percent je v priamom vzťahu k ich politickým (a niekedy aj osobným) náladám, eufóriám i depresiám.
Nič proti prieskumom preferencií a reakciám na ne. Prieskumy, pokiaľ zachovávajú aspoň elementárne štandardy profesionality, naozaj majú výpovednú silu, skutočne ohlasujú vzostup alebo úpadok politického vplyvu politických strán a hnutí a nikto si ich nemôže dovoliť ignorovať. Je však tragédiou, keď pre mnohých politikov sú prieskumy preferencií jediným spojivom s realitou, výzvou „na sebareflexiu“.
Posledné výsledky výskumov preferencií predsa však museli otriasť všetkými na scéne a to nielen tými, ktorí sa ocitli na hranici politickej existencie, ale aj tými, ktorí „dopadli dobre“. Naznačujú totiž, že výsledkom budúcich volieb bude politický pat, teda tá najhoršia možná situácia, keď ani jedna strana nevie vyhrať, ale ani prehrať. Tí, ktorí budú mať percentá, sa nedokážu „dať dokopy“ a tí, ktorí „sa dokážu dať dokopy“, nebudú mať dosť percent, aby ich „koaličný potenciál“ zavážil.
Čo vlastne sa dá v tejto situácii robiť?
Riešením zrejme nie je „boj“ o čas a priestor v médiách, hľadanie „svojich (dobrých) populistov“, ktorí by vedeli ľudí „strhnúť“, a už vôbec nie strašenie tým, čo na to povie „únia“. Skôr je dôležité navodiť vo vnútri politických zoskupení atmosféru, aby „otrasy“ neprichádzali až v podobe tabuliek preferencií. Možno som príliš optimistom, stále si však myslím, že tým politikom, ktorí si svoju prácu robia poctivo, budú nakoniec preferencie pridané.
