Myšlienková arogancia sa nevypláca

Keď sa človek pokúša zhodnotiť východiská nejakého názorového smeru, s ktorým nesúhlasí, musí si dávať pozor na niekoľko rizík. Mohol by opustiť platformu vecnej diskusie či stratiť schopnosť sebakritického uvažovania a historickej pamäte. V neposlednom rade mu hrozí aj pokrytectvo, ak neaplikuje na názorového oponenta tie isté meradlá ako na seba. Autor týchto poznámok dúfa, že sa mu podarí spomínanej pasci vyhnúť, pričom zároveň si na základe doterajšieho štúdia a pozorovania dovoľuje konštatovať, že predstavitelia smeru zvaného neokonzervativizmus do nej, bohužiaľ, už dávno spadli. A zdá sa, že im to vôbec neprekáža. Environmentálni radikáli, ekologickí fanatici, predstavitelia radikálnej ľavice, šarlatáni, diktátori, populisti, ekonomicky nevzdelaní pomätenci… Tento slovník, ktorý tak často používajú stúpenci teoretických východísk nemeckého rodáka a zakladateľa neokonzervativizmu Lea Straussa, dopredu zhadzuje akýchkoľvek názorových oponentov pravého krídla republikánskej strany v USA. V tomto prípade nie je dôležité, či ide o politický pravo-ľavý diskurz, environmentálne problémy, otázky unipolárneho usporiadania sveta, ekonomickú globalizáciu, fungovanie medzinárodných finančných inštitúcií, diskusiu o ľudskej prirodzenosti a slobode jednotlivca alebo postavenie korporácií v súčasnom socio-ekonomickom systéme. Je možné, že tento arogantný pohľad brániaci akémukoľvek vývoju v samotnom neokonzervatívnom hnutí vyplýva z pocitov nadradenosti a zároveň prenasledovania. Pán Strauss bol totiž presvedčený, že pravda je príliš ťažké bremeno, aby ho niesla nevzdelaná väčšina, a jeho verní nasledovníci (napr. Irving Kristol, považovaný za otca neokonzervativizmu) verili, že oni sú tí, ktorí tento preťažký údel z jej pliec snímu a budú spoločnosť viesť. Pocit prenasledovania sa viaže predovšetkým na nepriateľsky naladenú akademickú obec, liberálne médiá a, samozrejme, na nanajvýš amatérsky tretí sektor. To by mohlo čiastočne vysvetľovať až neuveriteľne agresívne postoje predstaviteľov tohto názorového smeru voči svojim oponentom, najmä ak vezmeme do úvahy, že agresia z psychologického hľadiska reflektuje obavy a pocit ohrozenia. Vzhľadom na ich momentálne obrovský vplyv na rozhodovanie v najsilnejšej krajine sveta a následne aj na celú našu planétu stojí určite za zmienku pozrieť sa podrobnejšie na teoretické východiská formujúce napr. aj zahraničnú politiku USA. Teória Na jednej strane velebiť noblesných antických filozofov ako Platón, ktorí tvrdili, že jedine intelektuálna elita má právo vládnuť (neviem, ako by bol ctený filozof v tejto súvislosti spokojný s Georgeom W. Bushom). Na strane druhej pohŕdavo odsudzovať Locka a ostatných liberálov za ich vieru, že ľudské bytosti sú si od narodenia rovné a zaslúžia si slobodu i poznanie pravdy. Neprekvapuje preto, že neokonzervatívci odmietajú vývoj, ktorý v 60. a 70. rokoch minulého storočia prebehol v rámci environmentálnych, ľudskoprávnych alebo ženských hnutí. Prominentný Francis Fukuyama toto obdobie dokonca nazýva Veľkým rozkladom. Neokonzervatívci totiž veria, že prirodzeným javom daným povahou človeka je poroba a nadvláda, nie rovnosť. Ako som už spomínal, v akademickej obci ich príliš nerešpektujú, pretože nie sú vybavení na filozofickú diskusiu. Nemajú absolútne žiadne ambície svet pochopiť, oni ho chcú iba meniť. A vrátiť sa späť pred liberálnu revolúciu. To je podľa autora tohto článku, ako aj podľa ďalších miliónov ľudí na celom svete tragédia nás všetkých. V záujme objektivity však treba dodať, že Strauss veril na vznešené motívy intelektuálnej elity. Domnieval sa, že tí, ktorí majú to obrovské šťastie a dosiahnu určitú úroveň vzdelania, aby mohli viesť spoločnosť, nebudú svoju moc zneužívať a poskytnú nevedomým masám to, čo tie pre svoj spokojný život potrebujú. Nie je to však sloboda ani prosperita. Tieto atribúty by totiž v skazenom liberalizme strhli lúzu späť k neviazanému konzumu. Jediné, čo ich odvráti od vulgárnosti, je fixácia na dve veci: vojna a náboženstvo. Medzinárodná politika Neokonzervatívnym akademikom a intelektuálom sa už dávnejšie podarilo skvele sa zorganizovať, získať štedré dotácie a mimoriadny vplyv. Sú nespochybniteľnými mozgami pravicových think-tankov a nadácií, pričom je asi zbytočné podotýkať, že hlavnými darcami pre ich činnosť sú fondy mamutích korporácií (napr. známe CATO a the American Enterprise Institute sú silne podporované firmami ako Microsoft, Citicorp, Phillip Morris atď.) Významné postavenie v Bielom dome, ktoré začali nadobúdať za prezidenta Reagana, si upevnili počas vlády Busha seniora, pričom o ich ohromnom vplyve na jeho syna už pochybuje len málokto. Teória, ktorá napovedá, že nepriateľ je stelesnením zla, ktoré treba zničiť a s ktorým sa neoplatí diskutovať, sa, bohužiaľ, začala realizovať. Predstavitelia tohto myšlienkového smeru sa za jednotlivých vlád obmieňajú a cirkulujú v rôznych vysokých štátnych funkciách. Typické je absolútne pohŕdanie medzinárodným právnym poriadkom a Chartou OSN – teda tým minimom, na ktorom sa ľudia rôznych rás a náboženstiev dokázali v záujme mierového spolužitia dohodnúť. Toto pomerne odvážne tvrdenie si zaslúži pár príkladov. Keď v roku 1986 odsúdil Medzinárodný súdny tribunál Spojené štáty americké za porušenie medzinárodného práva, pretože sprostredkovane zaútočili v rokoch 1983 a 1984 na Nikaraguu, kde zahynuli stovky civilistov, USA, samozrejme, rozhodnutie súdu nerešpektovali. Odmietli zaplatiť stanovené reparácie a spolu s Izraelom vetovali rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN, ktorá USA za tento teroristický čin odsudzovala a na ktorej sa zhodli všetky ostatné štáty. Po bombardovaní Panamy americkými jednotkami v roku 1989 zostalo v ruinách hlavného mesta ležať približne 3 000 mŕtvych civilistov. Zatknutý diktátor Noriega, ktorý sa zodpovedal pred americkými súdmi za obchodovanie s drogami, bol pritom dlhší čas na výplatnej listine CIA. Nemá asi ani význam detailnejšie opisovať poslednú inváziu do Iraku, ktorá poslúžila na to, aby sa mohli ovládnuť zdroje tejto krajiny. Fakt, že pri všetkých týchto inváziách, ktorými sa flagrantne porušil medzinárodný právny poriadok, mali v Bielom dome silné postavenie predstavitelia neokonzervatívneho hnutia, niečo napovedá o ich militantnosti a schopnosti použiť na dosiahnutie svojich cieľov akékoľvek prostriedky. Čo si o tom myslí medzinárodné spoločenstvo, je absolútne irelevantné. Nemyslím si, že treba mať špeciálne politologické vzdelanie, aby sme si uvedomili, že v podobnej medzinárodnopolitickej situácii bol svet pred rokom 1939. Vzťah k vede Túto časť mojich poznámok by som chcel začať výrazom zdravej skepsy – dovolím si konštatovať, že každá politická sila, ktorá je pri moci, bude spochybňovať tie výsledky vedeckých výskumov, ktoré bránia uskutočneniu jej politických cieľov. Predchádzajúca kapitolka sa týkala tých vízií neokonzervatívneho hnutia, ktorých uskutočňovanie počíta s fascináciou väčšiny obyvateľstva „spravodlivou vojnou“ a „šírením demokracie“. Realizácia druhého teoretického piliera, teda fixácia na náboženstvo, však naráža na odpor predsa len sofistikovanejší. Ide o odpor akademickej obce a vedeckej komunity. Touto problematikou sa podrobne zaoberal novinár Chris Mooney, ktorý okrem iných otázok spomína najmä interrupciu, spochybňovanie účinnosti kondómov, ako i nátlak na predstaviteľov vedeckej komunity, konkrétne National Cancer Institute, aby „zverejnili“ údajnú súvislosť medzi umelým prerušením tehotenstva a rakovinou prsníka. Samostatnou otázkou je snaha popierať globálne otepľovanie a klimatické zmeny (tu sa však spočiatku negatívna rétorika amerického prezidenta postupne mení). Čo sa týka tohto problému, najmocnejšieho muža sveta okrem nespochybniteľných dôkazov k ústupkom dohnali otázky odbornej verejnosti, ktorá nastolila nasledovnú otázku: Prečo sa politika Bushovej administratívy v tejto otázke jednostranne odvíja od názorov, ktoré prichádzajú z výskumných ústavov dotovaných silnými hráčmi energetického priemyslu? Na strane druhej stoja vládou financované výskumné ústavy združujúce tisícky vedcov, ktoré tvrdia, že súčasné vedecké pozorovania vedú k jednoznačnému záveru: klíma sa mení k horšiemu a môže za to činnosť človeka. Otázka, prečo by sa mala táto komunita sprisahať proti vlastnej vláde (ktorá ju navyše finančne podporuje) a podkopávať prezidentovu autoritu, ostala nezodpovedaná. Kriticky uvažujúcemu človeku zato napadnú dôvody, prečo by to robil vedecký ústav závislý od fondov ropného koncernu ExxonMobile alebo uhliarskeho gigantu Peabody Coal. Do politickej agendy americkej administratívy sa problematika globálneho otepľovania dostala definitívne až po tom, čo Pentagon zverejnil správu, že klimatické zmeny sú pre národnú bezpečnosť USA oveľa nebezpečnejšie ako terorizmus. Verejnosť Priznám sa, že nedokážem odhadnúť dôležitosť prieskumov verejnej mienky o akomkoľvek probléme. Spochybniť možno formuláciu otázok, vzorku respondentov, organizáciu, ktorá prieskum realizuje atď. Aj preto som si na účely článku vybral dva prieskumy uskutočnené inštitúciami, ktoré z výsledku určite neboli nadšené (aj keď ho, samozrejme, zverejnili), a preto je minimálna pravdepodobnosť, že by boli výsledky sfalšovali. Témou je vojna v Iraku, pre európsku verejnosť jeden z projektov, na ktorom sa podpísalo neokonzervatívne krídlo v Bielom dome. Tým prvým je prieskum objednaný britským ministerstvom obrany, ktoré sa Iračanov pýtalo, či si myslia, že prítomnosť britských a amerických jednotiek napomáha bezpečnosti v krajine. Kladne odpovedalo iba jediné percento respondentov. Posun od mierneho optimizmu, keď koaličné jednotky zvrhli brutálneho diktátora, k nespútanej nenávisti voči teraz už „okupantom“ je zarážajúci. Druhým prieskum realizovala uznávaná organizácia Gallup, pôsobiaca v šesťdesiatich rôznych krajinách, ktorá sa na prítomnosť ich vojakov v Iraku tentoraz pýtala samotných občanov USA. Za okamžité stiahnutie sa z krajiny bolo 60 percent opýtaných. Pre nedostatok priestoru som nezahrnul výsledky výskumov o obľúbenosti amerického prezidenta, o štátoch predstavujúcich najväčšiu hrozbu pre svetový mier či o americkej zahraničnej politike. Či si čitateľ nájde čas vyhľadať ich na internete, nie je až také dôležité. Oveľa podstatnejšie je podčiarknuť fakt, že zavádzanie neokonzervatívnych vízií do aktívnej politiky (v tomto prípade zahraničnej) vzbudzuje odpor väčšiny verejnosti. Aj keď vízie sa v tomto konkrétnom prípade miešajú so snahou ovládnuť prírodné zdroje samostatnej a nezávislej krajiny. Záver Keď televízia NBC vo svojom programe NBC News zverejnila fakt, že Pentagon zbiera súkromné údaje o účastníkoch protivojnových demonštrácií, v najslobodnejšej krajine sveta sa otriasli v základoch hneď dva piliere garantované skvele napísanou americkou ústavou: sloboda zhromažďovania a sloboda slova. Ako som už spomínal, neokonzervatívci sú svojím spôsobom idealisti usilujúci sa chrániť tradičné hodnoty a morálne normy. Ak však medzi ne neradia už ani slobodu slova a názoru pre ľudí, ktorí majú voči ich víziám výhrady a zároveň majú problém rešpektovať názory nezávislých vedeckých inštitúcií, je logické, že sú marginalizovaní. Nepochybujem o mnohých skvelých a úprimných intelektuáloch na strane súčasného neokonzervatívneho hnutia. Možno by si len mohli pripomenúť výhody slobodnej a verejnej diskusie, ako ju sformuloval J. S. Mill: „Je potrebná verejná diskusia, nesprávny názor predsa musí pod tlakom faktov a argumentov ustúpiť a odísť do zabudnutia. Dôveru vzbudzujúci človek sa diskusii nevyhýba, čaká na protiargumenty, aby tak rozvinul svoje obzory. Ak prizná existenciu určitého problému v spoločnosti (pozn. autora: príkladom môžu byť tisícky detí, ktoré každodenne umierajú od hladu či na liečiteľné choroby), počúva názory ostatných a snaží sa pozerať na problém z rôznych uhlov a perspektív.“ Ako pokračuje slávny filozof, netreba sa báť vyhrocovať argumenty do krajnosti, pretože len táto forma analýzy umožňuje spoznať limity svojich úvah. Zároveň si tak uvedomíme hranicu, za ktorou by boli naše návrhy na riešenie danej krízy kontraproduktívne. Budeme úprimne držať palce, aby si tieto myšlienky uvedomili aj sympatizanti názorov pána Straussa či Kristola, zvlášť tí slovenskí. Autor je mediálny koordinátor organizácie Priatelia Zeme Slovensko. Článok je jeho osobným názorom a nevyjadruje žiadne stanoviská organizácie.