Zopár postrehov k najnovšej knihe Ľuba Olacha Posledné varovanie
Príbeh najnovšej knihy Ľuba Olacha Posledné varovanie je vtipnou novembrovou groteskou o tom, čo sa má a musí stať, ak sa úplne nepripravení chasníci (v našom prípade revolucionári) úplne laicky chopia laickej predstavy o moci a veľkej ambície z pozadia viesť krajinu spravodlivo k demokracii, teda aj k svetlým zajtrajškom neviditeľnej ruky trhu a súkromného vlastníctva. Fraška? Komédia? Oboje, lebo tých, čo prehrali, teda najmä vybíjaných predstaviteľov „papalášskeho socíku“, práve víťazi z osemdesiateho deviateho, svätá prostota, odsunuli naivne a v širokom revolučnom geste akože do zradných vôd a prúdov súkromného podnikania – nech sa stratia!
Nestratili sa. Hlavné postavy príbehu, bývalí komunisti – revolučne vyšmarený generálny riaditeľ Rudo Červeňan a revolučne vyšmarený novinár Miky Polanský sa spojili s nestraníkom, s veleúspešným socialistickým vekslákom Petrom Kvašnevským, v podsvetí známom pod prezývkou – Gubat. Cieľ – kapitál. Valuty. Vedľajší produkt – rodiaca sa mafia! A nová kapitálotvorná vrstva.
Inými slovami, sledujúc príbeh mnohých ponovembrových (nasilu) odídencov, bolo azda jediným príkorím novembrovej nežnej to, ako negramotne si naivní revolucionári zgustli akurát na talentovaných manažéroch socialistických podnikov – von!, ale schopnú náhradu nemajúc… Zgustli si vlastne temer na každom členovi strany, nepoučení, pravdaže, že aj komunisti po svojom tiež nežnom, ako mu vraveli – víťaznom februári, urobili tú istú chybu: vyšmarili odborníkov! Tiež netiekla krv, no bol to iba začiatok, lebo aj vtedy išlo o viac – o majetkový prevrat!
Nežnú revolúciu možno vnímať rôzne, no podstatné je, že bola – nežná! Žiadne popravy, žiadne násilie, lebo – my nie sme ako oni! Tak kričali tribúni revolúcie a tak kričali davy!
A tí, čo boli „oni“, teda bývalí členovia strany, iba tichučko postávali, kritizovaní, na tribúnach alebo v dave, a tam tiež jedni mrmľajúc a iní už kričiac, my nie sme ako oni, sem-tam ešte, navyše, zabľabotali uznanlivo čo-to o zlyhaní veľkej myšlienky komunizmu, zaštrngali kľúčmi, aby napokon stíchli úplne a možno čestne, lebo bez prelievania krvi, prehrali, a to aj na televíznej obrazovke. Herci poúčali akademikov, akademici vnímavo pritakávali, lebo, hurá, ani oni neboli ako „oni“, hralo sa o to, kto je ten naj „very nice“.
Život sa menil rýchlo. Aj z bývalých exponentov starého režimu sa rýchlo stali – buržuji? Peniaze vždy ukážu svoju deštruktívnu silu. Chalani z viesok a valalov, vzdelaní na socialistických univerzitách (aj večerných marxizmu-leninizmu), rýchlo zabudli na svoje korene aj na to, čo sa tam učili a čo im vštepovali už rodičia – buďte skromní! Nič také. Postavy románu Ľuba Olacha sú z mäsa a kostí, ale najmä – bez charakteru. Nebolo ho už treba. Pretože načo, veď trh nemá charakter, ako sa ukazuje najmä dnes. Život treba žiť, pokiaľ sa dá…
„Oslava bola naozaj výnimočná. Pán generálny objednal v hoteli Thermia Palace v Piešťanoch salónik pre uzavretú spoločnosť. K tomu cigánska kapela, hostesky od Gubata a dievčatá z hotelovej školy, ktoré nielen obsluhovali hore bez, ale večer boli k dispozícii hosťom.“ Tak to zachytil autor knihy akurát v kapitole – V politike.
Pochopiteľne, hlavný hosť bol minister. Exponent strany Všetko pre demokraciu. Chasník z valalu, pravdaže, slabší v politike, ale pri poháriku a v posteli s prostitútkou – matador? Svet veru iný ako býval. Chlapci si vynahradzujú všetko, o čom za mlada iba snívali. Ani Miky sa nezaprel. Po prehýrenej noci a po sexi hrách v posteli s krásnou Kairou bol natoľko spokojný, že ju zamestnal v agentúre: „Okrem toho, že pôjdeš, s kým ti poviem, budeš pracovať aj na sekretariáte…“ Kaira bola spokojná: desaťtisíc hrubého mesačne a päťtisíc za každého klienta. Bohovské. Sľúbila poslúchať na slovo.
Iba desať dní od 17. novembra trvalo, kým sa červení papaláši v parlamente vzdali svojej najväčšej sily – ústavne potvrdenej tézy o vedúcej úlohe strany v spoločnosti. Komunisti sa disciplinovane zaradili do zástupu a nastúpila – demokracia. A témou dňa sa stali slobodné voľby.
Boj o moc si vyžaduje peniaze.
Gubat odchádza do NDR vekslovať Mikyho milión korún z Rudiho peňaženky v kurze tri ku jednej za východonemecké marky, a za tie zasa opäť veľmi výhodne, tri ku jednej, kúpiť západonemecké a tie doma predať za dvadsať korún. Ako vraveli veksláci – kšeft ako hovado!
Podarilo sa. Miky spolu s Gubatom prevádzkujú piváreň, no Miky má na viac – zakladá mediálnu agentúru. Darí sa mu. Z pozadia hýbe nitkami moci a privatizácie, bohatne, úspešne podniká v hotelierstve, kšeftuje s kaviárom, stojí za predajom časti Karlových Varov Rusom, aj za predajom tankov do Afriky, a popri tom robí – imidž politikom. Tí chcú vo voľbách uspieť, aby potom, ako premiéri a ministri, rozkrádali štát a ošklbávali národ možno podľa hesla Národ sebe!, lebo národ je aj on, politik, a teda presne vie, čo znamená sebe, čo iným a komu presne, koľko komu a komu prihrať džob, koľko zhrabnúť na províziách a koľko keš – sladký život sa začína.
Z posolstva nežnej revolúcie – my nie sme ako oni – sa stáva fraška.
Platí staré socialistické – kto nekradne, okráda rodinu.
má svetlé aj tienisté stránky. Ako čí, pravdaže… Krásne ženy a kopy peňazí. Blahobyt pre chamraď? Politici vravia, že im nič ľudské nie je cudzie… Pravda pravdúca. Z prvých porevolučných vlád sa stávajú trápne folklórne súbory síce neschopných tanečníkov, zato vrtkých, keď treba rýchlo, v rytme čardáša – ukradnúť. Národ ohlupujú koninami, napríklad heslami o potrebe vytvárať národnú kapitálotvornú vrstvu, z ktorej sa vytvorí, božemôj, schopná konkurencia. Vraj aby národ bol bohatý. Hrôza. Niekto uverí, niekto nie.
Gubatovi je to jedno. Už neveksluje, už vypaľuje. A v tom nepozná priateľa – biznis je biznis: vypaľuje aj Mikyho. A Miky sa bráni – Gubat je odídený, nikto nevie kam, kedy a kde sa stratí, iba ho už niet. Mafia má dlhé prsty. A svoje metódy. Miky to vie. Aj jednu zo svojich mileniek, aby na súde nebolo dôkazov, nechá zastreliť. Zo schopného novinára, bývalého člena strany, podnikateľa s báječnými nápadmi, noblesným správaním a úspechmi kam sa zvrtne, sa postupne stane vlastne – nájomný vrah. Rudi zomrie pri záhadnej autonehode. Tak končí trojica priateľov, ktorú zomlela – revolúcia? Ostáva iba príbeh.
Príbeh zaujímavý, príťažlivý, poučný a čítavý. Písaný perom novinára Ľuba Olacha, ktorý bol pri mnohom, možno pri mnohom aj z príbehu, ktorý sa môže stať bestsellerom.
Ľubo Olach: Posledné varovanie
Marečin PT, 2012, 280 strán
