Keby Vavro Šrobár mal možnosť pozrieť sa prvého mája 2001 na dav zhromaždený na Námestí osloboditeľov v Liptovskom Mikuláši, rozčarovanie by ho asi neminulo.
Zistil by totiž, že po 83 rokoch od čias, keď rečnil niekoľkým stovkám mikulášskych garbiarov na nádvorí Čierneho orla a presviedčal ich o lepšom živote v spoločnom štáte Čechov a Slovákov, sa toho zmenilo pramálo.
A to aj napriek dejinným pohybom, ktorými Slovensko prešlo za posledné desaťročie. Spolužitie s Čechmi už nejestvuje a „uhorská vetev československého kmeňa“ si gazduje po svojom. Dav garbiarov sa zmenil na dav nezamestnaných alebo takých, čo sú radi, že ešte môžu pracovať pre nemecký Schafstahl, slovenský Ligarex a Nicolaus Leder. Na rozdiel od roka 1918 bolo tých, ktorí počas tohtoročných osláv Sviatku práce v centre Liptova demonštrovali za zníženie nezamestnanosti a dôstojné pracovné podmienky, okolo štyritisíc.
Všetky vekové kategórie
Krásny, slnečný deň. Nevdojak som si spomenula na prvé máje v období socializmu, ktoré neraz sprevádzalo aj sneženie či dážď. Matky školopovinných detí sa tešili, že aspoň pionierska košeľa má dlhé rukávy a dá sa pod ňu obliecť tričko s dlhým rukávom… Veď do sprievodu sa ísť muselo.
Dnes sa už nemusí nič. Aj preto som bola prekvapená, koľkí reagovali na výzvu Konfederácie odborových zväzov SR a prišli podporiť celonárodné oslavy Sviatku práce do Liptovského Mikuláša. Hlavné námestie sa už pred pol desiatou hodinou zapĺňalo tými najzapálenejšími za vec a zďaleka medzi nimi neboli len príslušníci strednej či staršej vekovej kategórie. Nech sú dôvody účasti mladých na prvomájových oslavách akékoľvek, teším sa, že bola taká početná. Zmysel pre občiansku povinnosť? Už vymierajúca úcta k tradícii? Zvedavosť? Jednako, všetci tí, čo tam v utorok boli, mohli pokojne sedieť doma, ísť na prechádzku či výlet. Uprednostnili však atmosféru davu. A dva opasky ako symbol čoraz väčšej chudoby.
Protestovali aj zdravotníci
Biely a červený opasok dostal každý, kto chcel vyjadriť nespokojnosť s tým, že si ho musí čoraz častejšie uťahovať. Prehliadnuť sa nedali ani modrobiele vesty zástupcov OZ KOVO, oranžový odev železničiarov, či biele čiapky odborárov – potravinárov. Samozrejme, nechýbali transparenty. Z nich sme sa mohli dozvedieť, že vláda neplní svoje sľuby, za ťažkú prácu žiadajú vyššiu plácu a dôstojnú životnú úroveň. Vmiešala som sa do davu. Celkom na jeho okraji postávala malá skupinka žien a jeden muž. „Odkiaľ ste?“ pýtam sa. „Z nemocničných odborov,“ ozve sa zdravotná sestra stojaca po mojej pravej ruke. „Prečo ste sem dnes prišli?“ Pozrú sa jedna na druhú, akoby som nebola celkom chápavá. „No sme predsa nespokojní s platmi v zdravotníctve. A práce máme pritom veľmi veľa. Len sa škrtá, škrtá a to nič neprináša.“ „A okrem toho sme nespokojní aj s podmienkami, v ktorých musíme pracovať. Sú absolútne neporovnateľné s tými v ostatnej západnej Európe,“ dopĺňa sťažnosti pracovníčok nemocnice Ján Drobčo, primár chirurgického oddelenia NsP v Liptovskom Mikuláši. Zaujíma ma, prečo ich prišlo tak málo. „V odboroch nás je oveľa viac, ale nikto sa akosi nemá k činu,“ znie odpoveď.“Ale niektorí sú aj v robote, majú službu,“ usiluje sa ospravedlniť neprítomnosť kolegov ďalšia zo sestier.
Zatiaľ čo zhromaždených baví skupina Drišľak z východného Slovenska, tí smädnejší stoja v rade na pivo a iné nápoje. Je mi čudné, že všetko prebieha zatiaľ v dôstojnom duchu. Teda žiadni podnapití ani už ležiaci v tráve.
Môžete sa ísť napásť!
„Prosím vás, a toto je čo?“ podídem k stánku, na ktorom je napísané Zamestnávatelia a ukazujem na igelitové vrecká naplnené senom. „To je seno, duša zlatá. A je tu na to, aby ste sa mali čím nakŕmiť. Alebo vás v lepšom prípade pošlú napásť sa, pravda, len vtedy, keď je tráva zelená.“
Až teraz si všimnem nápisy na zadnej stene stánku: Sýty hladnému neverí. Ak sa vám nepáči, môžete odísť, za vami čakajú ďalší. Aha, argumenty zamestnávateľov. Na druhej strane je rovnaký stánok, ibaže s nápisom Vláda. Heslá na ňom sú podobného charakteru, aj seno je pripravené.
Pred pol jedenástou sa námestie už celkom zaplňuje. Zástupcovia takmer 40 odborových zväzov z celého Slovenska sa zomknú do skupín – a dav je zrazu farebne rozlíšený. Nezriedka sa rodičom-odborárom pletú pomedzi nohy ich malé deti. „A kde sú Rómovia?“ napadne mi. Veď aj tí sú hádam nezamestnaní, vari aj členmi odborov… Až neskôr zbadám malú skupinku počerných detí pred tribúnou. Nie je to však tá veková kategória, ktorú by som si predstavovala ako referenčnú pri zhromaždení, kde sa má hovoriť aj o nezamestnanosti.
Za dôstojné pracovné podmienky
Z reproduktorov začne hrať známa hudba z filmu Dobytie raja 1492 pochádzajúca od Vangelisa. Iste ju poznáte zo stužkových či promócií. Vrcholní predstavitelia odborových zväzov s vážnymi tvárami vychádzajú za zvukov hudby na tribúnu skrytú pod žltou plachtou, v dave by bolo počuť spadnúť ihlu. Napriek tomu, že súčasná hospodárska situácia Slovenska naozaj nie je na smiech, pripomína mi to scénu z nedobre nakrúteného filmu. Na prvý pohľad sa dajú rozoznať rečníci – v rukách zvierajú papiere s prejavom. Nechýba červený a biely opasok okolo krku, jediný Ivan Saktor, prezident KOZ, ich má okolo pása.
Jeden z usporiadateľov začína dialóg so zhromaždenými. Áno, presne vedia, prečo sa tu dnes zišli. Lebo majú záujem o prácu, chcú pracovať aj naďalej a v dôstojných podmienkach. Trápi ich miera nezamestnanosti dosahujúca takmer dvadsať percent a nemenej ich zaujíma osud ich vlastných detí.
Potom vystupuje s prejavom Igor Lenský, viceprezident KOZ pre nevýrobné odborové zväzy a predseda SLOVES-u. Konštatuje zhoršenie pracovných podmienok, hospodársku situáciu na Slovensku považuje za veľmi zlú. Nevyhýba sa ani kritike Dzurindovej vlády, ktorá podľa neho nerobí nič pre naplnenie svojich predvolebných sľubov a ani pre zlepšenie životnej úrovne obyvateľov tejto krajiny. Dav nadšene tlieska, počuť výkriky súhlasu a chce sa mi veriť, že naozaj hovorí za tých zhruba sedemstotisíc členov odborových zväzov na Slovensku.
Davová psychóza zapracovala
Spomínaný usporiadateľ sa zdá byť najlepším rečníkom a komunikácia s davom mu ide bezchybne: „Koľko sme pracovali, usilovali sme sa o lepší život, a čo máme?“ „Hovno!“ zaznie z davu. „A budeme ho mať ešte väčšie, pretože predstavitelia vlády sa obzerajú iným smerom, nie tam, kde sme my! S týmto nesmieme súhlasiť!“ Nasleduje potlesk, pískanie, verklík. „Naša životná úroveň nedosahuje ani tú spred roka 1989!“ Opäť piskot. „Budeme chodiť na námestia dovtedy, kým nepristúpia na naše požiadavky!“ Verklík, piskot. „Čo je to za vláda, ktorej premiér nás obviňuje, že my sypeme piesok do rozbehnutého stroja, že my vyvolávame sociálny nepokoj!“ „Fúúúj!“ skanduje dav. „Vládni predstavitelia žijú asi v inej krajine ako my, keď pri takmer dvadsaťpercentnej nezamestnanosti hovoria, že nemáme dôvody na znepokojovanie!“ „Preč s vládou!“ znie odpoveď. „My chceme predsa pracovať! Zakričme všetci hlasno, aby to bolo počuť až do Bratislavy: My chceme prácu, my chceme prácu!“ Heslo zopakuje najprv len niekoľko odvážnych jednotlivcov, o chvíľu sa však už takmer jednohlasne ozýva námestím: „My chceme prácu, my chceme prácu!“ Ktovie, či to bolo počuť aj do Bratislavy. A najmä na tie miesta, ktoré s tvorbou pracovných miest majú najviac spoločného.
Nezávislé odbory?
Prezident KOZ Saktor takmer bez pohybu počúval slová svojich predchodcov za mikrofónom. Vidno, že je zvyknutý na atmosféru demonštrácií či manifestácií. Potvrdzuje to aj vo svojom prejave, ako reakciu na výkrik: „Klamár, klamár!“ „Prečo by som mal byť klamárom ja, ktorý už pomaly päť rokov búri davy na námestiach a poukazuje na neschopnosť vlády! Ja tento podstavec nepotrebujem! Budú ho potrebovať tí, ktorí majú v súčasnosti iné záujmy v iných organizáciách! Ktorí len prisluhujú záujmom Západu a nehľadia na obyvateľov vlastnej krajiny!“ Zdá sa, že ich presvedčil – ozýva sa súhlasný potlesk a ako inak – verklík. Ďalej sa hovorí o vláde klamárov a tých, čo nedodržiavajú sľuby. A o tých, ktorí tým planým sľubom naleteli, no „už nikdy tak neurobia, pretože sa poučili“. Rada by som tomu verila.
Úloha nezávislých odborov v spoločnosti je nezastupiteľná. Nejde ani tak o existenciu generálnej dohody, veď napríklad počas Mečiarovej vlády odišli pre nezhody zástupcovia odborov z tripartitných rokovaní. Dôležitý je skôr tak často spomínaný konsenzus v spoločnosti a právo na dôstojné pracovné podmienky.
Do akej miery sú však nezávislé naše odbory? Pozrime sa na ich niekdajších lídrov: Jozef Prokeš, Roman Kováč, Ladislav Polka, Jozef Kalman, František Kurej, Alojz Engliš, ktorí v politických funkciách veľmi rýchlo stratili svoju nadstraníckosť. Zdá sa, že z vysokej politiky sa k masám pozerá ľahšie. Nie všetci však majú záujem vstúpiť do takejto hry. Aj preto sú námestia ešte stále plné ľudí.
