Americká tlač nedávno priniesla trochu predčasné hodnotenie činnosti šéfa svetovej organizácie Kofiho Annana, ktorého označila za najvýznamnejšieho generálneho tajomníka OSN. Možno ghanský diplomat poslúžil záujmom Spojených štátov v dostatočnej miere na to, aby si ho najmocnejšia krajina sveta obľúbila. No objektívne zostáva najväčšou osobnosťou, ktorá doteraz zasadla do kresla prvého muža Spojených národov švédsky politik Dag Hammarskjöld.
Niekedy rozmýšľam nad tým, či je to naozaj iba náhoda, že prví dvaja generálni tajomníci OSN (Trygve Lie, Dag Hammarskjöld) boli sociálni demokrati. Či mohol stáť pri zrode tejto najvýznamnejšej medzinárodnej organizácie konzervatívny politik. Veď hodnoty vyjadrené v Charte OSN ako internacionalizmus, antiimperializmus, solidarita, pomoc chudobným, chorým – nemôžu nezvádzať k domnienke, že ciele Spojených národov sú vlastné predovšetkým ľavici. Inými slovami, budovať základné štruktúry takto definovaného svetového poriadku nemohli ľudia, ktorí sa vnútorne nestotožnili s myšlienkou bratstva všetkých ľudí na Zemi a s ideou globálnej sociálnej spravodlivosti.
Šedá eminencia V tomto smere nebol výnimkou ani Dag Hammarskjöld. Narodil sa roku 1905 v Jönköpingu. Základné politické zručnosti získal už od otca Hjalmara, ktorý bol počas prvej svetovej vojny pomerne neobľúbeným švédskym premiérom. Z domova si odniesol najmä zmysel pre principiálnosť, ktorá neskôr poznačila celú jeho profesionálnu dráhu. Mladý Hammarskjöld vyštudoval ekonomiku na Štokholmskej univerzite a vzápätí sa zamestnal na ministerstve financií. V tom čase pracoval pod známym sociálnodemokratickým teoretikom Ernstom Wigforssom. Neskôr desať rokov pôsobil ako námestník ministra financií. Medzinárodnými otázkami sa začal zaoberať až pomerne neskoro, v roku 1947. V rokoch 1949 až 1951 bol námestníkom ministra zahraničných vecí. V tom čase viedol švédsku delegáciu na rokovaniach o Európskom hospodárskom spoločenstve. Napriek tomu sa na rozdiel od svojho otca nikdy nepokúšal kandidovať vo voľbách, nikdy si neželal vlastnú mediálnu prezentáciu a po celý čas pôsobenia na švédskej politickej scéne bol považovaný za šedú eminenciu vysoko rešpektovanú pre svoje odborné kvality. Preto bolo pre svet veľkým prekvapením, keď sa najdôležitejšie mocnosti sveta dohodli na v podstate neznámom mužovi, ktorý mal zastávať úrad generálneho tajomníka OSN.
Prekvapujúca voľba Historici pripisujú zásluhy na vytiahnutí Daga Hammarskjölda na svetlo svetovej politiky najmä Francúzom a Britom, na ktorých zapôsobil počas negociácií v Európskom hospodárskom spoločenstve. Samozrejme, príčiny tejto voľby sú oveľa širšie a súvisia najmä s postojom, ktorý zaujal prvý generálny tajomník OSN Trygve Lie počas kórejskej vojny (1950 – 1953). Potom, čo tento zavalitý Nór, prirodzene, obhajoval akciu OSN, stratil dôveru Sovietskeho zväzu, čo mu definitívne zablokovalo cestu k ďalšiemu plnému funkčnému obdobiu. V tom čase sa napätie medzi USA a ZSSR nebezpečne zvyšovalo. Známy americký senátor Joseph McCarthy, iniciátor šialených paranoických útokov na ľavicovo zmýšľajúcich ľudí, označil Spojené národy za „hniezdo komunistických špiónov“. Začiatkom roku 1953 sa však vo Washingtone dostala k moci nová garnitúra, ktorá zastavila toto nezmyselné ideologické ťaženie a vyjadrila ochotu pristúpiť na dohodu o kandidátovi z neutrálneho Švédska. Po Stalinovej smrti v marci toho istého roku pristúpila na kompromis veľmi rýchlo aj Moskva, a tak sa stalo, že Bezpečnostná rada OSN ešte 31. marca 1953 zvolila nového generálneho tajomníka. Paradoxné a trochu komické na celej záležitosti je, že Štokholm nerobil v prospech svojho krajana žiadnu kampaň a švédski diplomati a politici boli z tejto nominácie rovnako prekvapení ako sám Hammarskjöld. Nového šéfa svetovej organizácie sa dokonca ani nikto nepýtal, či vezme tento post – zrejme z obavy, že by mohol povedať nie, čo by pri vtedajších vzťahoch USA a ZSSR znamenalo politickú katastrofu.
Prvé kroky vo funkcii Svoje pôsobenie v novej funkcii začal Dag Hammarskjöld skutočne rázne. V prvom rade sa rozhodol skoncovať s rozbíjaním integrity OSN zo strany vyšetrovacieho výboru senátora Josepha McCarthyho. Z areálu Spojených národov odstránil všetkých agentov FBI. Napokon našiel aj spôsob, ako očistiť zamestnancov OSN od nezmyselných McCarthyho obvinení. Podľa článku 101 Charty OSN sú totiž všetci zamestnanci svetovej organizácie podriadení jej generálnemu tajomníkovi a nie svojim štátom. Týmito opatreniami sa pracovná klíma v Spojených národoch neporovnateľne zlepšila.
V medzinárodnopolitickej rovine však Hammarskjöld narážal hneď od začiatku na prekážky. Spojené štáty nechceli prisúdiť OSN dôležitejšiu úlohu. Veľké európske otázky ako postavenie Nemecka, Berlína či Rakúska sa riešili medzi víťaznými mocnosťami druhej svetovej vojny. Problematika jadrových zbraní sa dostala taktiež na bilaterálnu americko-sovietsku úroveň. Vzrastalo riziko, že Spojené národy budú degradované na fórum neformálnych diskusií a propagandistických vyhlásení. V júni 1954 Guatemala požiadala o mimoriadne zvolanie BR OSN v súvislosti s inváziou Hondurasu na svoje územie. Pre Hammarskjölda to bola príležitosť dokázať nenahraditeľnosť OSN pri riešení podobných kríz. Ukázalo sa však, že inváziu riadila americká CIA. Príčinou konfliktu bolo rozhodnutie guatemalskej vlády rozdeliť pôdu, ktorá patrila americkým spoločnostiam, medzi domácich občanov. Washington zhodnotil takéto počínanie ako „komunistické“ a začal podnikať kroky na zosadenie legálnej moci v tejto stredoamerickej krajine. V prvom rade sa Washington pokúsil, aby celú záležitosť riešila nie OSN, ale Organizácia amerických štátov, čo narazilo na sovietske veto. A keďže sa Bezpečnostná rada OSN nedohodla, honduraské jednotky s podporou USA postupovali na hlavné mesto susednej krajiny. Koncom júna 1954 bola legálne zvolená guatemalská vláda zosadená.
Triumf v Číne Pre Hammarskjölda to bola prvá veľká porážka. OSN nebola schopná ochrániť malú krajinu od intríg svojho veľkého suseda. To nebol dobrý signál a málokto predpokladal, že šéf svetovej organizácie dokáže v krátkom čase obnoviť dôveru v Spojené národy. Jeho šanca však prišla rýchlejšie, ako sa ktokoľvek mohol nazdať. Počas kórejskej vojny zostrelili Číňania mnoho amerických letcov a pätnásť z nich sa dostalo do zajatia. Koncom novembra 1954 pekingský rozhlas oznámil, že jedenásť z nich bolo odsúdených na vysoké tresty za špionáž. Američania reagovali spôsobom im vlastným: začiatkom decembra prezident Dwight Eisenhower vyhlásil, že zodpovednosť za týchto mužov leží na OSN, lebo bojovali pod jej vlajkou (že pod tou vlajkou velili Spojené štáty, o tom sa už nezmienil). Dag Hammarskjöld sa však k tomuto problému nemohol postaviť chrbtom. Desiateho decembra 1954 ho Valné zhromaždenie OSN poverilo riešiť aktuálnu otázku.
Komplikácie boli nepredstaviteľné. Čína totiž nebola členom OSN. Na jej mieste paradoxne sedeli tí, ktorí prehrali občiansku vojnu a ktorí sa uchýlili do taiwanskej emigrácie. Washington s Pekingom neudržiaval diplomatické styky. Presunutím problému na OSN si americká diplomacia pilátovským spôsobom umývala ruky od zodpovednosti. Navyše, OSN stála v kórejskej vojne proti Číne a ona tiež iniciovala voči tejto najľudnatejšej krajine sankcie. Nik si nevedel predstaviť, že by Čína mohla akceptovať autoritu generálneho tajomníka OSN. Tu sa však prejavil dôvtip Daga Hammarskjölda, ktorý kalkuloval so skutočnosťou, že Švédsko v tom čase patrilo medzi tých niekoľko málo krajín, ktorí uznali nový režim v Číne. Preto poslal generálny tajomník OSN list čínskemu premiérovi Čou En-lajovi, ktorý sa odvolával na dobré vzťahy oboch krajín a žiadal o stretnutie v Pekingu. Odpoveď bola pozitívna. Rozhovory sa uskutočnili medzi 5. a 10. januárom 1955. Ich výsledkom bolo odštartovanie úplne novej éry vzťahov medzi OSN a Čínou. V máji 1955 boli na slobodu prepustení štyria piloti a 1. augusta toho istého roku zvyšní jedenásti. Hammarskjöld triumfoval. Médiá sa zhodli na tom, že tento diplomatický kúsok urobil z generálneho tajomníka a celej OSN nezávislého hráča na globálnej politickej scéne.
Prvá mierová operácia V roku 1956 Egypt znárodnil Suezský prieplav, čo vyvolalo ostré protesty západných veľmocí, ktoré chceli toto strategické miesto udržať pod medzinárodnou kontrolou. Konflikt vyvrcholil vpádom izraelských vojsk podporovaných Britmi a Francúzmi na egyptské územie. Urýchlené zvolanie BR OSN neprinieslo žiadne rozuzlenie. Návrhy rezolúcií osobitne od Spojených štátov a od Sovietskeho zväzu narážali na veto Paríža i Londýna. V tejto situácii Kanada vystúpila s myšlienkou mierovej operácie organizovanej Spojenými národmi. Hammarskjöld bol spočiatku voči tomuto návrhu skeptický, lebo Charta OSN o podobnej možnosti nehovorila, no idea získala veľaprívržencov, a to aj medzi zainteresovanými stranami. Napokon tento muž ako prvý sám navrhol mandát a kompetencie dnes už známych mierových misií, ktoré sa v budúcnosti stali základnou charakteristickou črtou spôsobu riešenia kríz pod vlajkou OSN. Hammarskjöld zvládol túto úlohu neobyčajne pružne, v krátkom čase, ktorý by mu závideli aj dnešní mierotvorcovia. Hoci sa izraelský útok začal 29. októbra, už 6. novembra vstúpilo do platnosti prímerie a 15. novembra vkročili do oblasti prvé jednotky OSN.
Pod tlakom veľmocí Najdramatickejšou etapou života Daga Hammarskjölda však bola kríza v Kongu. Táto bývalá belgická kolónia získala nezávislosť 30. júna 1960, no koloniálna správa tento prechod absolútne nezvládla. Krátko potom vypukla občianska vojna, na nerastné suroviny bohatá provincia Katanga vyhlásila nezávislosť. V tejto situácii politické vedenie štátu požiadalo o pomoc Spojené národy. Reakcia Daga Hammarskjölda bola opäť neuveriteľne rýchla. Neprešlo ani 48 hodín od uvedenej žiadosti a do Konga začali prichádzať prvé kontingenty OSN. Situácia sa však neuveriteľne skomplikovala. Kongo sa stalo najväčšou arénou svetovej politiky, v ktorej sa miešalo priveľa rozdielnych záujmov. Hammarskjöld si uvedomoval, že udržať jednotnú krajinu je vecou prestíže OSN, v opačnom prípade by sa posilnili argumenty proti dekolonizácii Afriky. Napriek tomu po jedenástich mesiacoch bojov neexistovala v štáte žiadna legálna vláda. OSN bola nútená zmeniť taktiku a dostala mandát spolupracovať s akoukoľvek existujúcou lokálnou vládou. Dag Hammarskjöld sa dostal pod obrovský tlak nezlúčiteľných záujmov veľmocí. USA ho kritizovali za to, že nepodporuje prezidenta Kasavubua. ZSSR ho atakovala za to, že nepreferuje premiéra Lumumbu. Aj Francúzi boli nespokojní. V tejto situácii sovietsky vodca Nikita Chruščov dokonca navrhol, aby boli Spojené národy zastrešené namiesto generálneho tajomníka tzv. trojkou: jedným zástupcom z kapitalistických krajín, jedným zo socialistických a jedným z rozvojových. Prirodzene, že tento návrh nikto nepodporil. Napriek zreteľnému varovaniu Dag Hammarskjöld naďalej konal nezávisle. Moskva zvolila otvorený protiútok. Chruščov vyzval Hammarskjölda, aby odstúpil. Vyhlásil, že v OSN by nemalo byť miesto pre muža, ktorý „znásilňuje elementárne princípy spravodlivosti“. Reakcia generálneho tajomníka na tieto ostré slová je dnes už historická:
„Keby som odstúpil, vyhodil by som do vetra v tejto ťažkej a nebezpečnej situácii celú organizáciu. Nemám žiadne právo to urobiť, lebo mám zodpovednosť za všetky členské štáty. Nie je to Sovietsky zväz, ani žiadna iná veľmoc, ktorá potrebuje OSN na svoju ochranu: sú to všetci ostatní. V tomto zmysle je OSN predovšetkým ich organizáciou a ja hlboko verím v múdrosť, s akou sú schopní ju využiť.“
Zavraždenie generálneho tajomníka Hammarskjöld odolal všetkým tlakom a je to predovšetkým jeho zásluha, že konštitučná kríza v Kongu bola rozriešená. Mnohí sú dnes presvedčení, že by dokázal doviesť mierovú misiu OSN do víťazného konca, nebyť tragédie, ktorá sa udiala 18. septembra 1961 v Zambii. Lietadlo, na palube ktorého sedel generálny tajomník OSN, bolo za dosiaľ záhadných okolností pravdepodobne zostrelené.
Smrť Daga Hammarskjölda šokovala celý svet. Až dnes historici vedia hodnoverne dokázať, že je to predovšetkým jeho zásluha, že Kongo zostalo jednotné. Dag Hammarskjöld dodnes zostáva najvýraznejšou postavou Organizácie spojených národov. Silou svojej osobnosti dokázal to, čo sa nepodarilo nikomu pred ním a nikomu po ňom: udržať nezávislosť OSN na veľmociach a pôsobiť na medzinárodnej scéne suverénne, ako skutočná svetová organizácia sledujúca výlučne globálne záujmy – nie záujmy mocných. Je príkladom osobnej statočnosti a vnútornej sily, príkladom človeka naplno oddaného ideálom Spojených národov. Človeka, akého by dnes potrebovala OSN ako soľ. Posmrtné udelenie Nobelovej ceny za mier v roku 1961, svojho druhu absolútne výnimočné a jedinečné, bolo preto vnímané ako samozrejmosť.
