Muž, ktorý nechcel byť prvý

Raz sa mi Milan priznal: Ja vôbec nerozumiem vtipu. Ale viem vysvetliť, prečo je to smiešne. Viem, že na Milana Ftáčnika sa bude spomínať veľa a v mnohých súvislostiach. No ale dnes, keď zomrel, viem, že to nie je vtip a ani by sa nedal vysvetliť.

Milan bol racionálny, analytický, presný, rozhľadený, a predsa sa v tých revolučných dňoch roku osemdesiateho deviateho nepridal ku „kajúcnikom“, ktorí svoj život chceli začať od nuly. Očistili sa od svojej minulosti tým, že z nej vystúpili. Komunistická strana bola na hlavu porazená, no myšlienka slobody, bratstva a rovnosti zostala v ľuďoch. V tých, ktorí nechceli vrátiť minulosť, lebo aj pre nich bolo oslobodením vymaniť sa z byrokratického aparátu, ale v tých, ktorí chceli obhájiť svoju ľudskú česť nie útekom.

m._f._1.jpg

Zakladali sme spolu Stranu demokratickej ľavice. Celé to vzniklo najprv ako debata, kam chceme smerovať a prečo nemôžeme zmazať svoju minulosť, stretli sme sa v Hrabušiciach, bolo nás asi päťdesiat a založili sme Platformu socialistickej orientácie. Milan bol medzi prvými signatármi. Ale nikdy nechcel byť prvým. „Ja som dvojka,“ hovorieval aj vtedy, keď sa uvažovalo, kto by mohol – omnoho neskôr – vymeniť Petra Weissa.

Pamätám si, ako prišiel za SNR do Federálneho zhromaždenia ČSFR obhajovať nejaký návrh zákona, bol vecný, podkutý, s nepriestrelnými argumentami, ktoré hovoril z hlavy. Bola som na neho nesmierne hrdá, zdvihol úroveň diskusie od ideologických pletiek k skutočnej odbornosti.

SDĽ ho ešte podľa starého volebného zákona nominovala do funkcie prezidenta republiky, volilo sa v parlamente, nie plebiscitom. Novinári zašli vtedy aj za jeho mamou. Mama sa ani za nič nechcela prezentovať, bola to proste mama! Milan vedel, že niet tých žetónov, ktoré by mu poslanci dali, aj tak do toho išiel. Pre ľudí, pre tých, ktorí nám verili, ale aj tých, ktorí nám hlboko nedôverovali.

m._ftacnik_a_g._r.jpg

Mal svižný kennedyovský prejav, taký odlišný od ostatných kandidátov! Nemyslím si, že prehral, aj keď voľba padla na iného. Vedel zlaďovať protichodné záujmy. „To som ešte nevidel,“ hovoril mi Paľo Kanis, keď bol Milan starostom v bratislavskej Petržalke a on ho bol navštíviť, „má proti sebe takmer celé zastupiteľstvo a on s nimi dokáže vyjsť!“

Taký bol ako poslanec, taký bol ako minister školstva, taký bol ako starosta Petržalky aj primátor Bratislavy. S cieľom, nie s ideologickými taľafatkami. A predsa mal aj hlboký cit. Bol to on, kto založil tradíciu úcty k dvom mladým vojakom Červenej armády, ktorí sú pochovaní v karpatských lesoch. Hovoríme tomu miestu Malý Slavín, takmer tridsať rokov sa tam chodia Bratislavčania pokloniť odvahe a statočnosti v podstate neznámych mladých ľudí. Milan bol na začiatku.

A teraz už je v minulom čase. Žil správny život, česť jeho pamiatke!

(Text vyšiel na Pravda.sk 14. mája 2021)

(Celkovo 8 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter