Zvykli sme si už na to, že v Bratislave ide všetko akosi ťažkopádnejšie a pomalšie, ako v ostatných častiach Slovenska. Nie je to hra so slovíčkami. V Slovenskej republike existovali vždy dva diametrálne odlišné svety – jeden bratislavský, obviňovaný často z praktík morskej sépie, a ten druhý – mimobratislavský, celé desaťročia podvyživovaný a ukracovaný.
Teraz sa však karta obrátila. Nehľadiac na to, že podľa štatistík je slovenská metropola stále filtrom zachytávajúcim rozhodujúcu časť k nám smerujúceho zahraničného kapitálu, akýmsi trestom na spôsob „zamatovej pomsty“ sa po prevrate v roku 1989 pre ňu stal nový princíp prerozdeľovania daňových odvodov. Zjednodušené konštatovanie, že hlavné mesto dáva štátu viac, než od neho dostáva, vyvoláva nádej na definitívne pochovanie bratislavocentrizmu. Pomerné porovnanie s rozpočtami Viedne, Budapešti, či Prahy, s prihliadnutím na počet obyvateľov, vydáva však šokujúce svedectvo, že je pomaly zázrakom, ak si Bratislava, síce s vyplazeným jazykom, ale predsa len ako-tak plní funkciu hlavného mesta samostatného štátu. Toľko k argumentom obhajoby.
Kreslo ako trafika? Druhou, nemenej diskutabilnou stránkou mince, je samotné vedenie – ľudovo nazývané „otcovia mesta“. Všetka česť výnimkám, no priliehavejšie – na základe výsledkov takmer dvojročnej komunálnej politiky – by bolo v niektorých prípadoch hovoriť o otčimoch. Ktovie, čo by po priamo volených radničných funkcionároch zostalo, nebyť autonómne sa rozvíjajúceho podnikateľského sektoru a samosprávnych iniciatív jednotlivých mestských častí, ktoré mu v jeho aktivitách uvoľňujú cestu. Veď aj pešia zóna v historickom jadre, ktorou si Bratislava vydobyla voči ostatným mestám Slovenska „prvenstvo medzi poslednými“, je skôr výsledkom úsilia Starého Mesta než globálnej zodpovednosti primátora a jeho výkonného manažmentu. Dnes, keď už prvý muž hlavného mesta Slovenska len ťažko zdôvodní kapitolu svojich neúspechov tým, že mu štátna moc hádže pod nohy polená, je načase vysloviť otázku, prečo pôsobí Jozef Moravčík vo svojom kresle ešte rozporuplnejšie, ako jeho predchodca Peter Kresánek, ktorý sa – parafrázujúc mienku časti žurnalistickej obce – stal obeťou zákopovej vojny s Mečiarovou vládou. Po osemročnom a toľko kritizovanom spravovaní mesta nominantom KDH sa všeobecné očakávania formulovali v tom zmysle, že radnicu na Primaciálnom námestí konečne ovládne muž činu. V Bratislave sa však pričinením politických šarvátok stalo tradíciou, že priama voľba primátora už len z princípu nemôže byť apolitickou manifestáciou profesionálnej spôsobilosti, resp. skutočného vzťahu k mestu. Naopak – čoraz viac prevláda pocit, že princíp kresla ako trafiky sa stáva určujúcim momentom v riešení otázky, koho navrhnúť na tento, v podstate, stranícky post.
Čudná cesta do Európy Pozrime si bližšie tvár a fungovanie mesta. Dodnes nie je jasné, ako sa osudovo rozhodne o bratislavskom metre, ktoré sa stalo jednou z najnázornejších ukážok slovenskej nerozhodnosti za posledné tri desaťročia. Ako vysvitlo, predvolebný populizmus SDK v duchu „Metro nebude, lebo Mečiar nemiluje Bratislavčanov“, pri zdôvodňovaní zložitosti financovania nosného dopravného systému a jeho garantovania štátom jednoducho neobstál. Verejné osvetlenie, ktorého zásadné skvalitnenie pomocou firmy Siemens kedysi sľubovali radní páni za KDH, je dnes, vo štvrtom roku jej pôsobenia na úrovni, ktorá svetovo uznávanej značke skôr škodí, ako by ju mala aspoň potvrdiť (najrukolapnejšie to dokladá nejednotná koncepcia s prevahou technického typu osvetlenia v centre, či jeho dlhoročný výpadok na diplomatickej Grösslingovej ulici). Ideologický súzvuk štátu a mesta nepomohol ani v prípade príjazdového osvetlenia diaľnice vedúcej z Brna a fakticky aj zo západnej časti Európy. Nad nefunkčnými stĺpmi a z toho vyplývajúcim tmavým tunelom, ktorý motorizovaného návštevníka hlavného mesta v noci hanebne víta, si už bezmála tri roky nikto neláme hlavu. Azda preto, aby bolo každému jasné, že vstup do Bratislavy má byť zároveň východom z Európy?
Ani bezpečnosť v uliciach metropoly nevykazuje náznaky zlepšenia. Kým Moravčíkovmu predchodcovi Kresánkovi sa podarilo naštartovať projekt postupného vytláčania neprispôsobivých alebo nežiaducich skupín z jej centra, v súčasnosti sme skôr svedkami ich postupného návratu do reprezentačných zón. To ani s prižmúrením očí nepripomína toľko deklarovaný vstup Bratislavy do Európy, či jasnú predstavu o kritériách západného hodnotového systému, ktorý si Slovensko údajne túži osvojiť. Monitorovanie kľúčových verejných priestranstiev pomocou nedávno nainštalovaných videokamier je iba slabou náplasťou na rozširujúcu sa trhlinu vo sfére bezpečnosti. Povrchová nekvalita Dunajskej a Štúrovej ulice, mestom spravovaných komunikácií, je v porovnaní s absolútnym dopravným chaosom, ktorý tam dennodenne vládne, tým najmenším zlom. V niektorých úsekoch môže prísť slušný človek, ktorý nanajvýš klaksónom upozorní majiteľa luxusného či výkonného auta, že pridlho blokuje premávku, dokonca o vlastný život. Podstatné však je, že prevýchova formou pokút za malicherné priestupky je určená radovému vodičovi, ktorý za svoje úctivé, nearogantné vystupovanie voči dopravnej hliadke zvyčajne utŕži trest.
Bez prirodzenej autority Hádam sa nájde na tom, čo dosiaľ urobilo vedenie Bratislavy pre hlavné mesto Slovenska, aj niečo dobré. Motívov nespokojnosti je však viac a to i preto, že iskrenia medzi primátorom a premiérom už nebývame svedkami. A možno práve tu je pes zakopaný. Jozef Moravčík by mal, už len z pozície bývalého premiéra, sám najlepšie vedieť, ako treba pri presadzovaní záujmov Bratislavčanov voči vláde či parlamentu postupovať, a tieto svoje skúsenosti oveľa rozhodnejšie a ráznejšie uplatňovať. Jeho vplyv a zástoj, ako aj prirodzenú autoritu primátora najvýznamnejšieho slovenského mesta, však zatiaľ akosi nevidieť, nepočuť, necítiť. Na váhe mu určite nepridáva ani to, že zdrojom impulzov a morálnym iniciátorom riešenia viacerých problémov v meste sa najnovšie stáva hlava štátu. Medzi niektorými obyvateľmi začína dokonca kolovať napohľad nezmyselná otázka, či vôbec majú primátora. V tejto súvislosti vyznieva najnovšia Moravčíkova iniciatíva smerom k okliešteniu samosprávnych funkcií jednotlivých mestských častí prinajmenšom prekvapujúco. Iba ak by sa chystala konečne vytúžená zmena…
