Fedor Gál sociológ, prezident Nadácie Milana Šimečka Ste jedným z tých, ktorí sa narodili v koncentračnom tábore Terezín, kde deportovali vašu matku i s bratom. Ako hodnotíte skutočnosť, že veľa mladých ľudí uznáva Hitlera či propaguje rasové násilie? – Žiadna spoločnosť nie je imúnna voči úchylkám a úchylákom. Pôsobíte v Hnutí občianskej solidarity a tolerancie. Čo je cieľom jej činnosti? – Bol som jedným zo zakladateľov HOST-u, po zavraždení Filipa Venclíka skinheadom. Robili sme prácu veľmi podobnú tej, ktorú robia Ľudia proti rasizmu – monitoring prejavov rasizmu, právna pomoc jeho obetiam a podobne. Musím však povedať, že najlepšie dni má už HOST za sebou a ja sám už patrím skôr medzi jeho sympatizantov než aktivistov. Napísali ste aj niekoľko kníh, okrem iných napríklad O jinakosti. Čo ste ňou chceli čitateľom povedať? – Väčšina mojich textov je o údele ľudí, ktorí sú tlačení do kúta iba preto, že sú iní. Ich životy sú niekedy naozaj nespravodlivo drsné. Súčasne však dodávam, že nie som priveľký optimista. Knihy ľudí nezmenia – aspoň moje určite nie. Kroky našej vlády v boji proti rasizmu sú nedostačujúce? Prečo si podľa vás jej predstavitelia nevedia uvedomiť, že sa musia postaviť na čelo tohto boja? – Myslia predovšetkým na seba a na svoje stranícke súboje. Ale na druhej strane sme si ju slobodne zvolili. Úprimne povedané – ja sa na štát priveľmi nespolieham, spolieham sa skôr na ľudí, ktorí majú spoločné záujmy ako ja. Ja verím, že čo konkrétne urobím v tom malom priestore, na ktorom žijem, to zostane a to má zmysel. Čím viac ľudí sa bude spoliehať na štát a na vládu, tým horšie to bude vyzerať. O tomto je občianska spoločnosť, o tomto je svojpomoc, občianske a sociálne hnutia. Ako hodnotíte Slovensko v súvislosti s toleranciou? – Slovensko nie je veľmi tolerantná krajina. Príčiny vidím hlboko v histórii a prítomnosti, ale úprimne povedané, Česko, kde žijem, tiež nie je veľmi tolerantná krajina. Tolerancia je možno problém globálny. Pamätám si na jeden výrok Petra Pišťánka. „Ja som rasista, ale bojujem s tým každý deň.“ To je možno povedané radikálne a tvrdo. Nikto nespadol z neba tolerantný. Nikto nespadol s chápajúcim srdcom a otvorenou hlavou. Ja si však myslím, že s netoleranciou v sebe si to treba rozdávať dnes a denne. Intolerancia najmä voči Rómom je na Slovensku smutne veľká. Zdá sa, že niektorým rasistom sa nedajú vyhovoriť ich predsudky a mýty, ktoré o nich majú… – Jednou z ciest, ako to zmeniť, je to, čo robí Nadácia Milana Šimečku. Ísť do terénu a pracovať. Pre mňa je to činnosť skoro misijná. Ale ľudia sú nepoučiteľní. Myslím si, že ich naučí život a fakt. Ja bývam v Prahe a tam žije dnes niekoľko desiatok tisíc Číňanov, Vietnamcov, Ukrajincov, čiernych, žltých, akých chcete. Ten návyk na tú inakosť, na tú pestrosť, ten je veľmi dôležitý a poučný. Budeme sa mixovať, budeme sa miešať, bude tu viac a viac migrantov a budeme sa učiť s nimi žiť. Ak sa to nenaučíme, tak zle dopadneme. Dá sa podľa vás odstrániť intolerancia navždy? Je na to spoločnosť pripravená? – Myslím, že aj o sto rokov budú ľudia v sebe nosiť strach z inakosti, z toho, čo nepoznajú. Bude tomu tak aj za tristo rokov, aj za päťsto. Jediná cesta , ktorá k tom vedie je, že sa ho zbavujete tým, že žijete medzi ľuďmi, ktorí sú iní. Pamätám si jednu prednášku, ktorú som v Prahe robil s jedným Američanom. Jedno rómske dievčatko sa ho opýtalo: – Ako je to s Rómami u vás v New Yorku? A on jej odpovedal: – No nehnevaj sa, hispánsky zjav má u nás väčšina. Najhorším prejavom intolerancie sú rasové útoky. Je pre vás prijateľné tvrdenie, že na neonacistov treba ísť fyzickým útokom? – Myslím si, že tvrdému neonacizmu sa treba postaviť zoči-voči. Nie je možné písať v novinách – ja som proti neonacistom. Nie je možné ani hovoriť si v úzkom kruhu ľudí, ktorí sú ako ja, že som proti nim. Netreba mať strach a ísť do kontrademonštrácií a postaviť sa im telom. Pamätám si, keď chceli neonacisti prejsť židovským miestom v Prahe. Prišlo ich asi tridsať a naraz uvideli asi desaťnásobný dav, ktorý im to chce zabrániť. Hanebne zdrhli. Ako hodnotíte našu iniciatívu? – Robíte prácu pre ľudí, ktorí sa cítia v našej spoločnosti bezbranní a ktorí bezbranní aj sú. Nie je o profite ani o sláve. Je o ľudskosti. Vážim si vás. Čo by ste nám zaželali? – Päť miliónov spolupracovníkov na Slovensku.
