Koloman Vida, predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov
Akými zmenami prešiel SZPB po roku 1989? – Dosť podstatnými. Prijali sme totiž koncepciu, podľa ktorej sa má SZPB pretransformovať zo stavovskej organizácie na organizáciu všeobecno-občiansku. Čiže okrem odbojárov by do nej mal možnosť vstúpiť každý občan SR, ktorý súhlasí s jej antifašistickým programom. Pred rokom 1989 bolo prijímanie nových členov veľmi obmedzené. Došlo k prestarnutiu členskej základne a chýbajú mladší ľudia. Čo s tým? – Považujem to za veľmi vážnu chybu, ktorá sa mala riešiť oveľa skôr. Je to dané aj tým, že časť ľudí sa zmierila s daným stavom, že táto organizácia bude postupne odumierať, podobne ako legionári z prvej svetovej vojny. Aké faktory spôsobili, že SZPB sa transformuje na všeobecno-občiansku organizáciu až teraz, po trinástich rokoch? – Základnou brzdou bolo určité sebauspokojenie sa – ,,však my sme odbojári“. No a okrem toho pred trinástimi rokmi boli ešte mnohí v produktívnom veku, takže tento problém nebol až natoľko výrazný, ale dnes má veľká väčšina členov SZPB okolo 80 rokov. Hoci sa bývalý režim hlásil k odkazu SNP, tak až po Novembri 1989 sa začalo hovoriť o odškodnení zajatých vojakov. Nie je to paradox? – Áno je. Tí ľudia, ktorí nasadzovali svoje životy, prežili hrozné útrapy a majú nalomené zdravie, očakávali, že spoločnosť ich odškodní, tak ako sa to udialo v iných štátoch (napr. vo Francúzsku alebo štátoch Beneluxu). Tu však narážame na ďalší problém – prijali sa síce príslušné zákony, ale ministerstvo spravodlivosti je schopné z trinástisíc oprávnených žiadostí vybaviť ročne zhruba iba jednu desatinu. Pritom reálne hrozí, že mnohí, vzhľadom na svoj vek, sa odškodnenia ani nedožijú. Radový občan, ktorý nič nedostane zadarmo a nie je práve v najľahšej situácii, sa môže spýtať: aké osoby a z akého titulu majú byť odškodňované? Veď predtým odbojári dostávali tzv. 255 a mali množstvo iných výhod. – Odškodnenie sa netýka partizánov, ale zajatcov a ľudí uväznených v koncentračných táboroch, ktorí boli využívaní na tzv. nútené alebo, inak povedané, otrocké práce. Napríklad ja ako aktívny účastník SNP som padol do zajatia. Počas celej doby som musel pracovať 12 hodín denne. Kto dal tým ľuďom právo takto ma zneužívať? Po roku 1989 sa začali ozývať sily späté s ľudáckym režimom, ktoré začali na SNP útočiť. Ako vnímate tieto snahy? – Sú to veľmi nebezpečné tendencie. Protirečenia, ktoré slovenská spoločnosť po druhej svetovej vojne úplne neprekonala, sa postupne rozvíjali ďalej. A to až do takej extrémnej polohy, že teraz zaznievajú názory, že SNP, ktoré začlenilo Slovensko medzi demokratické sily, bol akt proti vlastnému národu! Lebo údajne nikdy v histórii sa ešte nestalo, aby národ povstal proti vlastnému štátu. Je však rozdiel medzi národom a štátom, ktorý je nedemokratický. V demokracii musí existovať sloboda slova, no demokracia sa musí brániť voči silám, ktoré ju ohrozujú. Žiaľ, tieto sily sa čoraz častejšie zviditeľňujú aj na verejnosti – napr. prednedávnom v Komárne alebo v Ružomberku pri oslavách Andreja Hlinku. – Členovia Slovenskej pospolitosti oblečení v gardistických uniformách svojou prítomnosťou na oslavách zneuctili Andreja Hlinku. Hlinka bol síce katolícky konzervatívec bojujúci za národné práva Slovákov, ale nikdy sa nehlásil k rasizmu alebo fašizmu.
S hosťom SLOVA sa zhováral Peter Greguš
