Wolfgang Waldner
To, že turistika môže prinášať do štátnej pokladne zaujímavé peniaze, a tým napomôcť aj domácemu podnikaniu, vie takmer každý. Príkladov v Európe je dosť. Že však oživenie môže priniesť i kultúrna turistika, tomu u nás verí málokto. Zato hneď vedľa, za Dunajom, u susedov, ktorí majú s lákaním návštevníkov dlhodobé skúsenosti, stavili nedávno práve na túto kartu. V hlavnom meste Rakúska otvorili na jeseň tohto roku, po dlhých prípravách a hlasných fanfárach do celého sveta, MuseumsQuartier Wien. Zistiť, o čo ide a najmä, čo si od tohto počinu metropola bývalého Rakúsko-uhorského mocnárstva sľubuje, sme sa vybrali za tým najpovolanejším – riaditeľom celého podujatia Wolfgangom Waldnerom. Tento absolvent viedenskej právnickej fakulty, ktorý si vzdelanie rozšíril štúdiom medzinárodnej politiky a hospodárstva vo Viedni, Grenobli a Bologni, pôsobil predtým na ministerstve zahraničia, potom dvanásť rokov ako diplomat v New Yorku a štyri roky vo Washingtone.
Ako dlho už zastávate post riaditeľa?
Dva roky a tri mi ešte ostávajú.
Ako diplomata nelákajú vás skôr cudzie krajiny než „trčať“ doma?
Veľkou neznámou je aj krajina kultúry a umenia vôbec. O jej manažovaní nehovoriac. Tu možno uspieť, aj stroskotať. Poviem otvorene: bol som dlho preč a rád by som bol už i doma. Navyše, poznajúc zahraničie a tamojších ľudí, mám jedinečnú možnosť ako ich pritiahnuť k nám. Nielen veľké krajiny majú veľkú kultúru. Samozrejme, ľudia sa o nej musia dozvedieť. No, a to bude moja úloha.
MuseumsQuartier. O čo ide?
O najväčší kultúrny projekt v dejinách Rakúskej republiky.
Prosím?
Videli ste alebo počuli o Lincolnovom či Kennedyho centre alebo Stredisku Georgesa Pompidoua?
Áno.
Tak tie sú pred nami. Sme šiesty najväčší kultúrny areál na svete. Urbanisticky však znamená rozdielnu kategóriu. Na rozdiel od vyššie spomenutých, ktoré postavili úplne nové, ten náš spája barokové a neobarokové budovy bývalých cisárskych koniarní s modernou architektúrou, kde sídlia kultúrne ustanovizne rozličného charakteru a rozličných umeleckých oblastí. Spolu so zelenými oázami oddychu, kaviarňami na terasách, pasážami, barmi, obchodíkmi so suvenírmi a kníhkupectvami tak vznikol výnimočný celok na rozlohe 60 000 metrov štvorcových, čo zodpovedá asi ôsmim futbalovým štadiónom.
Prečo to všetko?
Pre Rakúsko, pre Viedeň, turistov. Vznikla nová medzinárodná atrakcia. Chceme ukázať, že naše hlavné mesto nie je iba mestom Mozarta, Františka Jozefa, Freuda, valčíkov, sacherovej torty, kávy, ktorá je u nás každá viedenská, či Mozartových guliek, ale aj moderného a súčasného umenia. Našli by ste lepšiu polohu? Hneď vedľa sa nachádzajú Umeleckohistorické a Prírodovedné múzeum, cisársky hrad, Volkstheater, Štátna opera, budova Secesion, najdlhšia nákupná ulica Mariahilferstrasse. Jedno priťahuje druhé a MuseumsQuartier sa tak stáva ideálnym východiskom pre množstvo aktivít v tomto meste.
Spomínali ste ustanovizne. O aké ide?
Je ich dovedna dvadsaťjeden. Paleta ponuky siaha od Leopoldovho múzea s najväčšou zbierkou obrazov Egona Schieleho na svete, cez Múzeum moderného umenia nadácie Ludwig, napríklad s Picassom, Warholom alebo dvojicou Gilbert&George, cez priestory Kunsthalle s dočasnými výstavami, až po festivaly, ako sú Wiener Festwochen alebo filmové Viennale. K tomu medzinárodné Centrum tanca, ďalej Centrum architektúry Viedeň, produkčné štúdiá pre nové médiá, ateliéry pre umelcov tvoriacich v rámci štipendijných pobytov alebo Basis Wien – informačné stredisko umelcov, kde nájdete údaje o ich dielach, výstavách, projektoch, recenzie, štyritisíc katalógov, archív. A máme aj pikošku – Múzeum tabaku. Nezabudli sme ani na najmladšieho návštevníka. V rámci Detského múzea navštívi ateliér, laboratórium, alebo sa zahrá v Oceáne, kde sa zábava spája s poznatkami o mori. Mimochodom, toto múzeum je jediné, kde detský záujemca zaplatí viac ako jeho sprievod. Spomeniem aj ViedeňXtra – informačné stredisko pre splnenie želaní dieťaťa. Rozhodne sa jazdiť na koni, poradíme. Chce na čosi do kina – vieme ,kde a na čo.
Ako skrsol nápad vytvoriť niečo takéto?
Priestory ležali dlhé roky vlastne ladom a chátrali. V roku 1977 padla prvá zmienka o vhodnej ploche na rozšírenie kapacitných možností veľkých múzeí. Od roku 1980 trvali šesť rokov nekonečné diskusie o primeranom využití, vznikali nespočetné komisie. Veď to poznáte, každý chcel do toho hovoriť. V roku 1985 areál prvý raz využili na kultúrne účely pri Wiener Festwochen. Potom konečne vypísali súťaž, v októbri 1987 jury vybrala spomedzi 88 medzinárodných projektov sedem do druhého kola, až napokon, o tri roky, zvíťazili architekti Laurids a Manfred Ortnerovci. Plány prešli viacerými zmenami, napríklad na základe občianskej iniciatívy odpadla Čitateľská veža. Takže po naťahovačkách o tom najpodstatnejšom – čiže o rozpočte – sa konečne v apríli 1998 začalo stavať, búrať a adaptovať.
Takže dnes hurá? Hotovo?
Kdeže. Teraz v júni sme ukončili prvú fázu, tú najpodstatnejšiu, ktorou bolo otvorenie areálu, ako aj odovzdanie ôsmich adaptovaných bytov nájomníkom, ktorí sa odmietli vysťahovať. Druhá nastala na jeseň, keď sme sprístupnili dve nové budovy Múzea moderného umenia Ludwig a Múzea Leopold, ako aj väčšinu inštitúcií.
Čo teda ešte ostáva?
O rok tretia a posledná etapa. Na ploche okolo 4200 štvorcových metrov upraveného barokového traktu vybudujeme Quartier 21 – ako symbol 21. storočia, aj syntézy dvadsaťjeden tu pôsobiacich inštitúcií. Pôjde o akési kultúrne laboratórium pre malé, nezávislé zariadenia zamerané na budúcnosť. Čiže inováciu v oblastiach digitálnych médií, dizajnu, architektúry, módy, hudby, videoprodukcie. Miesto, kde sa budú stretávať a stierať hranice jednotlivých druhov umení, globálneho a lokálneho vývoja, výtvarnom a technikou. Nuž, a ešte Divadlo pre deti od 4 do 13 rokov s dvoma sálami. V jednej má byť 140, v druhej 80 miest. Flexibilné javiská umožnia predstaviť rozpätie od konvenčných foriem až po najsúčasnejšie experimenty.
Presuňme sa k prozaickejšej stránke. Peniaze.
Stavebné náklady sú dve miliardy šilingov, z toho štát investoval 1,6 miliardy, zvyšok dalo mesto Viedeň.
Vrátia sa tieto investície?
Nikdy.
Tak načo potom to všetko?
Investície do kultúry sa vracajú iným spôsobom. Odhliadnuc od duchovného rozmeru a skrášlenia mesta, pomôžu ďalším odvetviam, ktoré sa na ňu nabaľujú. Ľudia za ňou prichádzajúci musia predsa niekde spať, jesť, čosi si kúpiť, kdesi sa zabaviť.
Predsa však. Náklady na prevádzku treba čímsi vykrývať. Všetko predsa neutiahne štát a mesto.
Mám takzvaný operatívny rozpočet. Ten nejde na jednotlivé umelecké projekty, ale na manažment ako celok. Tretinu pokryjú sponzori, čosi mám už zabezpečené. Ďalšiu časť prenájom priestorov reštauračným zariadeniam a obchodíkom.
Treba sa aj zviditeľniť. Z hollywoodskych produkcií vieme, že väčšinu nákladov pohltí reklama a publicita. Koľko to bude u vás?
Na prvé dva roky máme plánovaných 20 miliónov šilingov.
A čo návštevnosť? Aké sú predpoklady?
Chcete odo mňa nemožné a nechcel by som to urieknuť. Za prvé tri dni po otvorení sme mali 28 000 návštevníkov.
Jednako?
Idete na mňa zhurta, ale dobre. Predpokladáme 1,1 milióna návštevníkov ročne. Detí asi stotisíc. Všetko závisí, pochopiteľne, od stratégií jednotlivých podnikov.
Čo sa vám, osobne, na MuseumsQuartier najviac páči?
Komplexnosť celku, a pritom to, že všetky inštitúcie sú umelecky autonómne.
Vďaka za príklad. Doteraz sme závideli len bohatým krajinám ako USA, Nemecko či Francúzsko. Vidno, že aj v skromnejších podmienkach sa dá niečo urobiť. Keď sa chce. A rozmýšľa. Dlhodobo.
zhováral sa Miro Procházka
