Pred 33 rokmi zvolal vtedajší francúzsky prezident najdôležitejších lídrov „slobodného sveta“ do Rambouillet, aby diskutovali o hospodárskej kríze. Vyvolalo ju prudké zvýšenie cien ropy. Dnes je agenda summitu G8 v Japonsku podobná. Pod zdanlivou podobnosťou sa však skrýva veľmi dôležitý rozvoj. Ropný šok z roku 1973 vyvolalo politické rozhodnutie predovšetkým arabských krajín zastaviť dodávky ropy. Nespokojné s pozíciami Západu v Jom-kippurskej vojne, v ktorej podporil Izrael, sa rozhodli demonštrovať svoju silu. V globálnej ekonomike zaujímali (a stále do istej miery zaujímajú) unikátnu pozíciu a využili ju. Hoci boli súčasťou periférie svetosystému, pre centrum boli zdrojom strategickej suroviny – ropy – od ktorej boli rozvinuté ekonomiky závislé. Z krátkodobého hľadiska to arabským krajinám dávalo politický vplyv. Dlhodobé efekty však boli obmedzené. Rozvinuté krajiny začali masívne investovať do jadrovej energetiky, zvýšili využívanie obnoviteľných zdrojov a ťažbu uhľovodíkov v oblastiach, kde sa dovtedy pre nízke ceny nevyplatila (napríklad v Severnom mori). Krajiny vyvážajúce ropu zas potrebovali príjmy z obchodu, a tak nemohli s blokádou pokračovať dlho. Cena ropy a plynu sa síce nikdy nevrátila na úroveň spred krízy, no našlo sa nové ekvilibrium. Globálna politika sa mení Dnes je situácia iná. Rastúce ceny ropy možno pripočítať na vrub špekuláciám či slabnúcemu doláru, faktom však je, že sa objavujú signály míňajúcich sa zásob. Hlavní exportéri nedokážu zvýšiť ťažbu a občasné správy o nových veľkých náleziskách sa zakrátko potichu dementujú. Diskusia o ropnom zlome sa z otázky „či“ presúva postupne na „kedy“. Pre rozvinuté krajiny centra je to o to horšie, že vývozcovia už dnes majú alternatívu. Rýchlo rastúce ekonomiky Číny a Indie sú hladné po energii, a tak čelia Spojené štáty a európske krajiny stále väčšej konkurencii. Na rozdiel od 70-ych rokov to nie je krátkodobá fluktuácia spôsobená anomáliou v štruktúre svetoekonomiky, ale súčasť dlhodobého procesu jej reštrukturalizácie. Na špicu hierarchie sa tlačia noví hráči a stará „globálna elita“ im musí robiť miesto. Kto patrí do „elitného klubu“? Tento vývoj sa odráža aj na podobe zasadnutí G8. V sedemdesiatych rokoch to bolo ešte len šesť krajín „kapitalistického“ rozvojového sveta. Diskutovali o globálnych otázkach, a hoci bola vtedajšia G6 tiež predovšetkým konzultačným fórom, spolu dokázali určovať, akým spôsobom sa budú riešiť. V druhej polovici 90-ych rokov sa k skupine medzičasom siedmich „najvyspelejších svetových ekonomík“ pripojilo z iniciatívy prezidenta Clintona aj Rusko. Čo bolo pôvodne gestom dobrej vôle (alebo odmena za „dobré správanie“ – závisí od interpretácie) pre jeľcinovské Rusko, stalo sa nevyhnutným pri putinovskom Rusku. Pretože to je asertívne, dožaduje sa uznania svojho obnoveného veľmocenského statusu a predovšetkým – má strategické suroviny. Približne koncom 90. rokov vznikol aj ďalší zárodok transformácie. Na stretnutie „globálnej elity“ začali pozývať zástupcov „rozvojových krajín“, Číny, Indie, Brazílie, Mexika a Juhoafrickej republiky. Čiastočne to opäť bolo gesto dobrej vôle – krajiny centra zapájajú do riešenia globálnych problémov semiperifériu a perifériu svetosystému. Zároveň však šlo o prejav politickej nevyhnutnosti. Viaceré podstatné globálne otázky – či už v environmentálnej oblasti, alebo svetovom obchode – bolo jednoduchšie riešiť, ak mali rozvojové krajiny pocit, že bol ich hlas vypočutý. Na prebiehajúcom summite G8 v japonskom Tojako dosiahla transformácia ďalší stupeň. Zástupcov Číny, Indie a Brazílie naň síce stále len „prizývajú“, je však jasné, že bez ich prítomnosti by bolo riešenie každého bodu agendy – rastúce ceny ropy, klimatické zmeny, potravinová kríza a hroziaca humanitárna katastrofa v Afrike – nielen ťažké, ale nemožné. Do istej miery stále zastupujú „rozvojový svet“, každá z týchto troch krajín je však dôležitým globálnym hráčom sama o sebe. Ponaučenia Pre každého zo súčasných členov G8 z toho plynie nejaké ponaučenie. Japonsko sa už nemôže považovať za „prvého medzi rovnými“ v Ázii. India a Čína už nie sú iba zaujímavým trhom, na ktorý sa treba snažiť preniknúť, ale aj konkurentmi. Japonská ekonomika je určite vyspelejšia, no hi-tech sektory sa rozvíjajú aj v oboch ázijských obroch. A sama veľkosť týchto ekonomík je v mnohých aspektoch nevyvážiteľnou výhodou. V konečnom dôsledku, súťažia o rovnaké zdroje energií, nerastné suroviny a investície. Spojené štáty americké musia pochopiť, že sen o globálnej hegemónii sa rozpadá. Stále menej môžu ašpirovať na post režiséra globálnej politiky, a to dokonca aj v prípade, že sa im podarí získať podporu všetkých dôležitých európskych krajín (čo je stále zriedkavejšie). Multilateralizmus by mali prestať chápať ako otravnú prekážku, stáva sa pre nich nevyhnutnosťou. Ťažko očakávať, že to ešte stihne pochopiť Bushova administratíva. Jeho nástupca by si však mal uvedomiť, že žije vo svete, ktorý je stále menej americký. Európski členovia G8 by mali uznať, že ich prítomnosť na podobných fórach je reliktom. Formálnych veľmocenských znakov sa vzdáva ťažko. Jediný spôsob, ako môžu zohrať dôležitú úlohu v procese reformulácie pravidiel svetovej politiky, je prostredníctvom jednotnej Európy. Relatívne najlepšie je na tom Rusko. Má suroviny, ktoré chce každý, a jeho politická elita dokáže využívať nové príjmy na stabilizáciu vnútornej situácie a posilňovanie vonkajšieho postavenia. Je to cynické, ale demokratickosť spôsobov, akými upevňuje svoju moc, sa zatiaľ ukazuje ako druhoradá. Ani Moskva však nemôže byť geopolitickým solitérom a dnes stojí pred strategickou voľbou – posilňovať naďalej vzťahy s euro-americkým svetom, alebo rozvíjať spoluprácu smerom k Indii a Číne? Upadajúca moc Spojených štátov amerických a nejednotnosť európskych krajín ho zatiaľ tlačia k „východnej“ alternatíve.
