Je nepochybné, že súboj dvoch frakcií Kresťanskodemokratického hnutia z minuloročného liptovskomikulášskeho snemu sa preniesol na pôdu Slovenskej demokratickej koalície. Ján Čarnogurský s Mikulášom Dzurindom si tu ventilujú svoje predstavy o budúcnosti kresťanskej demokracie na Slovensku.
Pozorovateľ tohto diania jasne vidí, že najťažšie názorové súboje zvádzajú práve tieto dve osobnosti slovenskej kresťanskej demokracie. Sú to zápasy o to, či v SDK, ako šesťkoalícii či únii, zanikne KDH, alebo sa bude úplne marginalizovať vplyv predsedu SDK na rozhodovanie do takej miery, aby v nej mal oveľa podstatnejší podiel na rozhodovaní práve Ján Čarnogurský. Vývoj sa dostal do polohy: Ak bude jestvovať SDK v terajšej podobe, bude klesať vplyv KDH na našej politickej scéne. Ak sa však SDK zmení na spolok piatich jej zakladajúcich členov, naopak tento politický subjekt sa bude vytrácať z nášho politického života.
SDK versus KDH Predovšetkým preto si Mikuláš Dzurinda tak zanovito stráži značku SDK, kde ešte stále môže Jánovi Čarnogurskému vracať ponižovanie na základe stanov, podľa ktorých sa vrátil do KDH iba ako radový člen a pokiaľ bude súčasne aj členom SDK, nemá nárok na nijakú funkciu vo svojom rodnom hnutí, dokonca ani na regionálnej úrovni. Skúsený politický borec Ján Čarnogurský takto vyčlenil z hnutia intelektuálne mimoriadne silnú skupinu mladých pragmatických politikov typu Mikuláša Dzurindu, Jána Figeľa, Milana Horta či Ivana Šimka, ktorý je však jediným oficiálnym možným protikandidátom Jána Čarnogurského na post predsedu strany na najbližšom sneme hnutia. Tajným tromfom tejto skupiny na onen post, ktorá minulý rok prezentovala tzv. Prešovskú výzvu (zásluhou pretrvávajúcej charizmy Jána Čarnogurského nemala v hnutí žiaduci ohlas), je však súčasný štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Ján Figeľ. Skupina si ho zatiaľ peľhá v tichosti, necháva ho profesionálne pracovať a keďže sa mu darí v akceptovaní Slovenska na medzinárodnej scéne, a nevystupuje kontroverzne, mohol by byť pre Jána Čarnogurského nepríjemnejším súperom v súboji o vedenie hnutia, ako Ivan Šimko.
Na pozadí tohto súboja dvoch krídel slovenských kresťanských demokratov o budúcnosť tohto politického smeru na Slovensku sa verejnosti prezentujú rôzne kamufláže o päťkoalícii, šesťkoalícii, únii či naposledy o Čarnogurského návrhu na vytvorenie akéhosi gulášu v podobe únie troch strán, zloženej z Demokratickej únie, Sociálnodemokratickej strany Slovenska a Strany zelených na Slovensku, plus k tomu akoby samostatný politický dvojspolok, pozostávajúci z KDH a DS. Keďže nijaký model nie je prijateľný pre každého predsedu šiestich strán SDK, hľadanie jej ďalšieho fungovania bude mať ešte dlhé trvanie.
Nová kresťanská demokracia Bezpochyby je to od Mikuláša Dzurindu ťahanie času, o čom svedčí aj jeho ďalšia správa, že o niekoľko týždňov predloží ostatným predsedom svoju ďalšiu predstavu o podobe ním vedeného politického subjektu. Jeho jedinou a zásadnou predstavou je fungovanie SDK až do predvolebného času, keď jej vývoj a budúcnosť chce formovať podľa aktuálnej politickej situácie. Mikuláš Dzurinda bude možno ochotný spojiť sa s hocijakou demokratickou stranou, ktorá bude mať relevantnú silu na vládnutie aj po parlamentných voľbách, okrem HZDS a SNS. Podobne uvažujú aj niektorí predstavitelia DU, v ktorej stále prebieha latentný súboj dvoch názorových skupín, reprezentovaných na jednej strane podpredsedom tohto politického subjektu Jánom Budajom, ktorému kryje chrbát napríklad Juraj Švec, a na strane druhej silnou skupinou, združujúcou sa okolo Ľubomíra Haracha. Do nej možno bezpochyby zaradiť predovšetkým Ľudovíta Černáka, Milana Kňažka i Eduarda Kukana. Práve na nich, okrem „svojich“ ľudí v KDH postavil Mikuláš Dzurinda víziu SDK ako relevantnej predvolebnej i povolebnej politickej strane.
Popri tejto predstave necháva ideologicky pracovať jedného zo svojich najvernejších stúpencov Ivana Šimku, ktorý dostáva dosť mediálneho priestoru na prezentovanej akejsi novej kresťanskej demokracie. To nie je nič iné, iba zviditeľňovanie predstáv tejto frakcie o KDH ako o skutočne ľudovej strane. Nie je teraz podstatné, kto zo slovenských kresťanských demokratov prišiel ako prvý na túto obrodzujúcu myšlienku, skutočnosťou však je, že pod súčasným vedením KDH sa jej nedostáva naplnenia podľa predstáv Dzurindových pragmatikov. Aj preto sa myšienky ľudovej strany ujalo HZDS a SNS.
Iný súboj na pozadí transformácie SDK prebieha v jej druhej veľkej zakladajúcej strane – Demokratickej únii. Na minuloročnom májovom sneme známy lobista Ľudovít Černák urobil všetko pre to, aby Ján Budaj nebol v druhom kole zvolený za predsedu strany, ktorým sa stal Ľubomír Harach. Už na tomto sneme sa ukázali rozdiely v chápaní postavenia strany na našej politickej scéne. Zatiaľ čo Ján Budaj striktne presadzoval jej jednoznačný samostatný liberálny kurz, Ľubomír Harach sa naopak nebránil jej premene na stranu, v ktorej by bolo zastúpené aj širšie názorové spektrum. Inými slovami silná ekonomická lobby.
Osud „malých“ Je pochopiteľné, že na súboj oných troch subjektov SDK sa jej tri najmenšie strany môžu iba pozerať s obavami, čo s nimi bude. Najjasnejšie to majú Langošovi občianskí demokrati, ktorí nôtia spoločnú pieseň s kresťanskými demokratmi o návrate SDK k pôvodnému modelu pred prijatím diskriminačnej Mečiarovej novely o voľbách do národnej rady. Evidentne im ide o jednoznačné vyčlenenie pravicového spektra nielen v SDK, ale aj o jeho jasnejšie pomenovanie na slovenskej politickej scéne, ako protiváhu proti formovaniu sa silnej ľavicovej skupiny politických strán na Slovensku, pre ktorú vytvára priaznivé podmienky aj politický vývoj v Európe. Ján Čarnogurský s Jánom Langošom urobia všetko preto, aby oba politické subjekty boli zastúpené aj v budúcej národnej rade. Aj v onom súboji v SDK ide len o počet poslancov v parlamente.
Niet pochýb o tom, že k tomuto táboru bude postupne konvergovať aj Hamžíkova Strana občianskeho porozumenia. Je pochopiteľné, že po rozhovoroch o spolupráci so Stranou demokratickej ľavice hľadá tento, zatiaľ politologicky nedefinovateľný subjekt aj medzinárodné krytie, ktoré vidí v Socialistickej internacionále. Ak sa teda chcú slovenskí sociálni demokrati po voľbách opäť ocitnúť v parlamente minimálne s takým zastúpením, ako majú teraz, nemožno sa čudovať ich predsedovi Jaroslavovi Volfovi, že možnej „výťahovej“ Strane občianskeho porozumenia už teraz ponúka svoju pazuchu. Nepochybne podobne sa budú správať aj Ambróšovi Zelení, ktorým tiež nemožno uprieť skôr ľavicové myslenie.
Snaha o udržanie koalície Tieto turbulencie musia mať dôsledok na fungovanie SDK, čo oprávnene irituje aj ostatných koaličných partnerov. Migašovci, hamžíkovci i bugárovci si neželajú nič iné, iba eliminovanie vnútorných rozporov v SDK do takej miery, aby to nevplývalo na rozhodovacie procesy v terajšej koalícii. Aj keď tá si sama vyrobí dosť káuz (pozri príklad hašterenia sa SDĽ a SOP v prípade Slovenských elektrární). Napriek všetkým doterajším poznatkom sa zrejme nesplní želanie V. Mečiara o rozpade SDK, aby mohol vstúpiť do tohto priestoru napríklad predčasnými parlamentnými voľbami. Vzťahy v SDK a aj v koalícii nebudú idylické, všetci jej členovia si však uvedomujú svoju historickú šancu nepustiť už nikdy k vládnutiu také skupiny, ako sú HZDS a SNS . Nie je to ideálny projekt fungovania širokospektrálneho koaličného zväzku, ale pre súčasné a napokon i pre budúce Slovensko niet inej alternatívy. Pre Slovensko z tohto hašterenia plynie nie práve najlepšia skúsenosť so zbytočným vybíjaním síl na nepodstatné škriepky, ktoré znamenali stratu drahocenného času tak potrebného na riešenie oveľa závažnejších problémov spoločnosti, ktorej koalícia vládne. A k tomu treba prirátať mimoriadne dôležitý faktor: postupná strata dôvery voličov.
P.S. Podľa posledných informácií bude M. Dzurinda spolu E. Kukanom iniciovať vznik nového politického subjektu – Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie…
Autor (1939) je politickým komentátorom denníka PRÁCA
