Možno trochu limonádový

Avatar je vážny, hĺbavý a dôležitý film. Cameronov trhák ponúka mrazivú metaforu európskeho masakra v Amerike. Nečudo, že USA ho oprávnene nenávidia Avatar, trhákový 3D film Jamesa ­Camerona, je mimoriadne hlúpy a zároveň mimoriadne hĺbavý. Hĺbavý je preto, podobne ako väčšina filmov o mimozemšťanoch, lebo je metaforou kontaktu medzi rôznymi ľudskými kultúrami. V tomto prípade je však táto metafora vedomá a presná: je to príbeh bojov Európanov proti domorodým obyvateľom Ameriky. Je mimoriadne hlúpy, pretože naplánovanie happy endu si vyžaduje taký stupídny a predvídateľný dej, až filmu vytrháva dušu. Osud domorodých obyvateľov Ameriky sa oveľa viac približuje príbehu opísanému v inom novom filme, The Road (Cesta), kde zostávajúce obyvateľstvo uteká pred hrozbou úplného vyhubenia. Americký holokaust Toto je však príbeh, o ktorom nechce nikto počuť vzhľadom na výzvu, ktorú predstavuje a pre spôsob, ako chceme vnímať sami seba. Európa sa výrazne obohatila na genocídach v Amerike a americké národy sú na týchto genocídach založené. A to sú udalosti, ktoré nemôžeme akceptovať. Vo svojej knihe Americký holokaust dokumentuje americký akademik David Stannard najväčšie akty genocídy, aké kedy svet zažil. V roku 1492 žilo na americkom kontinente približne 100 miliónov domorodých obyvateľov. Na konci 19. storočia boli vyhubení takmer všetci. Mnohí zomreli v dôsledku chorôb, ďalší sa stali obeťami masového vyhubenia. Keď Španieli prišli do Ameriky, opisovali svet, ktorý sa len ťažko mohol ešte viac líšiť od toho ich sveta. Európa bola pustošená vojnami, útlakom, otroctvom, fanatizmom, chorobami a hladom. Obyvateľstvo, ktoré objavili, bolo zdravé, dobre živené a väčšinou (s výnimkou napríklad Aztékov a Inkov) mierumilovné, demokratické a rovnostárske. Po celej Amerike sa prví prieskumníci, vrátane Kolumba, spoliehali na mimoriadnu pohostinnosť domorodých obyvateľov. Konquistadori žasli nad ohromujúcimi cestami, kanálmi, budovami či umením, ktoré nachádzali a ktoré v niektorých prípadoch predstihovalo všetko, čo mali doma. No nič z toho ich nezastavilo pred ničením všetkého a každého, čo a koho postretli. Masakre začal Kolumbus Masakre sa začali Kolumbom. Nepredstaviteľne brutálnymi prostriedkami vraždili domorodých obyvateľov Hispanioly (dnes Haiti a Dominikánska republika). Jeho vojaci brali bábätká matkám a udierali im hlavy o skaly. Svoje psy kŕmili živými deťmi. Pri jednej príležitosti zavesili 13 Indiánov na počesť Krista a jeho dvanástich apoštolov na popravisku tak, že sa chodidlami ledva dotýkali zeme, potom ich odviazali a upálili zaživa. Kolumbus prikázal všetkým domorodcom, aby každé tri mesiace odovzdali určité množstvo zlata; tomu, kto tento príkaz nesplnil, odťali ruky. Do roku 1535 sa počet pôvodných obyvateľov Hispanioly znížil z ôsmich miliónov na nulu: sčasti v dôsledku chorôb, sčasti v dôsledku vrážd, prepracovanosti a hladu. Misie ako koncentráky Konquistadori šírili toto civilizačné poslanie po celej strednej a južnej Amerike. Keď nezistili, kde sa ukrývajú ich mýtické poklady, domorodých obyvateľov bičovali, obesili, potopili, rozkúskovali, nechali roztrhať psami, pochovali zaživa alebo upálili. Vojaci odrezávali ženám prsia, ľudí posielali späť do vlastných dedín s odrezanými rukami a nosmi visiacimi na krku a nechali ich pretekať sa so psami. Väčšinu však zabilo otroctvo a choroby. Španieli zistili, že je lacnejšie nechať domorodých Američanov udrieť sa na smrť a nahradiť ich inými, ako ich ponechať nažive: priemerná dĺžka života v baniach a na plantážach bola tri až štyri mesiace. V priebehu jediného storočia od ich príchodu bolo mŕtvych približne 95 percent obyvateľstva Južnej a Strednej Ameriky. Počas 18. storočia Španieli v Kalifornii hubenie systematizovali. Františkánsky misionár Junípero Serra zriadil sériu „misií“ – v skutočnosti koncentračných táborov využívajúcich otrockú prácu. Pod hrozbou použitia zbraní boli domorodí obyvatelia nútení bývať v tábore a pracovať na plantážach, pričom dostávali len pätinu obživy, ktorú mali afroamerickí otroci v 19. storočí. V obrovských počtoch umierali z prepracovania, hladu a chorôb, neustále ich nahrádzali ďalšími, čím sa postupne likvidovalo domorodé obyvateľstvo. Junípera Serru, kalifornského Eichmanna, Vatikán blahorečil v roku 1988. Dnes potrebuje už len jeden zázrak, aby ho vyhlásili za svätého. Zabíjanie sa neskončilo Kým Španielov väčšinou hnala vpred túžba po zlate, Briti, ktorí kolonizovali Severnú Ameriku, chceli územia. V Novom Anglicku obkolesili dediny domorodých Američanov a povraždili ich, kým spali. Ako sa genocída šírila smerom na východ, schvaľovali ju na najvyšších úrovniach. George Washington nariadil úplné zničenie domovov a územia Irokézov. Thomas Jefferson vyhlásil, že vojny jeho národa proti Indiánom treba viesť dovtedy, kým nebude „vyhubený alebo zahnaný za Mississippi“ každý kmeň. Počas masakra pri Sand Creek v roku 1864 vojská v Colorade zavraždili neozbrojených ľudí, ktorí sa zhromaždili pod zástavou mieru, zabíjali deti a novorodencov, mrzačili všetky telá a ponechávali si genitálie obetí, z ktorých si vyrábali vrecká na tabak alebo ich nosili na klobúkoch. ­Theodore Roosevelt nazval túto udalosť „spravodlivým a prínosným činom, ktorý sa kedy odohral na hraniciach“. Zabíjanie sa ešte neskončilo: Guardian minulý mesiac priniesol informáciu o tom, že brazílski rančeri v západnej Amazónii sa pokúsili zabiť posledného žijúceho člena lesného kmeňa po tom, čo zavraždili všetkých ostatných. No aj tie najväčšie akty genocídy v dejinách len ťažko pohnú naším kolektívnym vedomím. Možno by to nastalo, keby v druhej svetovej vojne vyhrali nacisti: holokaust by sa bol popieral, ospravedlňoval alebo minimalizoval, aj keby pokračoval. Príslušníci zodpovedných národov – Španielska, Británie, USA a ďalších – nebudú tolerovať žiadne porovnávanie, hoci konečné riešenie presadené na americkom kontinente bolo oveľa úspešnejšie. Tí, ktorí ho nariadili alebo schválili, zostávajú národnými alebo náboženskými hrdinami. Tí, ktorí chcú osviežiť našu pamäť, sú ignorovaní alebo odsudzovaní. Pravica zhrozená z pravdy Práve z týchto dôvodov pravica nenávidí Avatar. V neokonzervatívnom periodiku Weekly Standard sa John Podhoretz sťažoval, že film mu pripomína „revizionistický western“, v ktorom sa „Indiáni stali dobrými chlapíkmi a Američania tými zlými“. Vyhlásil, že žiada verejnosť, aby súcitila s porážkou amerických vojakov v dobách povstania. „Povstanie je zaujímavé slovo vyjadrujúce pokus odolať invázii: povstalcom, respektíve divochom nazývate toho, kto má niečo, čo chcete. L´Osservatore Romano, oficiálne noviny Vatikánu, odsúdili film ako „jednoducho antiimperialistickú, antimilitaristickú parabolu“. Pravica však aspoň vie, na čo útočí. V New York Times liberálny kritik Adam Cohen chváli Avatar za obhajobu potreby vidieť jasne. Odhaľuje podľa neho „dobre známy princíp totality a genocídy – že najjednoduchšie je utláčať tých, ktorých nevidíme“. No v úžasnej, neúmyselnej irónii obchádza celkom zrejmú metaforu a namiesto toho hovorí o svetle, ktoré film vrhá na nacistické a sovietske zverstvá. Všetci sme sa stali zručnými v umení nevidieť. Súhlasím s pravicovými kritikmi filmu, že Avatar je hlúpy, limonádový a čítankový film. Podáva však oveľa dôležitejšiu – a nebezpečnejšiu – pravdu, ako je tá, ktorú ponúkali tisíce umeleckých filmov. Preložila Judita Takáčová Film Avatar získal ocenenie Zlatý glóbus Medzititulky Slovo (http://www.guardian.co.uk/commentisfree/cifamerica/2010/jan/11/mawkish-maybe-avatar-profound-important)