„Už takmer nik neverí, že sa Argentína vyhne platobnej neschopnosti,“ tvrdí zhodne svetová tlač. Bude to zrejme vyvrcholenie trojročnej agónie krajiny zaťaženej dlhom vo výške 132 miliárd USD. Vláda v tomto okamihu čelí úrokovej splátke 1,4 miliardy USD.
Aby sa s týmto problémom vysporiadala na zdravom základe, potrebovala by rastové hospodárstvo. Odhady však hovoria, že tamojšia ekonomika v treťom kvartáli 2001 medziročne poklesla o 6 až 12 percent! Pritom ešte pred desaťročím Argentínu odborníci označovali za príklad úspešnej reformnej krajiny. Peronistický prezident Carlos Menem spolu s ministrom hospodárstva Domingom Cavallom založili menový výbor, ktorý fixoval peso k americkému doláru. Vláda ďalej otvorila ekonomiku a sprivatizovala takmer všetko, čo sa dalo.
Recepty MMF nevyšli
„Zdalo sa, že to funguje,“ píše The Economist. Inflácia prudko klesla, kapitál začal prúdiť do hospodárstva, zatiaľ čo priemerný ročný rast dosiahol v období 1991 až 1998 5,7 percenta. Zrejme to však až tak dobre nefungovalo. Zahraničný dlh sa najmä v druhom Menemovom období vyšplhal do astronomických výšok a dosiahol 50 percent HDP krajiny. Otváranie ekonomiky spôsobilo, že argentínske hospodárstvo sa stalo príliš citlivé na trenice v zahraničí. Naviazanosť na dolár zasa zapríčinila vysokú cenu pesa, ktorá obmedzuje konkurencieschopnosť argentínskych exportérov a zvýhodňuje dovozy.
Začiatky úpadku sa datujú do roku 1998 a negatívny ekonomický vývoj sa podpísal pod stratu dôvery investorov, ktorá ďalej spôsobila únik kapitálu z krajiny. Následné úsporné fiškálne opatrenia, predpisované Medzinárodným menovým fondom v žiadnom prípade nemohli stimulovať rast. Naopak. Pokles ekonomiky spôsoboval zníženie príjmov z daní. Okrem toho má Buenos Aires problémy aj vďaka nedisciplinovanosti provincií. Predstavitelia 26 regionálnych vlád totiž praktizujú omnoho uvoľnenejšiu rozpočtovú politiku a razantne odmietajú aj zníženie podielu provincií na príjmoch z vybraných daní.
Filiálky bánk sú ziskové
Situáciu ďalej komplikuje znehodnocovanie mien dôležitých obchodných partnerov Argentíny. Brazílsky real tak len v tomto roku poklesol oproti americkému doláru o 30 percent. O toľko sú teda drahšie argentínske produkty v porovnaní s brazílskou konkurenciou. „Sprivatizované služby a pobočky zahraničných bánk sú výnimočne ziskové. Avšak tá časť argentínskej ekonomiky, ktorá má súťažiť so svetom, si počína veľmi zle,“ tvrdí predstaviteľ Argentínskej priemyselnej únie pre The Economist.
Pre toto všetko je naozaj málo dôvodov na optimizmus. Domingo Cavallo, ktorý sa medzičasom znovu dostal do kresla ministra hospodárstva, sa po neúspechu viacerých opatrení a záchranných finančných injekcií z MMF snaží o „dobrovoľnú reštrukturalizáciu“ dlhov krajiny. Len meno na úspech zrejme nestačí. Vôbec nie je isté, či investori a veritelia budú ochotní pristúpiť na jeho hru. V záujme zvýšenia ich dôvery chce vláda dosiahnuť skoršie vyplatenie decembrovej tranže 1,2 miliardy USD od MMF a sľubuje 3 miliardy USD pre tých, čo pristanú na odročenie splátok dlhu.
Kalkulujú s bankrotom
Analytici sa na plán pozerajú so skepsou. Už aj preto, že vôbec nie je jasné, či MMF preukáže dostatočný stupeň ústretovosti. Argentína totiž pre spomínané problémy s provinciami len ťažko dosiahne vyrovnaný rozpočet, čo je jedna z hlavných požiadaviek MMF. Navyše, odborníci argumentujú, že keď sa nepodarilo obnoviť dôveru investorov pomocou doteraz schválených balíkov v hodnote 28 miliárd USD, skoršie vyplatenie decembrovej tranže sotva urobí zázraky.
Časť odborníkov navrhuje odvrátiť sa od dolára a zaviesť, podľa vzoru Brazílie a Mexika, floatingový kurz. Vláda to však odmieta so zdôvodnením, že takýto vývoj by mohol spôsobiť výraznú devalváciu a infláciu, v dôsledku čoho by sa ekonomika síce mohla dostať do rastových čísel, no zároveň by to ešte viac sťažilo splácanie dlhu, ktorý by zostal v dolárových hodnotách. Svetové finančné trhy preto údajne už teraz kalkulujú so stratami, ktoré spôsobí argentínsky bankrot, a dá sa očakávať, že kríza v Buenos Aires negatívne ovplyvní globálnu ekonomiku.
Politická daň z krízy
Recesia spojená s úspornými opatreniami pritom už výrazne poznačila život v krajine. Súčasná nezamestnanosť sa pohybuje na úrovni 16 percent, avšak ďalších 15 percent sú zamestnaní, ktorí nemajú čo robiť. Počas posledných troch rokov nominálne mzdy vo výrobnom sektore klesli o pätinu. Výplaty meškajú dokonca aj vo futbalových kluboch. Kríza si vyžiadala aj politickú daň. Menemov nástupca z koalície ľavého stredu Fernando de la Rúa v nedávnych čiastkových voľbách utrpel porážku, čiže bude musieť v mimoriadne zložitých časoch krajinu viesť s menšinovou podporou v parlamente.
Na globálnej úrovni sa však argentínske ťažkosti neprávom dostávajú do úzadia. „Pred 11. septembrom bola Argentína jedným z hlavných svetových finančných a ekonomických problémov, po ňom sa jeho rozsah stal prakticky bezvýznamným,“ napísal Wall Street Journal Europe. Čo je však ešte viac znepokojujúce, na nadnárodných fórach – či už ide o konferenciu WTO alebo APEC – čoraz častejšie odznievajú názory, že ďalšia liberalizácia je najlepšou ekonomickou zbraňou proti terorizmu. A nie je to myslené tak, že záchranné opatrenia MMF naordinované Argentíne by dokázali zničiť aj bin Ládinovu teroristickú sieť. Naopak. Ďalšie otváranie ekonomík sa označuje za dôkaz jednoty a neporaziteľnosti správnych hodnôt. Inými slovami: Namiesto toho, aby sa diskutovalo o zlyhaniach neoliberálneho modelu v Argentíne, sledujeme dôrazné presadzovanie tohto konceptu pod hlavičkou protiteroristického boja.
Zaujímavé je, že vývoj v Argentíne nemá výrazný vplyv na politiku v regióne. Pritom je zjavné, že aj ďalšie latinskoamerické krajiny ekonomicky doplácajú na argentínsku krízu. Vo voľbách to nebolo cítiť. Napríklad v mimoriadne chudobnej Nikarague zvíťazil pravicový proamerický kandidát Enrique Bolanos. Naopak, už legendárny revolucionár Daniel Ortega, ktorý v súčasnosti bojuje za „voľný trh z ľudskou tvárou“, musel priznať porážku.
