„Pán predseda, nemajú pre nás dajakú robotu?“ Otázka počerného muža v najlepších rokoch, ktorá predchádzala pozdrav, vystihla hlavný problém osady Dankó Pista. Imrich Tóth, primátor Kolárova, ku ktorému táto okrajová časť mesta patrí, krčí plecami.
„To je dobre, keď ako prvé vaši Rómovia žiadajú prácu a nie peniaze,“ konštatujeme.
„S nimi je ťažko,“ uvažuje nahlas Tóth, „keď bolo roboty habadej, vyhýbali sa jej. Keď jej niet, pýtajú si ju.“ Vie, čo hovorí. Do roku 1990 viedol MsNV v tomto mestečku na sútoku Váhu a Malého Dunaja, preto ho dodnes mnohí oslovujú predseda. Po štyroch rokoch, keď v Kolárove nevedeli kam z konopí, tí istí, čo mu predtým nevedeli prísť na meno, ho prosili, aby sa vrátil. V komunálnych voľbách v roku 1994 i 1999 suverénne zvíťazil. „Z jedenásť tisíc obyvateľov,“ prizvukuje, „máme 400 Rómov, hoci sa takmer všetci hlásia za Maďarov. Medzi nimi dosahuje nezamestnanosť 90 percent. Zväčša žijú v tejto osade. Niekoľkých chlapov sme využili vo verejnoprospešných prácach, no v tomto roku nám už na to úrad práce neposkytol finančné prostriedky.“
Po Družbe Dankó Pista
Zväčša rómsku osadu pomenovali podľa chýrneho primáša. Do novembra 1989 sa volala Družba. Ale dodnes ju miestni občania poznajú pod neoficiálnym názvom Moskva. Keď obrovská povodeň v roku 1965 z 2700 kolárovských domov ťažko poškodila 1500 a celkom zničila 847, Sovieti poslali stavebné dielce, z ktorých poskladali drevené domčeky na spôsob ruských dáč. „Bieli“ Kolárovčania tu našli dočasný domov. Keď si však časom postavili vlastné vilky, nasťahovali sem Rómov. Už pred 20 rokmi uvažovali, že baraky strhnú, no ukázalo sa, že sa ešte zídu.
Niekoľko desiatok domčekov sú usporiadané do veľkého štvorca. Pred pár rokmi si ich nájomníci odkúpili od mesta za bagateľ. Podaktoré vyzerajú úboho, iné lepšie a do vápnom vybieleného domu Kovácsovcov, obklopeného kvetinovou záhradou, by ste sa možno nasťahovali hoci aj hneď. Svedčí to o rozličnej životnej úrovni tunajších obyvateľov. Vlani im sem mesto zaviedlo plyn. Tí, čo si potom vybudovali k príbytku prípojku, začali si pristavovať múrané kúpeľne a záchody. Táto idea ako iskra preskakovala z domu na dom.
„,Pán predseda,“ žmurká štrbavá Júlia Lakatosová, „čo keby ste nám zaviedli plynovú prípojku? Vidíte, i my staviame.“
„To už si musíte sami,“ nedá sa primátor, „mesto nemá koruny navyše. To by ma bieli hnali, že Rómom zavádzam plyn až do kuchyne a im nie.“
Lakatosová sa v maďarčine sťažuje, kde má na to ako vdova vziať peniaze. Aj dcéra je dlhodobo nezamestnaná. Ich barák patrí medzi najbiednejšie, ale predsa si ho rozširujú. Na prázdniny prišli vnuci, tlačia sa v jednej izbe. Tehly sú síce kadejaké, no na kúpeľňu a predsieň to stačí. Veria, že i ony budú mať raz plyn a tým aj teplú vodu. „A čo keby nám dalo mesto pôžičku?“ probuje pani Júlia. Ale z čoho ju bude splácať, to prvému mužovi na kolárovskej radnici nevie povedať.
Vzorový domček
Mária Ravaszová na opačnom konci osady je na tom lepšie. Prístavbu má už pod strechou. Práčka veselo poskakuje, všade rozvoniava saponát. Radi by si vybudovali celý nový dom. Kde na to však vziať? Muž odrobil poctivo dlhé roky v miestnej prevádzke, no došlo na lámanie chleba a tak ako ostatní Rómovia ocitol sa medzi prvými na dlažbe. Keby sa im tak podarilo získať vzorový prízemný dom, ktorý kúsok od nich postavila nemecká firma AB Modul za 23 dní. Dve menšie izby, veľká hala s kuchynským kútom a najmä kúpeľňa, obložená krásnymi bielymi kachličkami…
To už sa k nám zbiehajú susedia. „A ktože ten dom dostane?“ horia nedočkavosťou.
Pred časom na dvere primátorovej kancelárie zaklopali Nemci. Či by reku mesto nechcelo stavať činžiaky modulovou technológiou. Na jeden menší byt stačia štyri panely, v ktorých je zabudované elektrické vedenie, vodovodné a plynové rúrky. Stačí ich poskladať, pridať zvonka izoláciu, omietku, strechu a zasiať trávnik. Zatiaľ moduly dovážajú z Rakúska, ale ich výroba sa rozbehne aj v Nitre. „Štát nám dotácie nedá. Mesto nemá peňazí nazvyš. Čo keby ste to skúsili so sociálnymi bytmi pre Rómov?“ navrhol Tóth. Návštevníci sa urazili. Veď oni sú fajnová firma. No o dva týždne zatelefonovali. Vraj si všetko nechali prejsť hlavou a myšlienka sa im zapáčila. Slovo dalo slovo. Dohodli sa, že Nemci postavia vzorový domček, ktorý po troch mesiacoch venujú mestu s tým, že zadarmo pripadne jednej rómskej rodine.
„Rozhodne o tom sociálna komisie,“ zdôrazňuje primátor pred obyvateľmi osady. „Ten, kto ho získa, si to musí zaslúžiť – podľa toho, aký je poriadku milovný. Aj učitelia nám prezradia, kto ako sa stará o svoje deti. Bude si musieť vážiť, že taký dom dostal a udržiavať ho na patričnej úrovni. Lebo ak tu bude bordel, už sem nijaké zahraničné firmy neprídu. A my by sme v Moskve mali radi ešte zo šesť-sedem takých viliek. Ostatní sa budú už sami inšpirovať.“
Vláda bez koncepcie
Keď koncom júna otvárali vzorovú stavbu za účasti veľvyslanca NSR, predstaviteľov AB Modulu a viacerých bánk, ktoré majú záujem väčší projekt financovať, nik sa z pozvaných členov vlády neobjavil. Ani sa neunúvali zatelefonovať, čo Tótha zamrzelo. No odvtedy sa prichádzajú pozrieť na tento malý zázrak v rómskej osade nielen ľudia z Kolárova, ale aj zo širšieho okolia, stavbári, primátori, starostovia. My sme akurát zastihli primátora Serede Vladimíra Vranoviča. Prišiel i s videokamerou.
„To musia naši poslanci vidieť,“ vysvetľuje. V meste evidujú 450 žiadostí o byt. Najmä pre starších občanov s úsporami by sa takýto typ stavby hodil. Sami sa predsa s murovaním nebudú lopotiť, pritom domček môže byť hotový za necelé štyri týždne. Vranovič už má konkrétnu predstavu o malom sídlisku v lokalite Kúpalisko.
„,My chceme 48 takýchto bytových jednotiek. Máme na to vyčlenenú ulicu so stavebnými povoleniami,“ informuje ho kolega z Kolárova. Jeden byt by stál 600-700-tisíc, ktoré by majitelia vo forme nájomného splácali mesačne 15 rokov. Mesto by nad nimi prevzalo po dohode s Nemcami záruku.
Tótha, ktorý je predsedom komisie Národnej rady SR pre rómsku problematiku, škrie, že ani súčasná vláda nevypracovala koncepciu bytovej výstavby. Akurát sa podľa jej programového vyhlásenia vie, že treba ročne odovzdať 14-tisíc nových bytov. Ale ako? Pokiaľ ide o Rómov, v súčasnej ekonomickej situácii treba postupovať malými krokmi, aby si sami zlepšovali svoje životné podmienky. Štát, či obec môže podať iba pomocnú ruku. V Kolárove išli na to okrem plynofikácie ešte inou, na prvý pohľad bezvýznamnou cestou. „Moskovčanom“ dali laty na ploty. Tí, čo si ohrady okolo domčekov postavili, zrazu nadobudli dosiaľ pre nich nevídaný pocit vlastníctva kúska pôdy. Tá doteraz bola všetkých a nikoho. Podľa toho aj okolie vyzeralo. Dnes si už niekoľkí vysádzajú zeleninu a ovocné stromčeky.
A či sa nechystajú do Fínska? Navzájom sa prekrikujú. Nie, nie. Oni tu ostanú, v Kolárove sú doma. Vraj majú dobrého primátora, ktorý sa o nich vždy postará, keď je najhoršie. Iba vláda je zlá, lebo im teraz zobrala štvrtinu zo sociálnych príspevkov.
„No vidíte,“ podpichuje Tóth, jediný maďarský poslanec za SDĽ, „teraz ma chválite, no do nohy ste volili SMK.“
„Nepravda, pán predseda, vás sme volili,“ udiera sa do pŕs jeden z diskutujúcich. „Len vás a potom pána Schustera.“
Dobré príklady priťahujú
Hádam najdôležitejšie je, aby Rómovia mali pred očami vzor, že tým z nich, ktorí na sebe pracujú, sa vodí lepšie. V Kolárove je poltucta rómskych podnikateľov. Ján Sipos sa síce narodil v Čechách, no vrátil sa tam, odkiaľ pochádzajú jeho rodičia. Teraz uprostred Moskvy otvoril bufet, kde nepredáva alkohol, ale malinovky, sladkosti, zmrzlinu či hotdogy. Súčasne vedie hudobno-tanečný súbor, v ktorom vedľa seba vystupujú rómske i nerómske deti a dospelí. Ďalší podnikatelia majú hostinec, butik, obchod s obuvou a textilom.
Vari najďalej to zatiaľ dotiahol Imrich Sztojka. Tiež vyrastal v Moskve, no ukončil stavebné učilište s maturitou. Pokúšal sa o štúdium na vysokej škole a ako tvrdí, aj by ju zdolal, keby sa tak skoro neoženil. Pracoval ako murár na okresnom stavebnom podniku. Keď mu pred rokmi národný výbor pridelil v novej zástavbe blízko centra Kolárova pozemok, poniektorí „gadžovia“ protestovali: „Cigán a medzi nás?“ Dnes dávajú Tóthovi za pravdu, Sztojku iba chvália. Veď má najkrajšiu vilu v celej ulici. Pred štyrmi rokmi mu priatelia požičali peniaze, za ktoré kúpil starý drevený obchodík s potravinami. Zabezpečil si dobré zásobovanie. Ľudia zo širokého okolia vedeli, že uňho všetko kúpia, pritom iba kvalitný tovar. Firma prosperovala a tak začal budovať parádny dom s vežičkou. Druhého augusta v ňom otvorí modernú samoobsluhu. Bude v nej zamestnávať osem ľudí – bielych i čiernych, avšak vedúcou predajne ostane šikovná Rómka. Sztojka má ďalšie plány. Jeho snom je zriadiť v strede mesta írečitú reštauráciu s rómskou muzikou a penzión.
„Rómom nepomôže plač ani šomranie,“ vyznáva sa. „O mojich úspechoch rozhodla predovšetkým škola. Tam som sa zoznámil s rozumnými ľuďmi, ktorí sú mi dosiaľ priateľmi. Preto aj svoje dve deti vediem k tomu, aby sa dobre učili. Bol by som rád, keby to dotiahli vyššie. Aspoň na univerzitu. Musia sa dostať ďalej ako ja.“
