Morálka v tradičnej povrchnosti

Opäť niekomu chýba politická etika – na konzervatívny spôsob. Po komunistoch, nacionalistoch, večných antireformistoch to schytala antimečiarovská elita. Poznáte to už naspamäť: Nejde im o pravdu, ale o kompromisy. Naučili sa čítať západné diskusie, chodia už v pekných oblekoch. Dokonca pochopili, že kapitalizmus nie je od diabla (ktovie, či naozaj a úprimne) Apage satanas – postmečiarovskej vybranej spoločnosti zostal sklon slúžiť moci. Záver: ani títo normálny štát nevybudujú. Naozaj žijeme v takejto dráme? Nežijeme. Kto dnes operuje slovníkom „moc kontra intelektuál“, manipuluje s podvedomím čitateľa. Vzbudzuje zdanie, že ide o problém vzťahu komunistickej štátnej moci a svedomia. Háčik je práve v tom, že nejde o ten istý problém. Skutočným problémom sú síce tradície, ale tie, ktoré takéto zjednodušenia umožňujú. Na poslednom Klube nového Slova sa hovorilo aj na túto tému. Je to tak, prieskumy verejnej mienky dlhodobo vykazujú smutné správy nielen o elitách, ale o stave dnešného sveta Slovákov. Podľa sociológa Michala Vašečku je tento trvalo pesimistický tón prehnanou reakciou. Niežeby sa v tejto krajine žilo ľahko, ale v porovnaní so životom v Rumunsku a Albánsku je to o inom. Nuž, ale mierou pesimizmu sme porovnateľní práve s týmito krajinami. Hypotéza, či to nie je pre zle zvolený bod porovnávania sa so životom v Rakúsku alebo Nemecku, zostala otvorenou otázkou. Sociologička Ľudmila Benkovičova navrhla spýtať sa na iný problém: totiž rozhodnutie, či tento pesimistický obraz sveta nie je pravdivým vyjadrením životných pomerov tejto krajiny. Dohodnime sa, že v prieskumoch verejnej mienky sa odrážajú nielen holé fakty, ale aj očakávania spoluobčanov. Ide tu o kultúrne kódy, ktorými sa vníma dnešná situácia. O jednom z nich bola reč aj na našom stretnutí. Optimisti? Áno, sú aj u nás, v predvolebnom čase a medzi voličmi víťazných strán. Neviem, či je to vždy tak. Faktom však je, že prienik straníckej optiky do nášho života je enormný. Nuž a tam, kde je reč o stranách, zvyčajne býva reč aj o účelových hodnoteniach. Tieto nie sú tragédiou pre verejnosť, pokiaľ ich vyvažuje iná kvalitná verejná mienka. Žiaľ, na Slovensku sa darí hodnoteniam nasilu – v prospech politicky želateľných preferencií. Len tak si napríklad možno vysvetliť extrémy ako prudký pesimizmus ohľadom prognóz budovania tohto štátu spred piatich rokov v porovnaní s dnešným nie menej zarážajúcim – proreformným – optimizmom pri vyhliadkach tohto istého mančaftu. Povrchnosť, o ktorej naposledy hovoril Václav Klaus, teda nie je výmysel. Máme to v krvi. Tradičnú tereziánsku etiku založenú na kvalifikácii, výsledku a výkone tradične oslaboval strach z ďalšej previerky politicky korektného postoja. Obávam sa, že slovenská spoločnosť netrpí na nedostatok kultúrnych vzorov, vďaka ktorým sa nevie odhadnúť. Kde nepomáha sila tradície, darí sa silovým riešeniam. Moralizovanie zvrchu a nedôvera v seba je ich súčasťou. Ak je to tak, potom útecha v konzervativizme straší. Veď kde inde než tu sa darí predsudku a nepísaným oligarchickým pravidlám hry. Domáca tradícia, na ktorú sa oplatí zabudnúť.