Čudesné výroky Vladimíra Palka, Pavla Hrušovského a Daniela Lipšica na adresy homosexuálov zostali visieť vo vzduchu. Nestali sa povestnou okrajovou udalosťou uhorkovej letnej sezóny. A to z viacerých dôvodov: Politici KDH znova ukázali, že politickej kultúre liberalizmu sa na Slovensku nedarí. Klasik by dnes zrejme povedal: Postkomunistický a slovenský katolícky svet obchádza strašidlo liberalizmu. O čom to je? Predovšetkým termín „ľavicoví liberáli“, ktorý sa v Palkovej dikcii rovná hádam aj smrteľnému hriechu, zavádza. Tradičná Kierkegaardovska otázka „čo si počať s celým tým časom svojho života“, aký zmysel mu udeliť, je východiskom povojnového európskeho konsenzu o nedotknuľnom práve voliť si život podľa vlastných predstáv, pokiaľ inej voľbe nezavadzia. Základný predpoklad európskej spoločenskej zmluvy, kontraktualizmus, nie je možný bez indivídua zodpovedajúceho za seba. Zodpovednosť zase nie je možná bez slobody a sloboda zase bez predstavy, že som to ja, ktorému sa darí alebo nedarí určovať svoj osud. Toto sa, páni a dámy týka všetkých, nielen ľavicových liberálov. Fóliou a, zrejme dodnes existujúcou alternatívou takto pochopeného človeka, boli dve neliberálne ideológie, komunizmus a fašizmus. Sorry za tento teoretický úvod, no ide o všeobecný predpoklad európskej, rozumej všeobecne akceptovanej liberálnej kultúry. Ale veď my o tradičnej rodine a ty o teórii… Dobre, bavme sa o ďalších tradíciách. Slobodná voľba nie je len etická, ale aj praktická maxima: Bez námedznej slobodnej práce nefunguje voľný trh. Ten trh, ktorý svojím rozmerom určite viac ohrozuje fungovanie tradičnej rodiny než zo spoločnosti slušných ľudí vyháňaní homosexuáli alebo lesbičky. Je to práve prosperujúci trh, ktorý žienku domácu umiestnil do sveta kariéry. Je to etika úspechu a konkurencie, ktorá nielenže postavila ideál domácej kuchárky do otázky, ale súčasne je dala možnosť žiť a uživiť deti mimo rodiny alebo bez nej. Ide tejto politickej strane naozaj o rodinu? Kde zostal ordo socialis (katolícka sociálna náuka) a pápežova kritika trhového neoliberalizmu? Vychádza mi z toho celého len jeden záver – morálna doktrína, kde platí jediné: škrtni, čo sa nehodí. Dobre, my nie sme o svetskej etike, my sme o inom. Určite je v ťažení KDH proti interrupciám, homosexuálom a kresťanskej ústave EÚ v pozadí iná, fundamentálna doktrína: najprv treba vyhrať metafyzickú vojnu o ľudskú prirodzenosť, mať jasno v základoch, potom to ostatné. Ale brať ľudskú prirodzenosť za samozrejmosť je už veľký problém. Naozaj je homosexualita morálne zlo? Kto to povedal? Kto mi to vysvetlí? Tu chýba maličkosť, intelektuálne zvládnutá téma. A čo ma v roku 2004 šokuje hádam najviac, cítiť, že tu chýba klasická univerzita. Filozofickú etiku za komunistov nahrádzala politická ekonómia. Dnes ju zas nepotrebuje sektársky rozum. Kde je však reč o etike ako disciplíne rozumu, hovorí sa o slobode, svedomí a voľbe. Nakoniec, od priateľov z Teofóra som pochopil ešte niečo: nie posvätné doktríny, ale spôsob, akým človek presadzuje hodnoty, je náš základný problém. Čo nás spája, je presvedčenie, že každý človek má v sebe rozmer, ktorý si zasluhuje bezpodmienečnú akceptáciu alebo – ak chcete – lásku za to, že je človekom. Jazyk o homosexualite ako rakovinotvornom nádore spoločnosti je naozaj o chorobe, páni, o riešení sveta ľudskej existencie strachom, hrozbami a zákazmi.
Menu
Menu
Menu
