Nekvalifikované stanoviská a vyjadrenia politikov k drogovej problematike ma už prestali prekvapovať. Zainteresovaná verejnosť musela zaregistrovať, že až na svetlé výnimky nie sú v tejto oblasti ani kompetentní, ani informovaní, ba ani prístupní či otvorení.
Moralizujúce metanie hromov-bleskov je nielen zbytočné a falošné, ale vo svojich dôsledkoch kontraproduktívne aj pre samotných politikov. Dovolím si totiž tvrdiť, že mladí ľudia približne pod 30 rokov (od anarchistov až po ultrakonzervatívcov) disponujú sumou vedomostí o pôsobení, účinkoch, rizikách, následkoch, nevyhnutných koncoch užívania psycho-tropných i omamných látok, aj o prevencii a možnosti liečby, s ktorou sa mnohí zvo-lení zástupcovia ľudu nemôžu ani porovnať. Ťažko potom od „budúcnosti národa“ očakávať aj v iných oblastiach spoločenského života dôveru v znalosti jej doterajších reprezentantov.
Keď dvaja čítajú to isté…
Po prečítaní článkov Ivana Štefunka Voňavé tabu a Petra Škriečku Diskusia sa nekončí (SLOVO 29/2002) som preto ľutovala jedinú vec: že oba neboli uverejnené aj v denníku s masovou čítanosťou. Zdalo sa mi neoddiskutovateľne zrejmé, že články môžu prispieť k odstráneniu mediálnych šumov vyvolaných málo znalými interpre-tátormi. Ani vo sne by mi neprišlo na um, že práve tieto príspevky môžu byť ozna-čené za nezodpovednú propagáciu užívania drog. Ako vidno, ak dvaja čítajú to isté, nemusia prečítať to isté…
Bola som presvedčená, že autori chcú vyvolať otvorenú a nedogmatickú verejnú diskusiu, zdôrazňujú nevyhnutnosť funk-čnej prevencie spotreby týchto látok, apelujú na komplexnosť a efektívnosť boja proti drogám. Dajme tomu, že vyššie uvádzané sa mohlo pochopiť ako „druhý plán“. Ak by som však obsah zverejneného chcela v krátkosti „prvoplánovo“ reprodukovať a zhrnúť, uviedla by som, že autori vecne a v medzinárodnom kontexte poukázali na nezmyselnosť reštriktívnej protidrogovej politiky, ktorá tvrdo postihuje aj náhodných a nepravidelných konzumentov, a naopak nemá dostačujúci dosah na výrobcov, predajcov a propagátorov, teda priamych rozširovateľov drogovej závislosti.
Čo je a čo nie je etické
Dovolila by som si spýtať sa oponujúceho a „inak čítajúceho“ autora ohlasu Voňavé halucinácie (SLOVO 30/2002) Eduarda Chmelára, v čom je oportunistické vnášanie autentických, reálne žitých tém a obsahov do spoločenskej, či priamo politickej agendy? Otázka osvety, primárnej prevencie – samozrejme áno, v obsahu článkov implicitne zmieňovaný predpoklad! Ani na chvíľu nepochybujem, že spomínaní mladí autori sú presvedčení aj o škodlivosti drog, nemám pochybnosti ani o pevnosti ich mravného stanoviska, vari preto, že ich vyjadrenia v SLOVE vnímam v kontexte ich ostatných odborných a ľudských postojov.
Je etické mlčať, je mravné tváriť sa, že naše deti nemajú skúsenosť s marihuanou a inými drogami? Nedôverujúcim odporú-čam spraviť si malý súkromný test: spýtajte sa priamo svojich detí, detí príbuzných a známych, či, koľkokrát a ako prišli do kontaktu s marihuanou a inými drogami. Urobilo to niekoľko „neveriacich“ z mediálnej brandže a všetci do jedného zostali prekvapení z pozitívnej odpovede a príslušných vysvetľujúcich dodatkov. Zdôraz-ňujem, že vo všetkých prípadoch išlo o ty-pické slovenské sporiadané rodinky s ús-pešnými, zdravými a slušnými potomkami – a toľké prekvapenie!
S E. Chmelárom môžem súhlasiť v tom, že najbezpečnejšie by bolo neskúšať ani drogy, ani alkohol. V súčasnosti – a obávam sa, že takisto v blízkej, či ďalekej budúcnosti – ostane toto odporúčanie v rovine zbožného želania. Súhlasím aj s apelom na význam morálky, so zdôrazňovaním úlohy ľavice v tomto priestore. Angažovanosť „mladých ľavičiarov“, pokiaľ ide o dekriminalizáciu (nie legalizáciu) marihuany, chápem ako hodnotový princíp. Ideál ostane ideálom, norma zostane normou. Z individuálneho ľudského života, najmä v jeho prvej tretine, však bez ohľadu na to, nemožno vylúčiť náhodu, nešťastie či neskú-senosť.
