Vtĺkali nám to do zasnívaných detských hláv ešte v školských laviciach: nesmieš to a nesmieš ani tamto. Pokiaľ išlo o jasne negatívne činnosti, cítili, azda aj vedeli sme napríklad, že kradnúť sa nesmie a pľuvať na zem sa nepatrí. Bitie spolužiakov a nadávanie sme mali zakázané.
Prišla však chvíľa, keď učiteľka zbila pred všetkými jedného z nás. Za to, že žuval žuvačku, hoci mal vedieť, že to nie je dovolené. Keď sme neskôr videli fajčiť učiteľku v zborovni krátko po tom, ako nám rozprávala o škodlivosti fajčenia, mali sme ju (so znalosťami z vyučovacej hodiny) upozorniť, že ničí zdravie nielen sebe, ale najmä svojmu nefajčiarskemu okoliu? Asi áno. Boli sme však príliš malí a nemali sme na to odvahu. A tak sme len ďalej počúvali, akí by sme mali byť a akí v žiadnom prípade byť nesmieme, ak len nechceme vybočovať z radu. Všetci vôkol moralizovali, a pritom sami hlásané princípy nedodržiavali.
S rozvojom nášho myslenia sme vnikali do tajov nielen vied exaktných, ale aj duchovných. Už dávno sme vedeli, kde sú uložené endokrinné žľazy a aká je ich funkcia. Nebolo až také ťažké zvládnuť stručné dejiny panovania Márie Terézie a tolerančný patent Jozefa II. Iba s tým Marxom a Engelsom boli akési problémy, vraj učebnica je už zastaraná a nové knihy ešte nevytlačili. Hm, ak bola učebnica zastaraná, aj učenie bude asi zastarané Pri čítaní nových kníh sme prišli na to, že onen Adam Smith sa narodil a zomrel o storočie skôr ako tí dvaja. Avšak, „mali by sme si uvedomiť, že liberálny, prípade neoliberálny typ zriadenia sa ukázal ako najprogresívnejší a preto by sme mali rozmýšľať v jeho duchu“. Aha, tak už nielen konať, ale aj myslieť by sme mali podľa istých pravidiel. Nie síce eticky alebo imperatívne daných, ale takých, ktoré sú všeobecne uznávané ako správne. Všetci vôkol moralizovali, a pritom ani jeden z nich nebol emigrant, ani jeden z nich sa nenarodil 17. novembra 1989 a všetkým bolo „cudzie myslieť podľa šablóny“.
Až sme dospeli. Tí, ktorým záleží na tom, do akého rána sa zajtra zobudia, čítajú knihy, časopisy, noviny, počúvajú ľudí a postupne vytrieďujú z mysle to, čo sa im nepáči, a uchovávajú si to, podľa čoho chcú žiť. Každý má snahu dávať nám rady, čo by sme mali a čo nemali. Ktoré hodnoty sú správne a ktoré absolútne neprijateľné. A iste sme zle spravili vtedy, keď sme rozmýšľali takto, hoci horšie by bolo, keby sme urobili čosi iné. Všetci naokolo – novinári, kňazi, politici, a aktivisti verejného života vôbec – moralizujú, a len hŕstka z nich ide príkladom. Pri tom moralizátorstve im na to azda nezostáva čas. Boli sme pokarhaní, ako zle sme volili a aké šance sme si premárnili. Počúvali sme o „špinavých paprčiach“, a málokto vtedy tušil, že „čisté ruky“ prídu až po roku a pol. Už všetci vieme, že tie špinavé paprče boli poriadne špinavé, ale nikto z nás nevie, nakoľko čisté budú tieto – veď podľa prieskumu verejnej mienky Transparency International Slovensko si štvrtina respondentov myslí, že dnes je úplatkárstvo rozšírenejšie ako pred minuloročnými voľbami a polovica opýtaných je názoru, že rozšírenosť tohto fenoménu sa nezmenila. Ktovie, koľkí z respondentov dávajú úplatky?
Každý má právo na omyl, aj na priznanie si chyby. Ak však niekto chce moralizovať, mal by začať sebou, aby… ale to už by som zasa zbytočne moralizovala. Všetci predsa vieme, o čo ide.
