Na celom svete dnes v extrémnej chudobe žije 1,2 miliardy ľudí. Kým príjmy najbohatších krajín sveta boli v roku 1960 „len“ 37-krát vyššie ako príjmy najchudobnejších krajín, dnes dosahujú ich 74-násobok. Majetok troch najbohatších ľudí na svete pritom prevyšuje súhrnnú výšku HDP 48 najchudobnejších krajín. Aj tieto čísla boli predmetom diskusií zástupcov vlád, Svetovej banky (SB), Medzinárodného menového fondu (MMF), Svetovej obchodnej organizácie (WTO), zástupcov medzivládnych organizácií a podnikateľského sektora na minulotýždňovej Konferencii OSN o financovaní rozvoja. Konferencia sa konala v prosperujúcom mexickom meste Monterrey, ktoré mali účastníci podujatia vnímať ako úspešný produkt globalizácie. Iba mimovládne organizácie, ktoré sa zhromaždili už pred konferenciou, poukazovali na skutočnosť, že Monterrey je skôr príkladom negatívnych efektov globalizácie na ľudí, je mestom s obrovskými sociálnymi a ekonomickými nerovnosťami a znečisteným životným prostredím. Bush musel pridať Úlohou konferencie bolo mobilizovať zdroje na financovanie rozvoja chudobných krajín tak, aby sa dosiahli ciele vytýčené na miléniovom summite pred rokom a pol, okrem iných do roku 2015 znížiť počet ľudí žijúcich v extrémnej chudobe o polovicu, dosiahnuť univerzálne základné vzdelanie, znížiť o dve tretiny úmrtnosť detí mladších ako 5 rokov a o tri štvrtiny znížiť úmrtnosť matiek. Generálny tajomník OSN Kofi Annan vo svojom prejave uviedol, že tieto ciele možno dosiahnuť jedine ďalším navýšením prostriedkov na rozvojovú pomoc najmenej o 50 miliárd dolárov ročne. Táto výzva sa, bohužiaľ, nedostala do záverečného dokumentu pre kategorické odmietnutie USA, podľa ktorých je pomoc chudobným krajinám účinná iba vtedy, ak ich ekonomiky pritiahnu súkromný kapitál a otvoria sa svetovej obchodnej výmene. Týždeň pred konaním summitu prezident USA George Bush slávnostne ohlásil plán americkej administratívy venovať 5 miliárd dolárov od roku 2004 v rozpätí troch rokov na rozvojovú pomoc. Spomínaných 5 miliárd dolárov pritom tvorí menej ako 0,02 percenta hrubého domáceho produktu USA. Po zdrvujúcej kritike zo strany médií, mimovládnych organizácií, ale aj niektorých európskych krajín Bush na summit prišiel s oveľa štedrejším plánom – na rozvojovú pomoc USA venujú už od budúceho roku 10 miliárd dolárov, ktoré budú po troch rokoch každoročne navyšovať o ďalších 5 miliárd. Americkú finančnú pomoc si však rozvojové krajiny musia zaslúžiť vykorenením korupcie, prijatím politických reforiem a rešpektovaním ľudských práv. S ambicióznym plánom vrátiť sa k záväzku zo 70. rokov vynakladať 0,7 % hrubého národného produktu na oficiálnu rozvojovú pomoc prišli krajiny Európskej únie. Do roku 2006 by sa malo súčasných 0,33 percenta HDP Európskej únie určených na rozvojovú pomoc zvýšiť na 0,39 %. (Celosvetový priemer je v súčasnosti 0,23 percenta HDP). Dodávame, že viac ako 0,8 % HDP venuje na rozvojovú pomoc iba päť krajín – Dánsko, Holandsko, Nórsko, Luxembursko a Švédsko. Pod tlakom neoliberalizmu Výsledkom Konferencie OSN o financovaní rozvoja je záverečný dokument Monterreyský konsenzus, v ktorom sa účastníci prihlásili k záväzku znižovať chudobu vo svete, dosiahnuť trvalý ekonomický rast a prehlbovať udržateľný rozvoj v záujme spravodlivého globálneho ekonomického systému. Hlavy vlád a štátov sa zaviazali mobilizovať finančné zdroje a zaručiť také ekonomické prostredie, ktoré umožní naplniť ciele miléniového summitu zo septembra 2000. Veľký dôraz sa musí klásť na koordináciu rozvojovej pomoci zo strany vlád, medzinárodných finančných inštitúcií, mimovládnych organizácií i podnikateľského sektora. Okrem mobilizácie finančných zdrojov na rozvoj zakotvuje dokument aj potrebu podpory súkromných zahraničných investícií (určených najmä na infraštruktúrne projekty) do rozvojových krajín, prijatie opatrení na zvýšenie transparentnosti finančných tokov a obmedzenie nestability krátkodobých kapitálových tokov a zabránenie špekulatívnym finančným transakciám. Väčšina delegátov zdôrazňovala potrebu liberalizácie medzinárodného obchodu ako prostriedku na dosiahnutie rastu, zamestnanosti a rozvoja. Konsenzus sa dotýka osobitných problémov, s ktorými sa v medzinárodnom obchode stretávajú rozvojové krajiny, a to, antidumpingových opatrení, obchodných bariér, dotácií a ďalších opatrení spôsobujúcich deformácie, najmä v poľnohospodárstve. V súvislosti s vysokou zahraničnou zadlženosťou sa v texte volá po urýchlenej implementácii Iniciatívy pre najviac zadlžené chudobné krajiny (HIPC). Mimoriadne dôležitou úlohou bude tiež prenesenie zodpovednosti za realizáciu rozvojových projektov z donorských krajín na krajiny prijímajúce pomoc, ako aj ich plné zapojenie do rozhodovacích procesov. Monterreyskému konsenzu možno vyčítať priveľkú všeobecnosť v otázkach sociálnej agendy, financovania programov v sociálnom sektore a zamestnanosti. Mimovládne organizácie ho dokonca označili za opakovanie súčasných neoliberálnych politík s negatívnymi ekonomickými, sociálnymi, environmentálnymi a kultúrnymi dopadmi. Mnohé požiadavky Globálneho fóra mimovládnych organizácií sa však do konsenzu zapracovali. Preto ak má ísť o skutočne globálnu iniciatívu s cieľom odstrániť chudobu vo svete a zaručiť trvalo udržateľný rozvoj, treba Monterreyský konsenzus urýchlene a efektívne implementovať.
