Momentky z narodenín

V piatok okolo obeda sa v sviatočnom staviam do radu, aby som mohol prejsť detektorom kovov a zaujať miesto v nádhernej vysvietenej sále. Vpredu na pódiu stojí veľký portrét usmiateho človeka, s výrazom známym z väčšiny jeho fotografií. V Kongresovej sále Národnej rady sa totiž koná konferencia-oslava nedožitých osemdesiatych piatych narodenín Alexandra Dubčeka. Ako prvého uvedie predsedajúci a hlavný organizátor Boris Zala premiéra Roberta Fica. Hovorí skôr, ako podľa programu mal, a iba pár minút – musí podľa Zalu ísť riešiť vážne vnútropolitické problémy. Z bežnej frázy, ktorá možno len mala dodať premiérovi na dôležitosti, sa v priebehu pár hodín vyvinie utešená malá mediálna bublinka. Boris Zala si možno želá, aby si bol radšej zahryzol do jazyka… Druhý dostáva slovo Pavol Dubček, syn oslávenca. Z ľudského hľadiska sa, pochopiteľne, obracia proti kritikom, ktorí dnes útočia na jeho otca. Napríklad, keď tvrdia, že chcel „reštaurovať komunizmus“. To otec podľa Pavla Dubčeka nechcel, „ale mohol v roku 1968 v brežnevovskom bloku vyhlásiť kapitalizmus s ľudskou tvárou?“ opýtal sa rečnícky. Nuž, iste, nemohol. Ale čo je podstatnejšie – bol by to chcel? Prekvapí Jiří Paroubek. Výzorom buldog, povesťou buldozér. No týmto prejavom kultivovaný a uvážlivý politik. Pravdaže, prejavy politikov málokedy pochádzajú z ich vlastného pera. Ten Paroubkov je však tak či onak pozoruhodný. Niekoľkokrát síce zaznie skôr ako oslava českého národa všeobecne a ČSSD zvlášť, no dá sa mu to odpustiť. Priamo sa napríklad stavia k otázke, ktorú väčšina rečníkov elegantným oblúkom obchádza. Pri akejsi príležitosti sa vraj Dubčeka, „předního komunistického funkcionáře, syna jiného předního komunistického funkcionáře, který býval sociálním demokratem“ niekto opýtal na jeho komunistickú minulosť. Dubček, vraví Paroubek, na túto nezodpovedateľnú otázku odpovedal „s moudrou prostotou a jistotou“: „Vrátil jsem se tam, odkud můj otec kdysi vyšel.“ Šéf českej sociálnej demokracie si pozoruhodné výroky dovolí ešte niekoľkokrát. O šesťdesiatych rokoch hovorí ako o oživení „nekomunistického radikálního socialismu 20. let“. Prekvapí, aj keď vymenúva tých, ktorí sa zaslúžili o rozvoj hnutia. Najprv je to celý rad Čechov, ktorí stáli pri kolíske sociálnodemokratickej strany. Keď potom menom Ivana Dérera prechádza na Slovensko, zrazu pridáva aj „jména davistů, Novomeského, Clementise…“ A ďalej, „hrdinov povstania“, Nálepku, Šmidkeho, „nad kterého rakví přednesl Alexander Dubček svůj první politický projev“. Svetoznámy spisovateľ Arnošt Lustig sálu niekoľkokrát rozosmeje, rozpráva rozjarene a osobne. Spomína, ako doviedol Alexandra Dubčeka hovoriť pred „šestnácttisíc studentů Americké univerzity ve Washingtonu“ – a ako potom študenti v jeho triede o Dubčekovi vyhlásili, že „ten člověk má demokratické srdce. A měli pravdu. Měli za to jedničku, samozřejmě“. (Dogmatickí komunisti vraj niekdajšieho prvého tajomníka prezývali „Alexander Priestorovič“, keďže jeho najobľúbenejším vyjadrením bolo, že treba „dať ľuďom priestor…“) „Dubček si v sobě nes’ zákon člověka, to nejlidštejší, co člověk může mít…“ Zdeněk Jičínský pripomína, ako si na začiatku revolučných udalostí málokto z českej strany uvedomoval dôležitosť a zložitosť česko-slovenských vzťahov. Okrem iného aj preto odporúčal Alexandra Dubčeka na post prezidenta republiky – pretože „byl významnou osobností spojující oba národy, byl jakýmsi svorníkem…“ Ale nielen preto. Jičínský argumentoval tým, že Dubček je „symbolem Pražského jara, a tím stělesňuje hodnoty, ke kterým by se i sametová revoluce měla hlásit.“ To už sa však nemohlo stať – nestor českého parlamentu pripomína niekoľko nepríjemných epizód, ako keď napríklad v zákulisí jednej z demonštrácií „Pavel Tigrid prohlásil, že jestliže je tam on a on promluví, nemůže promluvit Alexander Dubček“. Zdeněk Jičínský však pripomína, čo napokon výrečne dokazuje aj medzinárodná účasť na samotnom fóre – že vo svete bol Dubček rešpektovaný ako máloktorý iný politik. Opisuje príhodu z akejsi konferencie, na ktorej sa na nebohého oslávenca útočilo a kde napokon predseda nórskeho parlamentu účastníkom oznámil: „V norském parlamentu, jemuž předsedám, se nikdy netleská. Byla jediná výjimka. Když přijel promluvit Alexander Dubček, norský parlament povstal a potleskem jej pozdravil.“ Spisovateľ Ladislav Ťažký neskôr pripomenie, že ani na Slovensku nemal po osamostatnení niekdajší líder Pražskej jari na ružiach ustlané. Nahlas zauvažuje, či sa Dubček mohol stať prvým slovenským prezidentom: „Boli by ho volili poslanci KDH? Nie, pre nich bol a je komunistom. Boli by ho volili poslanci SNS? Nie, pre nich sa pridlho pridŕžal federalizmu. Maďarské strany by ho volili najskôr preto, že v ňom ešte videli pozostatok internacionalizmu. Bola by ho volila SDĽ? Tá bola sklamaná z jeho príklonu k sociálnej demokracii. Ale rozhodujúce bolo HZDS. Boli by ho volili jeho poslanci? Zazlievali mu, že v čase, keď odchádzali z VPN, sa k nim staval príliš vlažne, zazlievali mu jeho predsedníctvo sociálnej demokracie…“ Počúvam, obzerám si nádhernú sálu a uvažujem nad tým, prečo práve tu a prečo práve takto. Dubčeka ľuďom kedysi priblížilo predsa iné. Vystihla ho nie oficiálna fotografia, ale tá, na ktorej skákal hlavičku na kúpalisku plnom národa. Prečo si ho treba pripomínať za detektorom kovov? Na druhý deň, keď sa o konferencii rozprávam s priateľom, nadškrtne ten istý rozpor: „To bolo len na pozvánky? No vidíš, celá konferencia je o tom, aký bol Dubček ľudový politik – ale ľud tam žiadny prístup nemá…“ Nuž, aj sociálna demokracia sa asi chce ukázať, predviesť svojho hrdinu v plnom lesku reprezentačných priestorov. „Aj naše duby a dubčeky dorastajú do toho panského neba!“ Nuž… Nezabúdajme, kde majú korene.