Nové podoby vojny
Pozrime sa na mapu sveta. Ľahko na nej nájdeme oblasti, kde sa bojuje, najviac z nich je v treťom svete. Hovoríme o nedostatočnom vývoji, o jeho nerovnomernosti, o fundamentalizme. Zdá sa nám, že boje sa odohrávajú niekde ďaleko. To však klameme sami seba. V skutočnosti sa občianska vojna odohráva už dávno v našich hlavných mestách. Jej metastázy sú súčasťou každodenného života vo veľkých mestách, nielen v Lime a Johanesburgu, v Bombay a Rio, ale tiež v Paríži a Berlíne, v Detroite a Birminghane, v Miláne a Hamburgu. Túto vojnu vedú nielen teroristi a tajné služby, mafiáni a skinhedi, drogové gangy a eskadróny smrti, neonacisti a čierni šerifovia, ale aj nenápadní občania, ktorí sa zvečera na ráno menia na chuligánov, podpaľačov, amokových zabijakov a sériových vrahov. A tak isto ako v afrických vojnách, títo mutanti sú stále mladší a mladší. Klameme sami seba, keď si myslíme, že žijeme v mieri len preto, že si môžeme kúpiť ranné pečivo bez toho, aby niekto na nás strieľal.
Molekulárne vojny, divný koniec ideológií
Občianska vojna neprichádza zvonka, nie je to naočkovaný vírus, ale nekonečný proces. Vždy ju začína menšina; pravdepodobne stačí ak jeden človek zo sto prišiel k záveru, že s inými sa nedá civilizovane žiť. V industrializovaných krajinách stále ešte väčšina ľudí dáva prednosť mieru. Naše občianske vojny nezachvátili veľké masy, sú to molekulárne vojny. Ako však ukazuje mnoho príkladov, ľahko sa môžu rozšíriť a premeniť na masovú záležitosť.
Všetky prípady, ktoré by sme mohli spomenúť, majú spoločného menovateľa. Nápadným je totiž na jednej strane autistický charakter aktérov a na druhej strane ich neschopnosť rozoznať medzi deštrukciou a sebadeštrukciou. V občianskych vojnách súčasnosti sa stratila akákoľvek ideologická legitimizácia. Násilie sa oslobodilo od akéhokoľvek ideologického vysvetlenia.
Kedysi vykonávatelia násilia boli veriaci ľudia, zabíjali a dali sa zabíjať v mene ideálu. Fanaticky sa pridržiavali svojho svetonázoru, čo ako bol odporný. Hitlerovi a Stalinovi prívrženci nasledovali svojich vodcov so žiariacimi očami, a ak to od nich títo chceli, tak žiadny zločin nebol pre nich príliš veľký.
Kedysi a dnes
Teroristi šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov ešte cítili potrebu zdôvodniť svoje konanie. V letákoch a vyhláseniach, v pedantných katechizmoch a v byrokraticky formulovaných vyznaniach sa usilovali ideologicky zdôvodniť všetko, čo robili. Toto sa pre aktérov súčasnosti zdá byť zbytočnosťou. Zaráža na nich neprítomnosť akéhokoľvek presvedčenia.
Bojovníci v Latinskej Amerike neváhajú zabíjať roľníkov, i keď predstierajú, že im ide o ich oslobodenie. Spojenectvá s drogovými barónmi a s tajnými službami nie sú pre nich ničím problematickým, ale normálnym. Írski teroristi používajú penzistov ako živé bomby a hádžu granáty na detské kočíky. Najčastejšími obeťami súčasných teroristov sú ženy a deti. Nielen četnici sú pyšní na masakrovanie pacientov v nemocnici: všade je dôležité útočiť na bezbranných.
Skoro všetci aktéri sú mladí ľudia. Ich správanie sa ukazuje do akej miery sa rozložila otcovská autorita. Kedysi bolo úlohou otcov nájsť spôsob ako usmerniť energiu mladých a ich túžbu po čine a po krvi. Preto mladíci museli prejsť mnohými skúškami, kde dokazovali svoju zdatnosť. Medzi tým museli rešpektovať prísne pravidlá cti. Hlavným pravidlom bolo, že vyzývateľ či už samuraj alebo hrdina westernu, kriminálnik alebo rebel, zápasil so silným a nebezpečným, vždy však rovnocenným súperom. Toto je veľmi nezvyčajné pre kriminálnikov dneška. Vytvorila sa nová mužnosť. Mohli by sme si myslieť, že ich cťou je zbabelosť, to by sme ich však precenili. Nedokážu totiž vôbec pochopiť rozdiel medzi odvahou a zbabelosťou. Toto je tiež znak autizmu a straty presvedčenia.
Práve tak úbohé vysvetlenia máme k dispozícii, keď chceme vysvetliť občianske vojny prebiehajúce v západných veľkomestách.
Stretnutie s nepochopiteľným
Nemôžeme vysvetliť vojny gangov v severoamerických getách podľa schémy historických triednych bojov. Nestačí nám ani vysvetlenie odvolávajúce sa na nepriateľstvo čiernych a bielych. Obeťami náhlych útokov, rabovania, vrážd sú prevažne čierni. Cieľom revolty nie sú ani štvrte bohatých; aktéri podpálili svoju vlastnú štvrť, medzi tým napríklad aj najstaršiu knižnicu v Amerika, ktorá bola vo vlastníctve Afroameričanov.
V bojoch gangov neúspešní strieľajú na iných neúspešných. Pozrime sa však na účastníkov molekulárnych občianskych vojen v Európe. Obyčajne ich nazývame extrémnymi pravičiarmi alebo neonacistami. Toto označenie obyčajne chápeme aj ako vysvetlenie. Ale aj tu je ideológia čírou maškarádou. Keď sa mladých vrahov, ktorí napádajú bezbranných ľudí spýtame, čo ich k tomu viedlo, tak nám povedia, že vlastne nemali na mysli nič, že sa nudili, alebo že sú naštvaní na cudzincov. To je obyčajne všetko. Nič nevedia o nacionálnom socializme, o neonacizme, nezaujímajú sa o dejiny. Swastika a nacistický pozdrav patria k ich obľúbeným rekvizitám. Ale ich kultúra obliekania, hudba a video sú skrz naskrz americké.
To isté platí aj pre politické vyjadrenia extrémnej pravice. Oslavy pádu komunizmu nám vnútili klamný dojem, že projekt extrémnej pravice už tiež patrí minulosti. Keď však sa extrémne pravicové postoje začínajú meniť na politiku, tak sa ukáže, že za nimi nie je nijaký program. To, čo predkladajú ako program je fantóm, ktorý sa nedá uviesť do súladu so skutočnosťami súčasného sveta. Všetky industriálne krajiny sú hlboko integrované do svetového trhu a úplne na ňom závisia. Národná sebestačnosť, rasová alebo etnická homogenita a politická izolovanosť by viedli k zbedačeniu obyvateľstva.
Extrémne pravicový internacionalizmus je paradoxnou chimérou. Nevieme si ani len predstaviť, ako by politické zoskupenie, ktoré nazývame novou pravicou, viedlo ucelenú európsku politiku. Heslo „Nemecko Nemcom“ je nielen svojou tendenciu barbarské. Každý, kto ho berie vážne by musel vyvlastniť všetky zahraničné firmy v krajine, musel by uzavrieť letisko vo Frankfurte. Samozrejme, že hovorcovia pravice neveria na svoje vlastné fantázie. Reprezentujú len túžbu po prázdnej agresii.
Nesebeckosť, sebadeštrukcia
Čo je nápadné na všetkých molekulárnych a regionálnych občianskych vojnách je nielen autizmus ich účastníkov, ale aj ich nesebeckosť. Musíme však upozorniť na to, že slovo nesebeckosť tu nadobúda zvláštny význam.
Na rozdiel od tridsiatych rokov účastníci nových vojen nepotrebujú osobitné rituály, pochody, uniformy, programy, prísahy vernosti. Dokonca nepotrebujú ani vodcov. Nenávisť si tu vystačí sama. Kedysi teror bol monopolom totalitných štátov, dnes už nepotrebuje štát. Nepotrebujeme gestapo alebo KGB, keď infantilní klauni vezmú vec do svojich vlastných rúk.
V tomto zmysle sa každý vagón podzemnej dráhy môže premeniť na Bosnu v miniatúre. Nijakí židia nie sú potrební pre pogromy, ani kontrarevolucionári pre čistky. Stačí, že niekto preferuje iný futbalový klub, alebo že sa inak oblieka, alebo hovorí iným jazykom. Každý rozdiel sa stáva nebezpečným životu.
Agresia sa však odohráva nielen voči iným, ale aj voči vlastnému životu. Už Hannah Arendt si všimla, že vyzerá to, akoby páchateľom bolo jedno, či žijú, alebo sú mŕtvi. Nech už geneticky zadaná miera hlúposti je akokoľvek veľká, tak stále ešte nestačí na to, aby vysvetlila tieto násilné, sebazničujúce akcie, pretože spojenie príčiny a účinku je tak jasné, že mu rozumie každé malé dieťa.
Tu však lamentácia nad nedostatkom pracovných miest sa spája s pogromami, ktoré spôsobujú, že nijaký racionálny kapitalista nebude investovať do krajiny, kde si nikto nemôže byť istý životom. Aj ten najhlúpejší srbský prezident, podobne ako ten najhlúpejší Rambo, si uvedomuje, že občianska vojna musí premeniť jeho vlastnú krajinu na ekonomickú púšť. Jediným možným výsledkom je, že kolektívne sebazničenie nie je vedľajším efektom, ale cieľom. Aktéri vedia veľmi dobre, že sú odsúdení na prehru, že tu vlastne niet víťazstva. Robia všetko možné, aby čo najviac sťažili svoju situáciu. Nielen iných, ale aj samých seba premieňajú na „najhnusnejšiu špinu“.
Francúzsky sociálny pracovník opisuje situáciu v predmestiach Paríža: „Už rozbili všetko, poštové schránky, dvere, schodištia. Demolovali a vykradli nemocnicu, kde sa liečili ich mladší súrodenci. Neuznávajú nijaké pravidlá. Rozbíjajú lekárske ordinácie a školy. Keby v ich štvrti bolo futbalové ihrisko, iste by rozorali hraciu plochu.“
Obrazy molekulárnej a makroskopickej občianskej vojny sú všade rovnaké. Očitý svedok opisuje, čo sa odohrávalo v Somálskom meste Mogadišo. Prítomný reportér videl, keď gang ozbrojených ľudí demoloval nemocnicu. Nebola to vojenská akcia. Nikto týchto ľudí neohrozoval, v meste nebolo počuť ani jeden výstrel. Nemocnica už bola ťažko poškodená a bolo v nej len nevyhnutné zariadenie. Dav však postupoval so zúrivou dôkladnosťou. Ničil postele, rozbíjal nádoby s krvným sérom, rozšliapaval lieky, demoloval prístroje. Zničil jediný röntgenový prístroj v meste, jediný sterilizátor, jediný respirátor. Každý z týchto chuligánov vedel, že zajtra môže jeho život závisieť na tom, či budú k dispozícii zariadenia, ktoré teraz ničia. Vyzerá to tak, že sa usilovali zničiť akúkoľvek možnosť prežitia. Kolektívny amok viedol k tomu, že sa stratila predstava o budúcnosti. Existovala len prítomnosť. Už neexistovali dôsledky.
Stratil sa pud sebazáchovy.
Dokonca i výraz „pud sebazáchovy“ sa stal problematickým, ak nie naivným. Možno týmto výrazom dokážeme vysvetliť život baktérií a rastlín, sotva však už život vyšších živočíchov a vôbec nič ním nevysvetlíme v dejinách. Predsa milióny ľudí zomreli ako svätci a martýri, ako hrdinovia a fanatici bez ohľadu na zákon sebazáchovy. Pesimistickí myslitelia ako je de Maistre si uvedomovali význam obete a nevyhnutnosť represie predstavovali ako cnosť. Je možné, že pôvod každého náboženstva musíme hľadať v schopnosti ľudí obetovať svoje vlastné životy. Dokonca sa môžeme pýtať sami seba, či to, čo nazývame kultúra mohlo existovať bez možnosti obetovať svoj vlastný život bohom.
Zaiste, stále existujú ľudia, ktorí konajú nesebecky v tradičnom zmysle: pracovníci záchranných služieb, ktorí sú ochotní vziať na seba osobné riziko, opozičníci ako bol Jan Palach a nemenní budhistickí mnísi v Indočíne, ktorí sú ochotní brániť svoje presvedčenie až do krajnosti.
Politika a vojna všetkých proti všetkým
Uzda vojny však už nie je v rukách tejto menšiny, ale v rukách príliš mnohých ľudí, ktorí nemajú nič, prečo by sa mohli obetovať. V súčasných občianskych vojnách nejde o nič, nič sa v nich nedá získať. Tento fakt im dáva nové záhadné kvality.
Doteraz politika bola chápaná ako spor medzi rôznymi záujmami a to znamená, že v hre boli nielen moc a materiálne zdroje, ale aj túžby, projekty a idey. A hoci táto komplikovaná hra záujmov sa zriedkakedy obišla bez krvi a vždy bola nebezpečná a nevypočítateľná, ciele jej účastníkov zostávali vždy vypočítateľné. Táto vypočítateľnosť sa stáva nemožnou tam, kde ľudia prestávajú pripisovať hodnotu svojim alebo cudzím životom. Tam sa stáva bezcenným aj klasické politické myslenie od Aristotela a Machiavelliho k Marxovi a Weberovi. Vo svete, kde môžete naraziť na živú bombu, zostáva len negatívna utópia – Hobbesova mytológia o prvotnom stave ako boja všetkých proti všetkým.
autor je nemecký básnik a esejista
