Čo je úlohou štátu a jeho exekutívy? Zabezpečenie podmienok pre naplnenie zmyslu ľudského života!
Doterajšie fungovanie štátu, samozrejme, v našich euroatlantických podmienkach, sa ukazuje ako neefektívne. Prevládajúca tendencia chápať štát ako nástroj na trvalý rast ziskov úzkej spoločenskej vrstvy finančnej oligarchie v globálnom rozsahu bez ohľadu na dostatočnosť zdrojov, ako spoločnosť okamžitého pôžitku aj za cenu skončenia ľudskej civilizácie alebo aspoň jej hlbokého civilizačného prepadu, tak takáto tendencia je nezmyselná a neperspektívna. Aký je teda zmysel ľudského života? V súlade s odborníkmi opakovane tvrdím, že akýkoľvek zmysel života sa musí týkať časového obdobia nášho ľudského života, čo bezprostredne znamená: zlepšiť výživu, ubytovanie, lekársku starostlivosť, dopravu, výchovu, bezpečnosť, ľudské práva a všetky iné ľudské potreby všade tam, kde je to potrebné a snažiť sa urobiť život vo svojom okolí pre všetkých taký dobrý, ako je možné. Samozrejme základným a jedinečným cieľom každého života je vychovávať dobré deti, čo nie je nič iné ako zabezpečenie reprodukcie ľudského druhu. A vláda by mala k tomu vytvárať podmienky.
V nasledujúcom texte sprostredkúvam niektoré myšlienky, ktoré považujem za hodné pozornosti aj z pohľadu prípravy programového vyhlásenia. České LN 14/2012 priniesli zamyslenie Michala Komárka nad knihou intelektuála Tonyho Judta: Zle se vede zemi. Vyberám či parafrázujem niektoré podnety. Autor a jeho sprostredkovateľ sa pýtajú, prečo sme dopustili, že sme politiku redukovali na účtovníctvo a stratili sme spoločnosť založenú na dôvere a odstraňovaní krikľavej nerovnosti. Ako verejnú biedu charakterizuje situáciu, keď všetko od autobusovej dopravy až po dodávku elektrickej energie je v rukách súperiacich súkromných spoločností, a z verejného priestoru sa stáva jedno veľké trhovisko. Tam nás doviedla ideológia neokonzervativizmu a vláda Thatcherovej, Reagana a ich nasledovníkov.
Veľmi ma zaujalo konštatovanie: Pokiaľ verejné statky – verejné služby, verejné priestory, verejné zariadenia – strácajú v očiach občanov svoju hodnotu a sú nahradzované súkromnými službami, za ktoré sa platí, mizne vedomie toho, že spoločenské potreby a záujmy by mali byť nadradené súkromným preferenciám a výhodám. Keď však nebudeme stavať verejné záujmy nad súkromné, je len otázkou času, kedy prestaneme chápať, prečo by sme mali stavať právo (ako najdôležitejší verejný statok) nad násilie. (Moja poznámka – aj korupcia je násilie.)
Preto osobne som za zastavenie privatizácie a spustenie deprivatizácie takých verejných statkov, ako je staroba (jeden pevný verejný dôchodkový pilier, opatrovateľské služby tiež ako verejný statok), zdravie (jedna povinná verejná zdravotná poisťovňa), výchova a vzdelávanie (bezplatné školstvo vrátane vysokého a umeleckého) a pod.
Podobne podnetné je tvrdenie, že presvedčenie o nutnosti privatizácie verejného priestoru a o racionalite trhu je len určitým typom politiky, ktorý sa opiera o určitý typ teórie. Vydávať ho za jedinú možnosť je ideológia porovnateľná s leninskou interpretáciou marxizmu. Teoretické zakotvenie dnes prevládajúcich neokonzervatívnych a neoliberálnych predstáv fungovania spoločnosti podľa Judta ovplyvnili stredoeurópski ekonómovia: von Mises, Hayek, Schumpeter, Popper a Drucker, ktorí na túto tému viedli diskusie už pred sedemdesiatimi rokmi a narodili sa v 19. storočí! Vtipne to volá – pomsta Rakúšanov. Na ich margo konštatuje: Na začiatku bolo niekoľko význačných intelektuálov, utečencov z medzivojnovej Európy, nasledovali dve generácie teoretických ekonómov usilujúcich sa o transformáciu svojej disciplíny a na konci cesty sú bankové a finančné škandály ostatných rokov. Z toho si môžeme utvoriť záver, že súčasné zdôvodnenie kapitalizmu s voľným trhom a privatizáciou nie je žiadna historická nutnosť, ekonomické zákony či racionalita, žiadne objavenie jedinej alternatívy. Len teória, politika a postupne aj ideológia. Môj záver a odporúčanie pre tvorbu vládneho programu: sú aj iné alternatívy!
Aj Judt píše, že nevie, prečo nám robí také ťažkosti, čo len si predstaviť iný typ spoločnosti, iný spôsob fungovania našej spoločnosti, ktorý by bol k nášmu spoločnému osohu. Tiež nie je samozrejmé ani prirodzené, že politická diskusia sa vedie v rovine ziskov a strát, že má stále bližšie k aplikovanému účtovníctvu a k predstave, že vlády len reagujú na pohyb anonymných trhov. A že generácie mladých ľudí boli vychovávané k tomu, aby verili, že štátna intervencia a ekonomická sloboda, možno aj sloboda v širšom slova zmysle, sa vylučujú.
My, kriticky uvažujúci ľudia by sme sa nemali uspokojiť len s takýmto konštatovaním. Súhlasím so záverom predmetného článku, že ak skutočne spoločnosť a ekonomiku neriadia zákony podobné prírodným, ak sme vždy konfrontovaní s konkrétnou politikou, s konkrétnymi prevládajúcimi myšlienkovými prúdmi a konštrukciami, čo iného zostáva, než sa pokúsiť na túto (ideovo-politickú) pôdu vniesť svoj vlastný hlas a svoju vlastnú predstavu? Bez nároku na objavenie ideálneho spoločenského modelu. Ale s nárokom na hľadanie nedogmatickej zrozumiteľnej politiky a lepšieho života.
A svoj vlastný, slovenský ľudský hlas a našu sociálnodemokratickú predstavu by sme mali vniesť aj do programového vyhlásenia vlády.
Autor je sociológ
Foto: www.vlada.gov.sk
