Vydavateľstvo Slovart sa v prevažnej miere orientuje na vydávanie kvalitnej svetovej beletrie. Okrem osvedčených autorov (G. Orwell, I. Allendeová, U. Eco, J. Cortazár, K. Vonnegut) sa nebojí siahnuť ani po tituloch autorov u nás ešte neznámych, či neprekladaných (D. Katz, A. Royová, L. Sepúlveda, A. Tabucchi). Inokedy príťažlivosť vydaného titulu zvýši úspech filmu podľa literárnej predlohy (M. Ondatje Anglický pacient).
K nesporne osvedčeným autorom patrí už legendárny Gabriel García Márquez. Výber z jeho raných poviedok preložil do súboru Oči modrého psa (Slovart, Bratislava 1999) V. Oleríny. Ide o prózy z obdobia, keď sa ešte tento svetoznámy autor iba „hľadal“. Hoci sú to poviedky nesporne hodnotné a zaujímavé, ich komentovanie či predstavovanie ako „magických“ na prebale knihy je prinajmenej nepresné. Skutočné skvosty Márquezovho poviedkového umenia, plného nespútanej fantázie, skutočného magického realizmu, v plnej miere využívajúceho aj podnety z kolumbijského či latinskoamerického folklóru a pohnutých dejín tejto nesmierne exotickej časti sveta, sa nachádzajú v už skôr vydaných výberoch poviedok, či v českom súbore V tomhle městečku se nekrade alebo v slovenskom Príbehy z Maconda.
V najnovšom slovartovskom výbere Márquez ešte neuplatnil tento rozmer svojho tvorivého naturelu. Poviedky sú plné úzkosti, strachu, častá je téma smrti, inkarnácie a reinkarnácie či života po živote (no nie v moodyovskom zmysle). Často sa objavuje dominantná motivická línia tohto autora – téma osamelosti. Magickosť u Márqueza má skôr podobu kafkovsky ladenej absurdnosti, mystickosti a iracionality (nadväznosti na Kafku v spomenul rozhovoroch viackrát sám autor). Tiež príliš pesimistické vyznenie väčšiny próz, z ktorých vanie i smútok za mŕtvymi (napr. v poviedke Eva je vo svojej mačke), naznačuje skôr vyššie spomenuté súvislosti. Často píše o rôznych chorobách a následných fóbiách z nich, opakuje sa v popisovaní procesu hniloby v ľudskom tele i duši. Pripomína sa nám atmosféra skladby G. Gershwina Rapsódia v modrom, ale i Baudelairove Kvety zla. Preto i pocit recenzenta, že ide o modré poviedky, rapsodické, ak nie až dekadentné… Aj jazykovo je ešte autor priveľmi úzkostlivý, niet tu ešte toľkého napätia a rozletu, nápaditosti a odvahy, ktorú nebolo možné neobdivovať v už spomenutých prózach. Veľký autor v týchto poviedkach ešte iba ladil hlas, hľadal ten správny tón. Možno ide o prekvapujúce konštatovania v súvislosti s nositeľom Nobelovej ceny, ale to najlepšie z Márqueza prišlo až po „modrých poviedkach“, hoci sú nesporne kvalitné a zaujímavé, ale ešte nie sú naozaj „márquezovské“.
Autor je publicista
