Môcť a chcieť

Politika je vraj umením možného. A možné je podmienené chcením. V niečom sú teraz Slovensko a Česká republika na rovnakej úrovni – obe krajiny ohrozujú záplavy spôsobené topiacim sa snehom. Reakcie politikov z oboch krajín, ktoré sa včera – možno nechtiac, možno zámerne – objavili pri sebe v jednom príspevku v Slovenskom rozhlase, však nemohli byť rozdielnejšie. Prvým bol český premiér Jiří Paroubek. Nerád, no musel priznať, že existujúce protipovodňové opatrenia nie sú dostatočné. Súčasne prisľúbil, že na ich zlepšenie, rovnako ako aj na náhradu škôd postihnutým občanom bude vyplatená „povodňová dividenda“ z energetického podniku ČEZ. Inak povedané, v prospech občanov sa využije časť zisku štátneho podniku – firmy, ktorú v podstate v mene občanov spravuje vláda. Prestrih. Iná krajina, iný pohľad, iná osoba – slovenský minister financií a jedna z ikôn slovenského liberálneho myslenia Ivan Mikloš. Keď sa ho pýtali, či sa na Slovensku využijú rovnakým spôsobom tie zostávajúce firmy, v ktorých má štát majetkový podiel, odmietol to. Vraj to je možné, treba však prihliadať aj na iné faktory, ako je dlhodobá konkurencieschopnosť a ziskovosť takto „postihnutej“ firmy… Interpretácia je jednoduchá. Česká vláda je ochotná použiť majetok štátu (teda občanov) v prospech občanov (pričom môžeme tvrdiť, že protipovodňové opatrenia sú aj investície do zabránenia budúcim škodám). Slovenská vláda ochotná nie je, pretože to môže v dlhodobejšom horizonte poškodiť jeho konkurencieschopnosť a teda znížiť cenu. „Chráni ho“ pravdepodobne preto, aby ho mohla v budúcnosti čo najvýhodnejšie sprivatizovať. Pretože „štátne vlastníctvo je zlé vlastníctvo“. A, samozrejme, pretože zisky z privatizácie sú vítaným spôsobom, ako kryť výdavky niektorých sociálnych experimentov, napríklad dôchodkovej reformy. Ak by chcel niekto Paroubkovým sociálnym demokratom vyčítať predvolebný populizmus, nemal by zabúdať, že voľby sa blížia na oboch stranách Dunaja. Nie je to rozdiel v miere „politickej odvahy povedať nie“, ale rozdiel v prístupe. Pred približne štyrmi rokmi sa často opakovalo, že „kde je vôľa, tam je aj cesta“. Niekde vôľa jednoducho nie je.