V Mníchove sa 14. – 16. februára konala už 56. tradičná bezpečnostná konferencia, ktorej špecificky zameranie určil dokument pripravený skupinou odborníkov so stručným, ale komplikovaným názvom Westlessness. Voľne sa to dá preložiť ako „bezzápadovosť“. Krajšie po slovensky to znie Bez Západu a miernejšie pre chúlostivých atlantistov Menej Západu. Ide však o politický novotvar, ktorí znalci angličtiny iste vedia preložiť aj viacerými inými spôsobmi, ale ich „politická podstata“ bude rovnaká – moci Západu je vo svete čoraz menej…
Je to aj ďalší podnet pre zamyslenie voličov, že opičenie sa po liberálnodemokratickom Západe podľa starších i novších vzorov prináša iba chaos a úpadok. Klamstvo, manipulácia, arogancia, nenávisť voči ináč uvažujúcim a konajúcim, nesmierna túžba po všemocnosti atď. (čo dnes prezentujú ako svoju hlavnú devízu najmä nové pravicové a „stredové“ subjekty vo voľbách) prináša po čase pre spoločnosť a ľudí len a len starosti a končí v slepej uličke.
Rituály diskusií na vysokej úrovni o súčasnej svetovej bezpečnosti, politike a ekonomike
Mníchovská bezpečnostná konferencia patrí k rituálom súčasnej svetovej politiky podobne ako samity G7 či Svetové ekonomické fórum v Davose. Zúčastňujú sa na nej nielen politickí predstavitelia, ale aj bezpečnostní odborníci z akademických a mediálnych kruhov a zástupcovia ďalších organizácií, ktorí sa priamo alebo sprostredkovane zaoberajú rôznymi otázkami bezpečnosti v dnešnom svete. Duch rokovaní je, samozrejme, podmienený transatlantizmom, ktorý dnes nielen v NATO, ale aj v oficiálnych orgánoch EÚ ešte stále dominuje.
Zástavy zúčastnených štátov. Zdroj:securityconference.org
Vzhľadom na to, že na konferencii sa zúčastňuje široké spektrum odborníkov z mnohých štátov má však kritickejší charakter ako samity G7 či Davos a nie je to natoľko strojené fórum, hoci je tiež „hoch nobl“. Predsa len diplomati a bezpečnostní odborníci či experti z iných oblastí, nech sú tiež všelijakí, nie sú vo svojom celku takí namyslení ako špičky vládnucich politických a hospodárskych elít, ktoré radi veľa hovoria, ale chránia predovšetkým svoje (západné) bohatstvo a moc.
Zložitosti interpretácie „bezzápadovosti“
Autori správy uviedli, že „bezzápadovosť“, znamená nielen to, že svet sa stáva menej západným, horšie je podľa nich to, že menej západným sa stáva aj samotný Západ. Stávame sa svedkami rozpadu Západu ako relatívne jednotnej geopolitickej konfigurácie.
Pozdvihnutie v kuloároch spôsobila aj poznámka politológa z USA I. Bremera (*1969, zakladateľa a prezidenta Eurasia Group, poradenskej organizácie zaoberajúcej sa politickými rizikami). O pocitoch z konferencie sa vyjadril lakonicky v tweete: „Globálny poriadok na čele s USA sa skončil. A už sa nevráti.“
Dokument predložený konferencii sa pri „bezzápadovosti“ historicky vracia až k práci O. Spenglera Úpadok Západu z čias po prvej svetovej vojne a dokladá sa to výrokmi viacerých významných predstaviteľov súčasného Západu. Začínajú vybranými vyjadreniami E. Macrona a A. Merkelovej a končia názormi V. Putina na túto tému, ktoré uviedli v roku 2019.
Do úvodu sa zaradilo aj 10 konfliktov, ktoré podľa International Crisis Group (medzinárodná medzivládna organizácia, pôsobiaca od roku 1995 a podľa údajov na svojej internetovej stránke sa snaží predchádzať vojnám a formovať politiku, ktorá vybuduje pokojnejší svet. Pozri https://www.crisisgroup.org/who-we-are). Tieto konflikty treba sledovať, lebo v mnohých ohľadoch odrážajú globálne trendy.
Ide o: Afganistan; Jemen; Etiópiu; Burkinu Faso; Líbyu; USA, Irán, Izrael a Perzský záliv; USA a severnú Kóreu; Kašmír; Venezuelu; Ukrajinu. Dodáme, čo tam napriek kritickosti pohľadu nie je uvedené – väčšina týchto konfliktov je spojená s aktuálnym alebo aj dávnejším vojenským a politickým zasahovaním západných štátov na čele s USA. Vstupná časť úvah sa končí dramatickou rečníckou otázkou, ktorá sa v posledných rokoch objavuje v mnohých variantoch: „Rekviem alebo renesancia? Budúcnosť Západu.“
Dnešné bezpečnostné prostredie sa v správe stručne analyzuje prostredníctvom troch okruhov problémov. Prvým sú aktéri, kde sa rozoberá pôsobenie vybraných hráčov – USA, Čína, Rusko, Európa. V druhom ide o regióny, kde sa poukazuje na Stredomorie, Blízky východ a južnú Áziu. A v treťom sú problémy medzinárodnej bezpečnosti so zvýraznením kozmickej bezpečnosti, klimatickej bezpečnosti, pravicového extrémizmu a otázok technológií a inovácií. (Bližšie pozri https://securityconference.org/publikationen/munich-security-report-2020/)
Ukrajinský problém
Ako príklad snahy o objektívnosť pohľadu na riešenie problémov medzinárodnej bezpečnosti možno na tohtoročnej konferencii ukázať predloženie materiálu „Dvanásť krokov k väčšej bezpečnosti na Ukrajine a v euro-atlantickom regióne“ (pozri https://securityconference.org/news/meldung/zwoelf-schritte-zu-groesserer-sicherheit-in-der-ukraine-und-der-euro-atlantischen-region/). Je zverejnený pod hlavičkou Skupina euro-atlantického bezpečnostného vodcovstva (Euro-atlantic security leadership group). Ide o neformálnu iniciatívu, ktorá odráža rozmanitosť euroatlantického regiónu, keď sú v nej experti zo Spojených štátov, Kanady, Ruska a 15 európskych štátov. Za účasti bývalých a súčasných úradníkov a ďalších odborníkov navrhujú kroky na zlepšenie bezpečnosti v oblastiach spoločného záujmu.
Pod správou je podpísaných 5 osôb, ktoré sa zaradili medzi spoluusporiadateľov konferencie: Des Browne z mimovládnej organizácie mierového zamerania Iniciatíva jadrového ohrozenia (Nuclear Threat Initiative), Wolfgang Ischinger, predseda Nadácie mníchovskej bezpečnostnej konferencie, Igor Ivanov, bývalý minister zahraničných vecí RF, Ernest J. Moniz z Iniciatívy jadrového ohrozenia, bývalý minister energetiky USA a Sam Nunn z Iniciatívy jadrového ohrozenia, bývalý senátor USA. Okrem nich správu podpísalo 41 ďalších účastníkov konferencie z 13 štátov.
Prvé tri kroky majú bezpečnostný charakter (obnoviť Spoločné stredisko pre kontrolu a koordináciu režimu prímeria a stabilizácie línie na hranici dotyku v Donbase; rozhovory o prímerí uskutočňovať na úrovni Normandskej štvorky; rozšíriť slobodu pohybu skupín OBSA a zvýšiť množstvo bodov prechodu v Donbase). Ďalšie dva sú humanitárne zamerané (riešiť problém nezvestných osôb; odmínovanie). Štyri kroky sa týkajú ekonomiky (pristúpiť k postupnej rekonštrukcii Donbasu – aj za účasti RF; zistiť možnosti vytvorenia zóny voľného obchodu na Donbase; vytvoriť cestovnú mapu zrušenia sankcií – zistiť, ktoré opatrenia pri vykonávaní Minských dohôd by k tomu mohli viesť; odstraňovať radiačné riziká) a napokon tri posledné majú politický charakter (začať nový dialóg medzi euroatlantickými štátmi o budovaní vzájomnej bezpečnosti; vymedziť oblasti selektívnej spolupráce medzi EÚ a Ruskom; začať na Ukrajine nový národný dialóg o identite). Poukazuje sa na to, že vývoj v posledných mesiacoch naznačil možnú cestu pokroku.
Dokument však ihneď vyvolal nevôľu oficiálnych ukrajinských miest. Pod ich tlakom (doplnenom aj ich atlantickými priateľmi) sa dokument odstránil z oficiálnej internetovej stránky konferencie, ale po krátkom čase sa na nej umiestnil znova. Jeho autori sa však ocitli na zozname ukrajinskej agresívnej a amorálnej internetovej stránky „Mierotvorca“. Zaútočil aj militantný Atlantický výbor, známy svojím fundamentalistickým „natoizmom“ a rusofóbiou. K mieru, zdá sa, sa Kyjevu (za podpory USA?) nechce ísť ani „minskou“, ani „mníchovskou“ cestou.
Zaujímavé je, že naši „paraanalytici“ sa po nástupe nového prezidenta V. Zelenského prestali Ukrajine takmer úplne venovať. Možno im vyschol zdroj príjmov na objednávky „na mieru“ v tejto oblasti. Stúpa však ich záujem o Moldavsko.
Absencia úplného zoznamu účastníkov
Na konferencii sa zúčastnil rekordný počet vyše 800 osôb, z ktorých asi 150 boli hlavy štátov a vlád a členovia vlád. Nezvyklé je, že ešte v pondelok o 20.00 – teda takmer deň a pol po skončení konferencie – nebol na internetovej stránke konferencie k dispozícii úplný zoznam účastníkov. Pri kliknutí na odkaz stále „svietilo“, že sa uverejní v krátkom čase. Nevenovali sme preto pozornosť ďalšiemu „investigatívnemu“ zháňaniu týchto údajov, za čo sa ospravedlňujeme.
Poukážeme na to, že medzi 31 prominentnými účastníkmi konferencie boli uvedení prezidenti Azerbajdžanu, Afganistanu, Francúzska, Kosova, Litvy a Nemecka. Žiaľ, naša prezidentka, ktorá na tejto úrovni zastupovala Slovensko prvýkrát, sa tam nedostala – hoci nevieme, prečo sú prezidenti Kosova a Litvy čímsi „viac“, ale do tohto „úzkeho“ zoznamu sa nedostali ani prezidenti či predsedovia vlád a ministri ďalších štátov, vrátane európskych. Ďalej tam boli predsedovia vlád Holandska, Kanady a (kancelár) Rakúska, 12 ministri zahraničných vecí a obrany z rôznych štátov a ďalší vysokí predstavitelia štátov a medzinárodných organizácií. Zoznam uzavieral Mark Zuckerberg, výkonný riaditeľ Facebooku.
Hlavný program konferencie
Program ako obvykle bol veľmi bohatý. Konferenciu ako v posledných rokoch v piatok o 14.00 otvoril zase W. Ischinger a nasledovalo vystúpenie nemeckého prezidenta F.-W. Steinmeiera. Ďalšou akciou bola konverzácia vedúcich parlamentných predstaviteľov N. Pelosiovej – „predsedníčky“ Snemovne reprezentantov Kongresu USA a W. Schäubleho – predsedu nemeckého Bundestagu. Nasledovali panelové diskusie Stav bez Západu na Západe – ako sa má Západ brániť a Stav bez Západu vo svete, ktorý je spojený s multilateralizmom v meniacom sa medzinárodnom poriadku. V oboch vystupovali okrem indického a juhokórejského ministra zahraničných vecí, premiéri, ministri a odborníci len zo Západu. Vystriedala ich panelová diskusia o vyhliadkach globálneho obchodu. Témou nočnej „seansy“ bola Líbya.
V sobotu dopoludnia a popoludní bol asi „najnabitejší“ program – vystúpenia významných svetových politikov. Jedna panelová diskusia sa popoludní venovala klimatickým zmenám a bezpečnosti. Špecifické témy predstavovali konverzácie s Iránom a Saudskou Arábiou za účasti ich ministrov zahraničných vecí. Z iného uhla pohľadu bola konverzácia s M. Zuckerbergom o sociálnych médiách a demokracii. Ďalšie konverzácie sa týkali Náhorného Karabachu (za účasti prezidenta Azerbajdžanu a arménskeho premiéra) a Strednej Ázie (vystupovali prezidenti Afganistanu a Kazachstanu). A napokon nočné sedenie sa venovalo perspektívam zahraničnej politiky USA, kde s príspevkami vystupovali členovia amerického Kongresu.
Nedeľný program sa venoval európskemu projektu. Prvou vystupujúcou bola prezidentka SR Z. Čaputová. Spomenieme ešte príspevky rumunského premiéra L. Orbana, komisárky EK V. Jourovej, talianskeho ministra zahraničných vecí a medzinárodnej spolupráce L. Di Maia, poľského ministra zahraničných vecí J. Czaputowicza, podpredsedu EK a vysokého predstaviteľa pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku EÚ J. Borrella a francúzskeho ministra pre Európu a zahraničné veci J.-Y. Le Driana.
Ďalšie akcie
Hlavný program bol doplnený ďalšími akciami v priestoroch hotela Hof. Išlo najmä o okrúhle stoly, ktorých bolo neúrekom a prebiehali v rôznych miestnostiach. Témami boli bezpečnostné otázky – energetická bezpečnosť, kybernetická bezpečnosť, zdravotná bezpečnosť, ľudská bezpečnosť, bezpečnosť na Balkáne, o obrane, arktická bezpečnosť a nadnárodná bezpečnosť.
Nové boli prezentácie vo veľkom priestore (Townhall), ktoré spravidla prebiehali v Palaishalle. Boli pestrejšie ako okrúhle stoly a tiež ich bolo pomerne veľa. Venovali sa kontrole zbrojenia; ženám, mieru a bezpečnosti; potravinovej (ne)bezpečnosti; budúcnosti dezinformácií; koronavírusu; umelej inteligencii; budúcnosti diplomacie; Palestíne a jedna bola s prezidentom Ukrajiny V. Zelenskym.
Iskrí sa to, iskrí – nielen vo svetovej politike, ale aj v euroatlantickom priestore
Poukážeme veľmi stručne a možno preto aj trochu zjednodušene na vystúpenia predstaviteľov štyroch hlavných hráčov, ktorí boli spomínaní v druhej časti správy o „bezzápadovosti“. V sobotu to boli najmä minister zahraničných vecí USA M. Pompeo a minister obrany USA M. Esper, francúzsky prezident E. Macron, čínsky minister zahraničných vecí Wang I a ruský minister zahraničných vecí S. Lavrov.
Nemecký prezident F.-W. Steinmeier bol prvým rečníkom už v piatok po otvorení konferencie. Z jeho príspevku v médiách sa poukazuje najmä na to, že sa kriticky postavil k trumpovskej idey opäť veľkej Ameriky. USA je síce náš najbližší spojenec, ale v súčasnosti odmieta myšlienku medzinárodného spoločenstva a hrá sa na vlastnom piesočku. Amerika sa môže stať znovu veľkou len na úkor svojich partnerov.
Tragikomicky vyzneli vystúpenia M. Pompea a M. Espera. Nedajú sa hodnotiť ináč, len ako daň poslušných úradníkov predvolebnej kampani D. Trumpa, ktorý priam klaunovsky presviedča, ako sa jeho politike darí a že Amerika už dávno nebola v takom dobrom stave ako v súčasnosti. Nechajme bokom vnútropolitickú situáciu, keď zaslepení demokrati sa pustili do jeho impeachmentu, ktorý bol z hľadiska „kongresovej matematiky“ v Senáte odsúdený na neúspech a teraz z toho Trump žne profity. No a sofistikovane špekulantsky ošetrované „ekonomické čísla“ sa môžu pri stave trumpovského hospodárenia USA veľmi rýchlo meniť.
Z príspevku M. Pompea médiá rôzne zvýrazňujú najmä jeho výrok o tom, že „Západ víťazí a víťazí spoločne“. Poukázal aj na to, že mnohí sa považujú za realistov a zdôraznil, čo je podľa neho realizmus: Západ víťazí, Sloboda a demokracia víťazia (uvidíme, ako zvíťazia vo voľbách na Slovensku na konci mesiaca…).
Kritizoval aj tie západné kruhy, ktoré pochybujú o úspechoch NATO. Často sa spomína aj jeho parafráza známej myšlienky M. Twaina „že správy o smrti transatlantickej aliancie sú veľmi prehnané“. Nezabudol však na hrozby, ktoré prenasledujú jeho i USA vo dne v noci, a to rôzne prvky konania Ruska, Číny a Iránu.
Malý problém je v tom, že všetky ich aktivity sú veľmi vzdialené od územia Spojených štátov a keď niečo ohrozujú, tak to sú len ich vojenské základne a vojaci na nich, ktorých vo svete čoraz menej vítajú. No a ako (spoločne) víťazí Západ vedený USA v Afganistane, Sýrii, Iraku, Líbyi či Jemene, ale aj inde tomuto rozšafnému pánovi asi vôbec nedochádza.
V príspevku M. Espera, ktorý sa stal ministrom obrany USA akousi súhrou náhod (možno aj nedopatrení) nebolo toľko „prenikavých“ myšlienok. Nezaprel sa však ako jeden z hlavných amerických „pekingobijcov“. Varoval pred rastúcou hrozbou Číny pre svet, ktorá je už väčšia ako ruská. Uskutočnil aj dosiaľ svoju najväčšiu kritiku komunistickej Číny a jej politiky doma i v zahraničí.
V besede s W. Ischingerom E. Macron varoval, že Rusko sa bude naďalej snažiť zasahovať do volieb na Západe a manipulovať so sociálnymi sieťami a pod. Dodal, že európska politika vzdorovania Rusku zlyhala a cestou riešenia problémov je viesť užší dialóg na vyriešenie rozdielov, ktorý by sa mal rozšíriť aj na strategickú úroveň. Reagoval aj na vystúpenie M. Pompea a upozornil, že Západ sa v posledných rokoch oslabuje.
Čínsky minister zahraničných vecí Wang I reagoval aj na slová oboch ministrov USA a uviedol, že USA trpia zmesou ilúzií a paranoje. Západ by mal zvažovať vieru v nadradenosť svojej civilizácie a vzdať sa predsudkov i obáv z Číny. Musí rešpektovať voľbu čínskeho ľudu a prijať rozvoj veľkej krajiny na východe, ktorej systém je odlišný od Západu. Možno povedať, že z vystúpenia čínskeho ministra bolo cítiť „východný“ pokoj, ale aj jednoznačnosť – Čína, hoci má svoje starosti, si je vedomá svojho rastúceho vplyvu vo svetovej ekonomike i politike a nechce sa nechať vtiahnuť do konfrontácie.
Z vystúpenia ruského ministra zahraničných vecí sa najčastejšie uvádza, že obvinil NATO zo zvyšovania napätia v Európe. Hovoril aj o kríze sebavedomia, ktorú cítiť pri riešení európskych záležitostí.
Nakoniec si necháme vystúpenie J. Borrella z Európskej komisie v nedeľu dopoludnia. Vyberieme z neho vyjadrenie, že ЕÚ sa musí naučiť hovoriť jazykom sily a konať. Ak to nie je len „eurokomisárske“ klišé, v kontexte výrokov F.-W. Steinmeiera a E. Macrona to znamená avizovanie potreby postupne sa odpútať od USA a NATO, čo od tohto pána, žiaľ, nemožno čakať.
Jazyk sily namierený len proti Číne a Rusku nič zo „západných“ európskych problémov totiž nevyrieši. A navyše EÚ nemá dnes efektívny nástroj na realizáciu takejto politiky. Snahy o väčšiu samostatnosť Európy zazneli vo viacerých vystúpeniach, hoci v realite sú stále veľmi nesmelé. Ale v USA ako u stúpencov D. Trumpa tak aj jeho odporcov sa im aj tak veľmi bránia.
Záverom – svet sa dáva na cestu multipolarity
Aj keď príspevok nie je krátky, nedalo sa o konferencii informovať ináč ako „telegraficky“ a značne formálne, čo sa prejavilo vo „výťahoch“ z niektorých vystúpení. Relatívne krátka oficiálna správa o konaní konferencie „Westlessness“ – Die Münchner Sicherheitskonferenz 2020 je dostupná na https://securityconference.org/news/meldung/westlessness-die-muenchner-sicherheitskonferenz-2020/
Obsahovo išlo o veľmi zaujímavú, ale aj protirečivú veľkú akciu, v ktorej zaznelo veľa myšlienok zasluhujúcich si hlbšiu analýzu a vyžadujúcich si aj určitý čas. Leitmotívom bolo, že dochádza k postupnému presunu v centrách sily svetovej politiky.
Otázkou je, či západní politici na tieto pohyby vedia reagovať primerane. Rozpoltenosť spoločnosti v USA, problémy, ktoré vznikli v súvislosti s brexitom, ale aj ťažkosti, ktoré sa v poslednom čase rôzne prejavujú vo vnútornej politike Nemecka i Francúzska a i. vyžadujú veľa invencie, nadhľadu i schopnosti konať. Patríme k tým, ktorým v týchto pohyboch ide najmä o to, aby sa zlepšovalo samostatné fungovanie EÚ, ale iným ako doterajším neoliberálnym smerom a viac na prospech jej obyvateľov.
(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave)
