Titulná strana Smeny z 22. augusta 1968.
Vpád intervenčných vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy – Sovietskeho zväzu, Bulharska, Maďarska, Poľska a Nemeckej demokratickej republiky – v noci z 20. na 21. augusta 1968 do našej vtedy ešte Československej republiky spôsobil hlboký otras a šok pre všetkých občanov, najmä pre mladých ľudí. V sviežej pamäti sme ešte mali ubezpečenia zo záverečného vyhlásenia bratislavského stretnutia predstaviteľov socialistických krajín zo začiatku augusta o prehlbovaní všestrannej spolupráce na princípoch rovnosti, suverenity, národnej nezávislosti, územnej nedotknuteľnosti a bratskej spolupráce. A zrazu to všetko prehlušil rachot cudzích tankov v uliciach našich miest, hukot lietadiel nad našimi hlavami a zlovestný štekot guľometov a samopalov. Okolo pol milióna plne vyzbrojených vojakov, šesťtisíc tankov a 450 lietadiel v noci vniklo na územie nášho štátu. Nič netušiaci občania sa zrazu ocitli tvárou v tvár okupačným vojskám. Mladí ľudia prvý raz v živote počítali vo svojich radoch ranených a mŕtvych. Na námestí Slovenského národného povstania v Bratislave okupační vojaci zastrelili mladého iba šestnásťročného Petra Legnera. Pri Univerzite Komenského sa obeťou stala študentka Danka Košanová. „Iba v Prahe bolo do soboty asi 30 mŕtvych a vyše 300 ranených. Na Slovensku sú straty ešte vyššie,“ píšu poslanci Národného zhromaždenia 25. augusta prezidentovi republiky Ludvíkovi Svobodovi do Moskvy, kde sa zúčastňoval na rokovaní so sovietskymi vodcami, ktorí za túto katastrofu niesli plnú zodpovednosť. Český i slovenský národ v tom čase prežíval apokalyptickú hrozbu zo strany svojich vtedajších spojencov.
V auguste 1968 mladá generácia Československa sa ukázala celej spoločnosti, aká v skutočnosti je. Jednotne a rozhodne sa postavila na odpor proti cudzej brutálnej vojenskej sile. Proti tým predstaviteľom socialistických štátov, ktorí rozhodli o vojenskom vpáde do našej vlasti. Postavila sa za legitímnych ústavných činiteľov nášho štátu, ktorí boli protizákonne internovaní cudzou vojenskou silou. Rázne odmietla vytvorenie kolaborantskej robotnícko-roľníckej vlády. Dôrazne žiadala okamžitý odchod okupačných vojsk z našej krajiny.
Príznačná bola v týchto dňoch spontánna jednota mladých ľudí zo všetkých sociálnych, vekových i záujmových skupín. Jednota, ktorá dosiahla svoj vrchol, sa tvorila a stvrdzovala prirodzenou cestou na platforme vlasteneckého, akčného vystupovania zväzákov, pionierov, junákov, mladých robotníkov, poľnohospodárov, študentov, mladej inteligencie, príslušníkov armády a bezpečnosti bez rozdielu ich politického či iného zafarbenia.
K aktivizácii mladých ľudí prispela pohotová činnosť vedenia Ústredného výboru ČSZM a predstaviteľov nových mládežníckych a detských organizácií. Už 21. augusta v skorých ranných hodinách sa obrátili s výzvou na partnerské mládežnícke organizácie Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR, „… aby podnikli všetko k odvolaniu intervencie armád Varšavskej zmluvy proti ČSSR a aby okupačné armády opustili neoprávnene obsadené územie Československa“. V odpoludňajších hodinách prijali výzvu k československej mládeži: „Obraciame sa v tejto vážnej chvíli na všetku československú mládež s výzvou o aktívnu podporu legálnych orgánov v čele štátu i Komunistickej strany Československa. Vzhľadom na to, že možno predpokladať, že v najbližšom čase sa objavia pokusy vytvoriť novú vládu pod patronátom okupačných vojenských síl, vyzývame mladých ľudí, aby každú takúto vzdorovládu bojkotovali a zostali verní vedeniu strany na čele so súdruhom Dubčekom i našim demokraticky zvoleným predstaviteľom štátu na čele s prezidentom republiky Ludvíkom Svobodom.“
Predseda ÚV ČSZM Zbyněk Vokrouhlický osobitným listom sa obrátil na svojich zahraničných partnerov, vrcholových predstaviteľov mládežníckych organizácií krajín, ktorých vojská okupovali Československo: „Vyzývam Vás všetkých, aby ste, pokiaľ vo Vás zostalo aspoň trochu cti, učinili všetko, aby okupačné vojská, zložené hlavne z členov Vašich organizácií, boli okamžite stiahnuté z Československa.“
Dňa 27. augusta sa v Banskej Bystrici zišlo plenárne zasadnutie SÚV ČSZM, ktorého som sa po nútenom návrate z Maďarska zúčastnil aj ja. V dokumentoch, ktoré prijalo, rozhodne odmietlo okupáciu: „Slovenská mládež sa od prvého okamžiku okupácie, v duchu tradícií Slovenského národného povstania, postavila jednotne proti okupácii a nikdy sa s okupáciou nezmieri… Tak ako naši otcovia v Povstaní ukázali svetu, že náš ľud sa nikdy nezmieri s násilím a bude vždy proti nemu bojovať, i dnešná slovenská mládež v týchto osudových chvíľach našich národov každodenne dokazuje, že hodná odkazu svojich otcov bráni slobodu, samostatnosť a zvrchovanosť našej republiky.“
V čase nezákonného vpádu okupačných vojsk som bol na dovolenke aj s rodinou v Maďarsku, na Balatone. Okamžite, ako som zistil, čo sa doma udialo, som sa presunul do Budapešti, kde mala sídlo Svetová federácia demokratickej mládeže, v ktorej Československý zväz mládeže mal svojho delegáta, Alexandra Szabóa. Spolu sme už 22. augusta požiadali prezidenta SFDM R. Mechiniho o mimoriadne zvolanie Byra SFDM, na ktorom sme chceli informovať o situácii v okupovanom Československu. Našu požiadavku prijal s pochopením. Keďže sa v tom čase v Budapešti nachádzala iba časť členov byra, ostatných telegraficky povolal zo zahraničia. Náš zámer sa rozhodli prekaziť predstavitelia KISZ, maďarskej mládežníckej organizácie, ktorá bola hostiteľskou organizáciou SFDM. Oznámili nám, že sú rozhodnutí urobiť všetko, aby znemožnili zasadnutie Byra SFDM i za cenu, že ich organizácia vystúpi z SFDM. Že nedovolia, aby sme ich na pôde ich hlavného mesta nazvali okupantmi a agresormi. Znemožnili mi akúkoľvek politickú činnosť na ich území a prinútili ma aj s rodinou bezodkladne opustiť Maďarsko. Správu o tom priniesol legálny slobodný Československý rozhlas 27. augusta 1968: „Podpredseda ÚV ČSZM s. Belan, ktorý sa nachádzal v Maďarskej ľudovej republike, žiadal, aby bolo zvolané Byro SFDM, na ktorom by bola odsúdená okupácia ČSSR 5 armádami Varšavskej zmluvy. Súdruh Belan, keď trval na tejto požiadavke, bol na to maďarskými orgánmi vyhostený z MĽR.“ Byro SFDM sa napokon zišlo dvakrát po sebe, 27. a 28. augusta. Nedokázalo však prijať žiadny dokument, odsudzujúci okupáciu Československa. Zabránili tomu delegáti krajín, ktorých vojská sa zúčastnili na okupácii za podpory niektorých ďalších delegátov mládežníckych organizácií z Latinskej Ameriky a arabských mládežníckych organizácií. Všetky európske komunistické zväzy mládeže s výnimkou Luxemburska, socialno-demokratické a socialistické organizácie mládeže v západnej Európe v podstate jednoznačne zaujali odmietavý postoj k vojenskej agresii.
Ani po niekoľkodňovom obsadení našej vlasti okupačnými vojskami neutíchali protesty mladých ľudí. Po celej republike na demonštráciách a mítingoch tisícky mladých ľudí vyjadrovali podporu legálnym predstaviteľom štátu – Dubčekovi, Svobodovi, Černíkovi, Smrkovskému a ďalším, ktorí v januári ukázali cestu budovania socializmu s ľudskou tvárou. Prijímali vyhlásenia, protestné rezolúcie, organizovali podpisové akcie, v ktorých dôrazne a jednoznačne žiadali okamžité stiahnutie okupačných vojsk z nášho územia. Pripravovali opatrenia na prechod svojich organizácií do ilegality. Mladí ľudia plnili úlohy kolportérov ilegálnej tlače, letákov a bleskoviek. Písali mobilizujúce heslá na budovy a brány domov. Odstraňovali názvy obcí, miest a ulíc, menili dopravné značky, aby pomýlili okupačné vojská v presunoch. Stali sa spojkami, ochrancami verejného poriadku závodov, dôležitých budov a zariadení. Vytvárali mládežnícke čaty na pomoc v zásobovaní obyvateľstva. Organizovali brigády na zber chmeľu. Pomáhali pri žatevných prácach a zúčastňovali sa na verejnoprospešných prácach pri odstraňovaní škôd napáchaných okupačnými vojskami.
Ako vedenie Ústredného výboru ČSZM sme sa jednotne po návrate predstaviteľov štátu a strany z moskovských rokovaní do vlasti opätovne obrátili s výzvou k československej mládeži: „Boj, ktorý sme spoločne začali, neskončil a neskončí, pokiaľ na našom území bude jeden jediný cudzí vojak. Nikdy sa nezmierime s výsledkami moskovských rokovaní… Nikdy nezľavíme z postojov, ktoré sme zaujali od počiatku nezákonného vpádu cudzích vojsk. Žiadame okamžitý odchod cudzích armád, obnovenie pošliapanej národnej suverenity a samostatnosti. Ten kto zradil, musí odísť. Chceme socializmus, ale ľudský, dôstojný, demokratický a slobodný.“
V konaní a myslení mladých ľudí v augustových dňoch 1968 sa prejavilo niekoľko charakteristických znakov. Na prvom mieste treba vyzdvihnúť skutočnosť, že mládež sama sebe, ale i celej spoločnosti dokázala, že je schopná rázne pôsobiť a ovplyvňovať vývoj udalostí. Dokázala, že je v tomto zmysle reálnou politickou silou, s ktorou treba počítať. Sama sebe podala dôkaz o znovuzrodení skutočného nefalšovaného mládežníckeho hnutia, aké bolo známe iba v prvých povojnových rokoch. Jej jednotu v augustových dňoch charakterizovalo na jednej strane hľadisko odporu a na strane druhej aspekt ochrany. Bola to jednota proti a jednota za. Mladí ľudia bez rozdielu príslušnosti k tej-ktorej organizácii mládeže a detí sa postavili na odpor tým, ktorí ohrozovali zvrchovanosť a suverenitu našej vlasti. Na druhej strane sa postavili na obranu svojej vlasti. Svojimi aktivitami prejavili číry vlastenecký cit. Bol to prejav spätosti s vlasťou, ktorá bola v ohrození. Zároveň sa postavili na ochranu hodnôt, ktoré tvorili obsah pojanuárovej politiky. Boli to perspektívy a ideály humanizmu, demokracie, socializmu s ľudskou tvárou, ako sa nazývala pojanuárová cesta. Odmietali návrat k predchádzajúcej politickej praxi. Ani po rokoch netreba domýšľať, aký osud by bol zastihol vtedajších predstaviteľov mládežníckeho hnutia, keby sa bola presadila robotnícko-roľnícka vláda s revolučným tribunálom.
Nielen v čase normalizácie, ale aj po novembri 1989 sa stretávame so snahou znižovať význam aktivít mladých ľudí v roku 1968. V čase normalizácie to bolo preto, lebo ich presvedčenie sa líšilo od presvedčenia zástancov konzervatívnych prístupov k uplatňovaniu moci, ktoré boli založené na voluntarizme, vyhľadávaní triednych nepriateľov a nedemokratických metódach vládnutia. A po novembri 1989 sa im vyčítalo, že boli nadšenými zástancami socializmu s ľudskou tvárou. V tom čase podľa dobových prieskumov verejnej mienky sa však k demokratickému a humánnejšiemu socializmu hlásila absolútna väčšina občanov. Zmena režimu sa ani v snoch nepripúšťala. Žiaľ, mladej generácii 68. roku sa dostalo dvojitého odsúdenia. Aj také sú paradoxy dejín! Bolo by spravodlivé mladú generáciu šesťdesiateho ôsmeho roku hodnotiť historicky. Podľa reálnych počinov a pozícií, ktoré zaujímala, jej prisúdiť aj patričné ocenenie a uznanie zásluh. Ľudová múdrosť hovorí, že právo na budúcnosť majú iba tí, ktorí si vážia svoju minulosť. Aj bývalý americký prezident Bill Clinton vo svojich pamätiach napísal, že po dvadsiatich rokoch mierová zamatová revolúcia v Československu oživila prísľuby Pražskej jari. A mladí ľudia boli jej významnými aktérmi.
