Karol Schwarz, predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Ako hodnotíte začiatok našej spolupráce? – Naše nedávne vzájomné stretnutie bolo nádejou na ďalšiu bohatšiu spoluprácu a radi by sme s vami podpísali aj dohodu. Uzavreli by sme ňou spoluprácu v boji proti aktivitám neonacistov a prejavom neonacizmu a fašizmu. Navzájom si môžeme radiť, ako dosiahnuť cieľ, o ktorý nám ide. Máme skúsenosť, že keď sa obrátime s nejakým problémom na prokuratúru, dostaneme odpoveď, že je demokracia, a tak nemôžu nič podniknúť. Hádam „útok“ dvoch organizácií bude úspešnejší. Naša činnosť sa dá porovnať s vašou. Usilujeme sa , aby si ľudia pamätali, aké hrôzy nám priniesol fašizmus a aké zverstvá tu Nemci počas dvoch svetových vojen urobili. Zároveň s obavami sledujeme, ako sa veľakrát otvorene a beztrestne propaguje fašizmus, a robíme všetko preto, aby sme tomu zabránili. Poteším sa každej našej spolupráci a radi vám dáme k dispozícii naše vedomosti. Prečo sa podľa vás stalo, že niektorí mladí ľudia začali fašizmus obhajovať? – Pre nás je nepochopiteľné, že tu niečo také je. Myslím si však, že mladí ľudia nie sú vedení v škole tak, ako by mali. I v učebniciach a učebných osnovách mnohé chýba, aby mohli žiaci pochopiť to, čo sa udialo v rokoch 1933 – 1945. Mládež nič nevie o tom, ako sa ujal moci Hitler či Mussolini a ďalší predchodcovia fašizmu a nacizmu. Nemôžem uveriť tomu, že sú ľudia, ktorí neveria, že existovali koncentračné tábory. Mnohí tvrdia, že je to výmysel, že vyše päťdesiat miliónov ľudí zomrelo počas druhej svetovej vojny. Všímam si mladých ľudí, vidím, ako propagujú nacizmus i fašizmus, aké nosia oblečenie, aké plagáty vylepujú. Organizujete nejaké podujatia pre mladých ľudí, na ktorých im približujete, čo bol fašizmus? – Pre mladých ľudí organizujeme besedy. Nedávno sme sa stretli s mladými v Komjaticiach a Šuranoch. V komjatickom kultúrnom dome sa strtlo asi tristopäťdesiat študentov so všetkými učiteľmi. S nadšením nás počúvali. Veľa sa ma pýtali a zaujímali sa o všetko, čo s fašizmom súvisí. V Šuranoch bola takisto dobrá diskusia. Okrem besied organizujeme rôzne turistické podujatia, a to počas celého roka. Patria medzi ne napr. Biela stopa Slovenského národného povstania, na ktorej sa zúčastňuje viac ako tritisícpäťsto mladých ľudí. V Cígli pri Prievidzi pravidelne organizujeme Pochod vďaky, podobný pochod robíme v obciach Kľak a Ostrý grúň. Ako si spomínate na obdobie druhej svetovej vojny? Ako zasiahla vašu rodinu? – Nemci mi v roku 1945 zabili otca, ktorý mal vtedy 55 rokov, obaja bratia boli partizánmi. V rokoch 1939 – 1945 som bol študent a už v roku 1939 som sa podieľal na obrane Slovenska pred maďarskou okupáciou. Keď som narukoval, dostal som sa do Poľska a tam som videl masové hroby. Vtedy vo mne skypela krv a pochopil som, čo je to fašizmus. Môj prvý rok na vojne bol ťažký a z tohto dôvodu som odišiel do vojenskej akadémie, kde som sa naučil, ako byť dobrým antifašistom. V roku 1943 som sa dostal na ruský front, kde som prešiel s celou mojou rotou na druhú stranu. Stal som sa veliteľom parašutnej roty, neskoršie veliteľom práporu automatčíkov. Bol som počas bojov na Ukrajine, v Charkove, Kyjeve a prešiel som aj celú Duklu. Aký je najhorší zážitok, ktorý vás presvedčil o tom, že fašizmus je neľudské zverstvo? – Najhroznejší zážitok mám z Dukly. Asi po druhom opakovanom útoku proti Nemcom sme sa prebojovali do ich tyla a tam sme našli pätnásť našich parašutistov, nahých a mŕtvych. Na prsiach mali horúcim drôtom vytlačený výsadkový odznak. Bol to strašný pohľad, ktorý si budem pamätať do konca života. Keby nám vtedy vošli Nemci do cesty, asi by sme ich postrieľali. Čo by ste našej iniciatíve zaželali? – Želám vám, aby ste vo svojej činnosti úspešne pokračovali. Je dobré, že bojujete proti skinheadom i neonacistom. Mali by ste však urobiť maximum aj preto, aby im ľudia a predovšetkým mládež dali najavo, že ich názory ich neoslovujú a odsudzujú ich.
