Európska kultúra vo svojom edukačnom systéme siedmich slobodných umení priradila hudbu k matematickým disciplínam quadrívia do susedstva aritmetiky, geometrie a astronómie. Renesančný prevrat premiestnil hudbu do trívia vedľa gramatiky, dialektiky a rétoriky. Hudba teda ako jediné slobodné umenie prejavila schopnosť byť nositeľom aj interpretom sveta čísla (quadrívium) i sveta slova (trívium). Oba tieto svety sa podieľali na jej formovaní; jej terminológia, metódy i ciele čerpajú z mimočasového sveta čísla i zo sveta psychologicky rozfázovaného času naratívnej výpovede. Stala sa prienikom, harmonizátorom oboch svetov. Slová musica a harmonía sa stali synonymami. Veľká hudba odvtedy v sebe zjednocuje logiku vnútorných vzťahov s antropologickou psychologickou naliehavosťou – platí to o renesančnom motete, bachovskej fúge i beethovenovskej sonáte. Ich pochopenie nie je možné bez zohľadnenia oboch týchto svetov. Hudobný talent sa často spája s matematickým. Najvýraznejším syntetikom oboch týchto oblastí v slovenskej hudbe je Miro Bázlik, absolvent matematickej analýzy na Karlovej univerzite, klavirista a skladateľ z kompozičnej triedy Jána Cikkera. Bázlik vstúpil do slovenskej hudby ako príslušník avantgardnej generácie šesťdesiatych rokov, ktorej métou bola aktualizácia hudobného jazyka i výpovede. Na ceste do priestorov Novej hudby mu napomohla práve matematická žila a pochopenie matematických ideí kompozícií matematika, architekta a skladateľa Iannisa Xenakisa mu otvorilo dvere k najaktuálnejším snahám európskej hudby. Bázlik sa však s rovnakou intenzitou venoval klavírnej hudbe a mnohí si iste pamätajú jeho koncertné cykly, na ktorých uviedol kompletné klávesové dielo J. S. Bacha i cykly Mozartových a Beethovenových klavírnych sonát. Klavírne dielo sprevádza tiež celú Bázlikovu tvorbu a jeho vyvrcholením je monumentálny cyklus Prelúdiá pre klavír z rokov 1981 – 1984. Veľmi zjednodušene možno povedať, že v klavírnej tvorbe 20. storočia prevládli dve orientácie. Imperatív dobývania nových priestorov zbavil klavírnu hudbu vlastnej minulosti, vznikla klavírna textúra bez väzby na monumentálnu pianistickú tradíciu, tieto charakteristiky má tvorba Bouleza, Stockhausena i Xenakisa. Rozvíjanie priestorov pianistickej tradície s potlačením prvkov inovácie nájdeme zasa v diele Prokofieva, Šostakoviča či Suchoňa. A len malá časť klavírnej hudby 20. storočia hľadala rovnováhu medzi oboma tendenciami – môžeme ju konštatovať azda u Bartóka, Messiaena, Crumba. Bázlikove Prelúdiá patria k vrcholom slovenskej klavírnej hudby. 24 skladieb cyklu je tonálne zoradených do rovnakého poradia ako prelúdiá a fúgy Bachovho Dobre temperovaného klavíra. Francúzske poetické názvy skladieb nás zasa upozorňujú na inšpiráciu Debussyho cyklom Préludes, otvárajúcim priestor pre novodobé výboje v oblasti formy, harmónie i zvukovosti. Bázlik si nevybral cestu negácie monumentálnej tradície pianizmu a popri Bachovi a Debussym sa neraz ozve aj alúzia na vrcholy pianizmu – na Chopina, Brahmsa a Liszta. Harmónia i textúra skladieb nás však zakaždým upozornia, že sme na pôde 20. storočia. Bázlikove Prelúdiá nenegujú, ale rozširujú koncept hudobnej harmónie. Počujem v nich nielen väzbu na samotnú ideu harmónie ako vyššej jednoty spájajúcej protiklady, ktorá patrí k ťažiskám dedičstva gréckeho pytagoreizmu. Bázlikova harmónia je azda ešte staršia, siaha až ku gréckej mytológii, kde Harmonía bola nemanželskou dcérou boha vojny a sváru Áresa a bohyne lásky Afrodity. Harmónia nemôže vzniknúť, ak je jeden (ktorýkoľvek) z jej rodičov práve na dovolenke. Dobývanie nových priestorov ducha a ich poľudšťovanie, láska k minulosti a odvaha voči budúcnosti sa rovnakým dielom podieľajú na vzniku Bázlikových klavírnych Prelúdií. Bázlikove Prelúdiá s mimoriadnym porozumením a majstrovstvom nahral slovenský klavirista Dano Buranovský. Vyšli v decembri 2003 na CD, ktoré vydal Hudobný fond, kde ich dopĺňajú dva autorove staršie klavírne cykly – Paleta a Nezábudky.
Menu
Menu
Menu
