Ministerstvo vnútra sa podľa svojej správy o extrémizme usiluje nájsť pravicovým extrémistom za každú cenu „partnera“ na opačnej strane politického spektra. Vydalo sa teda na dobrodružnú dráhu politológa-amatéra. Keby sa bol Vladimír Palko držal svojho kopyta, možno by sme mali políciu na úrovni zrelej sily hodnej členského štátu EÚ. Súdiac podľa tejto správy sa toho tak skoro nedočkáme. Podľa MV SR „ideológia ľavicových extrémistických skupín čerpá z myšlienok komunizmu alebo anarchizmu. U skupín s prokomunistickou orientáciou je nepriateľstvo voči určitým vrstvám obyvateľstva motivované predovšetkým sociálnymi, triednymi rozdielmi. Anarchisti zas odmietajú akúkoľvek autoritu, štátnu moc a právny poriadok a hlásajú neobmedzenú slobodu jednotlivca.“ Tolstoj – Palkov nepriateľ Takáto definícia ľavicového extrémizmu je dosť problematická. Z inšpirácie myšlienkami komunizmu či anarchizmu totiž žiadna nenávisť či násilné sklony automaticky nevyplývajú. Keby to tak bolo, museli by extrémistami byť aj ľudia, ktorých inak spoločnosť zvykne považovať skôr za vzory cnosti a zvestovateľov pokoja. Stali by sa nimi napríklad Ježiš Kristus či jeho pacifistický nasledovník Lev Nikolajevič Tolstoj. Posledne menovaný bol anarchistom ako vyšitým: „Zákony požadujú, aby sa sledovali isté pravidlá; no to, aby boli niektorí ľudia donútení poslúchať isté pravidlá (teda robiť to, čo od nich chcú iní ľudia), možno dosiahnuť iba bitkou, odňatím slobody či vraždením. Ak existujú zákony, musí existovať sila, ktorá ľudí donúti, aby ich poslúchali. A je len jediná sila, ktorá môže ľudí donútiť poslúchať pravidlá (teda poslúchať vôľu iných) – a tou je násilie. Nie jednoduché násilie, ktoré ľudia v rozvášnenosti páchajú proti sebe navzájom, ale organizované násilie užívané ľuďmi, ktorí majú moc, aby prinútili ostatných poslúchať zákony, ktoré oni (tí mocní) vytvorili – inými slovami, aby ostatných prinútili poslúchať ich vôľu.“ (Otroctvo našich čias, Slavery of Our Times). Toho druhého, ako sa to už tisíckrát povedalo, možno poľahky považovať za prvého komunistu.“ Aspoň ak veríme, že prví kresťania svojou činnosťou nasledovali jeho učenie: „Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým podľa toho, ako kto potreboval.“ (Skutky apoštolov 2,44-45) Faktom, že niekto čerpá z myšlienok komunizmu či anarchizmu, sa teda vec celkom nerieši. Autori správy akoby to podvedome tušili. V jej nasledujúcich častiach sa totiž pokúšajú bližšie špecifikovať ľavicový extrémizmus odvolaním sa na konkrétne činy jeho stúpencov. Ako na potvoru tým však oveľa viac než o „extrémistoch“ vypovedajú sami o sebe. Prezrádzajú totiž, pokiaľ v ich očiach siaha právo na verejné prejavenie názoru. Ako za monarchie „Problém predstavuje ich spôsob vyjadrovania nesúhlasu. Pri ich akciách dochádza k porušovaniu verejného poriadku a niekedy aj k poškodzovaniu majetku. Najčastejšie ide o zastavenie, príp. skomplikovanie verejnej dopravy počas akcie a protesty pred štátnymi budovami.“ Usudzujúc podľa tejto pasáže slovenské policajné myslenie sa stále pohybuje na úrovni C a K monarchie. Považovať „zastavenie dopravy“ pri verejnej demonštrácii za „porušovanie verejného poriadku“ mi osobne po dvanásťročnej skúsenosti života v Británii pripadá doslova ako z iného sveta. V tejto krajine by sa pochod, ktorý dopravu nezastaví, hádam ani nerátal. A je úplne jedno, či pochodujú Zimbabwčania, ktorí v tejto pre nich cudzej krajine protestujú proti prezidentovi Mugabemu. Či je to organizácia rozvedených otcov požadujúcich väčší prístup k svojim deťom. Či je to skupina Indov vyjadrujúcich nárok svojej krajiny na rozdelený Kašmír. Alebo či sú to dokonca oní hrôzostrašní alterglobalisti, ničiaci majetok sadením stromčekov na trávnik pred parlamentom (bez povolenia!). „Ohrozené“ štátne budovy Britská polícia zastavuje pri demonštráciách dopravu sama, z jednoduchej snahy o bezpečnosť účastníkov i premávky. A nie je pritom ani podstatné, či je účastníkov demonštrácie milión, ako v prípade protestu pred začiatkom vojny v Iraku, alebo tri stovky, ako v prípade spomínaných rozvedených otcov. Každému je totiž jasné, že verejná demonštrácia je výnimkou z normálneho chodu vecí, že ľudia, ktorí obetujú vlastný čas a energiu, aby sa nej zišli, chcú dať najavo naliehavosť, s akou svoje názory pociťujú, a že do cesty autám sa stavajú práve preto, že je to dobrý spôsob, ako upozorniť na ich názory. Bežný občan pritom chápe, že prípadné drobné nepríjemnosti spojené so zastavenou dopravou sú len malou daňou za možnosť žiť v režime, ktorý podobné verejné vyjadrovanie názoru umožňuje. (Je príznačné, že za dvanásť rokov života v Británii som počul sťažnosť na takýto prístup jediný krát – od „novoprisťahovaného“ Slováka…) No a to, že slovenské ministerstvo vnútra považuje za „problém“ aj „protesty pred štátnymi budovami“, je už skutočne do popuku. Už sa neviem dočkať, kedy začnú policajti vyšetrovať aj toho, kto si dovolí o portréte cisárpána povedať, že na neho muchy… veď viete čo. Nie, nemyslím to doslova. Veď Ferencjóžka sa už bol pominul. Čo však zjavne pretrvalo, sú žandárske maniere našich bdelých ochrancov zákona. Popravy… Než sa dostaneme ďalej, chcel by som spomenúť jednu na prvý pohľad odťažitú záležitosť – skutočne však iba na prvý. České Lidové noviny zverejnili pri príležitosti nedávneho výročia novembrovej revolúcie rozhovor s Ludvíkom Zifčákom alias „Růžičkom“, niekdajším poručíkom ŠtB, ktorý zahral na demonštrácii 17. novembra 1989 úlohu mŕtveho študenta. Zifčák je dnes predsedom čuda menom Komunistická strana Československa – Československá strana práce. Rozhovor sa síce týka poväčšine udalostí roka 1989, no došlo aj na otázky o úsilí jeho dnešnej strany. Ludvík Zifčák si dáva pozor, aby nič z toho, čo hovorí, nebolo zákonom stíhateľné: „Nebudeme to organizovat tak, abychom u toho byli vidět. Nebudeme říkat věci tak, jak to chcete slyšet vy. Nechte to na nás.“ Napriek tomu však z jeho slov dýcha čistý, nefalšovaný stalinizmus tridsiatych či päťdesiatych rokov. Naznačuje, že dôjde k novému prevratu, ktorý zrejme bude krvavý, pretože „asi to bude potřeba“. Na otázku redaktorky, či by sa za „politické veci“ malo popravovať, odpovedá protiotázkou: „Myslíte si, že někdo za to, že republiku ožebračí, si za to zaslouží tříletý nebo čtyřletý trest?“ Na konkrétnu otázku, či si teda Václav Klaus za kupónovú privatizáciu zaslúži, aby ho obesili, odpovedá najprv smiechom a potom slovami: „Zasloužil by si exemplární trest. Tahle republika se dostala někam, kde být neměla. A doplatily na to miliony lidí.“ Dodá však opäť prefíkane: „My bychom ho rozhodne nepopravovali. Nechali bychom to na lidových soudech. Samozřejme by tyhle lidové soudy nebo tribunály byly uzákoněné”, s dovetkom pre redaktorku: „Doufám, že tam bude to slovo „uzákoněné” “. Na každého, kto čo len trocha pozná česko-slovenské dejiny, sála zo Zifčákových slov agresívny, stalinský komunizmus rovnako jasne, ako z uniforiem Slovenskej pospolitosti sála fašizmus. Môžeme sa dohodnúť, že ak existuje nejaký ľavicový extrémizmus, potom je to toto. … a pankáči Predpokladajme, že s týmto názorom by súhlasilo aj naše ministerstvo vnútra. No v jeho správe sa toho o ľavicových extrémistoch píše viac: „Výrazným prostriedkom slúžiacim na prezentáciu myšlienok ľavicových extrémistov sú tzv. street party. Hlavnými zbraňami sú manifestácie, verejné protesty, blokády a pod. Najmä v poslednom období možno konštatovať vzostupnú tendenciu takýchto aktivít – najmä demonštrácií a verejných protestov napr. v súvislosti s operáciami v Iraku, vstupom Slovenskej republiky do NATO a Európskej únie atď.“ Celkom logicky sa teda možno domnievať, že ak sa niekto podieľa na organizácii nejakej demonštrácii alebo na zorganizovaní protestu proti vojne v Iraku či proti NATO, je našou políciou tiež považovaný za ľavicového extrémistu. No akoby pociťujúc vnútornú nespokojnosť sa autori správy pokúšajú definovať extrémistov ešte raz a do tretice – tentokrát jednoduchým výpočtom jednotlivých typov: „Medzi ľavicovo orientované extrémistické skupiny možno zaradiť anarchistov, antiglobalistov, radikálne ekologické hnutia a príslušníkov hnutia PUNK.“ (Tie veľké písmená sú za všetky drobné…) Takže si to zhrňme. Podľa nášho ministerstva vnútra patria ľudia typu Ludvíka Zifčáka, ktorí sa nevedia dočkať krvavého prevratu, „ľudových súdov“ a popráv, a na druhej strane ľuďia, ktorí majú tú drzosť nesúhlasiť s medzinárodnou agresiou či s existenciou útočného vojenského spolku, či mládež, ktorá má nekonformné vnímanie estetiky, obľubuje určitý druh hudby a menej tradičný štýl života – teda títo všetci patria podľa ministerstva do jednej a tej istej kategórie. I keď to, či si to myslí o zifčákovcoch, s istotou nevieme. Ryba smrdí od hlavy Nebude asi celkom náhodou, že správy o extrémizme v tomto vyznení predkladá ministerstvo pod vedením Vladimíra Palka, prostredníctvom ktorého sa do slovenského povedomia šíri jed amerických „kultúrnych vojen“. Minister, ktorý bez rozpakov obviňuje poslancov a vládnych partnerov z hlavných politických strán Európskej únie, že sú to „euromarxisti“ – čo v jeho slovníku nemôže znamenať iné, ako eurobrežnevovci či eurohusákovci – je pre svojich podriadených sotva príkladom triezveho uvažovania. Inak chvályhodná organizácia začala po nedávnej vražde Daniela Tupého zbierať podpisy pod petíciu za prísnejšie zákroky proti neonacistom. Okrem iného v nej však vyzýva na zákonné definovanie pojmu „extrémizmus“, podľa svojich vyjadrení s tým zámerom, aby boli trestné činy spáchané extrémistami stíhané prísnejšie ako iné. Pri pomyslení na to, akým spôsobom si Palkovo ministerstvo vykladá tento pojem už dnes, mi však prestáva byť do smiechu. A asi by nemalo byť ani vám, ak ste si dovolili čítať tieto riadky. I keď na vás, pán poručík, to pochopiteľne neplatí. Autor je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany. Písané pre Slovo a www.hejrup.sk
