Minimálna mzda – zdroj poslaneckých platov

Minimálna mzda na Slovensku síce existuje, ale jej úroveň nezabezpečuje ani minimálne dôstojné prežitie. Dokonca nespĺňa ani minimálne požiadavky vyplývajúce z medzinárodne platných ustanovení, pretože predstavuje len niečo vyše tretiny priemernej mzdy. Veľkí podnikatelia a vrcholoví manažéri odmietajú jej zvýšenie napriek rastúcim ziskom firiem, ktoré potvrdzujú, že národné hospodárstvo i ekonomická sila väčšiny podnikov rast minimálnej mzdy bez problémov umožňujú. Minimálna mzda sa v našom právnom poriadku ocitla už 1. februára 1991. Spomínaným medzinárodne platným ustanovením je Európska sociálna charta, ktorá odporúča udržiavať výšku minimálnej mzdy prvého stupňa na úrovni 60 percent hrubej priemernej mesačnej mzdy. Ignorancia Európskej sociálnej charty Na Slovensku to však platilo len začiatkom 90. rokov. Nariadením vláda ČSFR stanovila prvú výšku minimálnej mzdy na 2 000 korún, čo vtedy znamenalo 61 percent aktuálnej priemernej mzdy, hoci v priebehu roka rastom miezd sa tento pomer znížil na 53 percent. Ešte stále to však bol dobrý pomer oproti tomu, čo sa dialo neskôr. Nasledujúce slovenské vlády totiž nerešpektovali odporúčania Európskej sociálnej charty a tak relatívna úroveň prvého stupňa minimálnej mzdy vo vzťahu k priemerným mzdám klesla. V roku 1998, keď končila posledná Mečiarova vláda, dosiahol pomer len polovicu odporúčanej hodnoty – 30 percent. O dva roky neskôr stúpol pomer minimálnej mzdy k priemernej na 38 percent a v predvolebnom roku 2005 na 40 percent. Minimálna mzda je výsledkom spoločenského a politického riešenia rozporov medzi záujmami podnikateľov (kapitálu) a zamestnancov (prácou). Extrémne rozpory medzi podnikateľmi a pracovníkmi ohľadom platov totiž spôsobujú celospoločenské alebo aspoň miestne konflikty. No a jednou z úloh štátu – ako predstaviteľa celej spoločnosti – je udržiavať pokoj, poriadok a stabilitu. Minimálna mzda je jedným z nástrojov na zabezpečenie základného porozumenia v pracovných vzťahoch. Takže ani zamestnávateľské zväzy by – a to vo vlastnom záujme – nemali proti minimálnej mzde protestovať. Zväčša však protestujú. Možno im dať za pravdu v tom zmysle, že inštitút minimálnej mzdy naozaj nie je za určitých ideálnych okolností potrebný. Žiaľ, takéto pomery medzi záujmami a rozhodnutiami podnikateľov a pracovníkov ani na Slovensku nie sú. Naopak. Predovšetkým pokiaľ ide o oblasť odmeňovania práce, sú slovenskí podnikatelia neobjektívni a keďže nevedia, nemôžu, alebo sa im nechce konkurovať najmä v medzinárodnej súťaži zvyšovaním produktivity práce, kvality či modernizáciou, zámerne udržiavajú nízku úroveň miezd všeobecne, ale vehementne protestujú aj vtedy, keď sa hovorí o zvýšení minimálnej mzdy. Slovensko – kolónia Takýto prístup – a to aj zo strany najrôznejších zahraničných investorov – je len ďalším prispením k premene Slovenska na rozvojovú krajinu, resp. kolóniu. Veď práve pre kolónie a rozvojové krajiny sa pôvodne inštitút minimálnej mzdy odporúčal. Aj v nich podnikatelia škrtili mzdy na najnižšie existenčné minimá. Naša terajšia minimálna mzda (od 1. októbra 2005 sa zvýšila na 6 900 korún) je však až pod touto hranicou. Analýza ekonomickej výkonnosti a finančnej (ziskovej) situácie slovenských firiem za minulý rok pritom dokazuje, že väčšina podnikov, v ktorých ľudia minimálnu mzdu poberajú, má na jej zvýšenie dostatok prostriedkov. Príkladom je jedna košická firma s 800 zamestnancami, ktorej majitelia dosiahli vlani zisk pred zdanením v sume 250 mil. korún. Priemerná mzda v podniku je však (dokonca vrátane platov vrcholových manažérov, ktorých príjmy závratne prevyšujú slovenský priemer) len 14-tisíc, takže plat radových zamestnancov „sa hýbe“ v okolí minimálnej mzdy. Navyše kontrolóri v tejto firme nedávno odhalili priam ukážkové vykorisťovanie: zistili, že majitelia doslova okrádali zamestnancov neplatením za prácu nadčas v súlade so zákonom, čím ich pripravili o vyše 60 miliónov korún. V komunistickej ére sa mzdy určovali centrálne. V rámci toho najnižšie tarifné mzdy boli vlastne minimálnymi mzdami. Preto sa ani vo výskume ani v politických a vládnych orgánoch minimálna mzda neodporúčala, ani neuplatnila. Prechod na trhovú, liberálnu a kapitalistickú ekonomiku a odstránenie regulácie miezd na Slovensku však vytvoril (nielen) v mzdovej oblasti priestor na podnikateľské praktiky z 19. storočia. Tie slúžia na bezuzdnú honbu za ziskom a za čo najvyšším vlastným príjmom. Nerovnosť platov väčšia ako v ČR V takejto spoločenskej klíme a pomeroch je funkcia minimálnej mzdy spoločensky, politicky, sociálne i ekonomicky plne odôvodnená. Dokazuje to najmä vývoj rozdielov v mzdách. Sociálne, humanisticky, ekonomicky, ako aj z hľadiska hodnotenia vynaloženého množstva, kvality, výsledkov i spoločenského významu práce je odôvodniteľné, keď rozdiel medzi maximálnymi a minimálnymi mzdami v spoločnosti nie je viac ako 3- či 4-násobný. Ide o porovnanie príjmov 20 percent ľudí z oboch koncov príjmového rebríčka. Uvedený optimálny pomer sa podľa dostupných štatistík darí dosahovať napríklad vo Švédsku (3,3-násobok), ale aj v susednej Českej republike (3,4-násobok). Naopak, obrovské rozdiely medzi najlepšie a najhoršie zarábajúcimi sú typické pre celkovo chudobné krajiny, preto neprekvapí, že ako najhoršie v tomto ukazovateli sa ukazuje Portugalsko s koeficientom 7,2. No a keďže Slovensko zasa patrí medzi najchudobnejšie medzi „novými“ členskými krajinami Európskej únie, prekvapením nie je ani náš „výsledok“ – 5,8 (pritom sa ešte neberú do úvahy ďalšie príjmy, „bonusy“ a rôzne iné výhody, ktoré má väčšina najlepšie zarábajúcich ľudí). Z toho vyplýva, že diferenciácia (nerovnosť) miezd je u nás približne o 65 percent vyššia ako v ČR. Aj krátka analýza podielu práce ľudí, ktorí zarábajú tie najvyššie sumy, na celkových výkonoch firiem, ukazuje, že takéto obrovské rozdiely nie sú ani spravodlivé ani ekonomicky opodstatnené. Väčšinou platí, že ak dnes zamestnanci zarábajú približne nad 80-tisíc korún, je to už otázka „prestíže“, často svojvôle ľudí, ktorí o vrcholových platoch vo firme rozhodujú, ale nie odraz reálnej hodnoty práce, ktorú takto zarábajúci ľudia odvádzajú. Samozrejme, aby podniky boli schopné takéto nadhodnotené mzdy „utiahnuť“, musia na tom na druhej strane strácať radoví zamestnanci so strednými a najnižšími platmi. Na zvýšenie minimálnej mzdy zdroje sú Závažným ekonomickým argumentom na zvýšenie minimálnej mzdy je najmä fakt, že nielen ona, ale ani platy, ktoré sú tesne nad ňou, dnes na Slovensku nezodpovedajú ani všeobecnému princípu, aby boli na úrovni minimálnych existenčných nákladov na reprodukciu pracovnej sily. Rozhodnutia v tomto smere držia v rukách politici, ktorí by sa konečne mali správať zodpovedne a racionálne. Smer – sociálna demokracia ako pravdepodobný víťaz nadchádzajúcich volieb sa zaviazal, že bude rešpektovať odporúčanie Európskej sociálnej charty a v prípade účasti na vládnej moci bude presadzovať zvýšenie minimálnej mzdy na úroveň 60 percent priemernej mzdy všetkými potrebnými krokmi. V zásade to môže urobiť dvoma spôsobmi. Buď takúto úpravu prijme v podstate okamžite s platnosťou od 1. októbra 2006 (doteraz sa zmeny vo výške minimálnej mzdy bežne prijímali k prvému októbru), resp. s ohľadom na tvorbu štátneho rozpočtu aspoň k 1. januáru 2007. Alebo bude dnešný pomer minimálnej a priemernej mzdy zo 40 na 60 percent zvyšovať postupne tak, aby bol cieľový stav dosiahnutý na konci nasledujúceho volebného obdobia, teda v roku 2010. Hoci jednoznačne lepším variantom je ten prvý, teba brať do úvahy dohodu Smeru s piatimi odborovými zväzmi, podľa ktorej bude v prípade účasti vo vláde presadzovať postupné zvyšovanie minimálnej mzdy tak, aby v priebehu nasledujúcich päť rokov dosiahla úroveň 60 percent aktuálnej priemernej mzdy. Žiadne nové významnejšie zdroje na realizáciu tohto zámeru v podstate netreba. Vyššie sa už spomína, že vývoj hospodárenia firiem i nespravodlivo a ekonomicky neefektívne vysokých odmien, vrátane ďalších výhod a bonusov pre najlepšie zarábajúcich, poskytuje dostatočné zdroje na zvýšenie minimálnej mzdy bez toho, aby sa to negatívne odrazilo na ekonomike podnikového sektoru. Ďalším zdrojom je pokračujúci rast HDP: ide len o to, aby sa prerozdelil spravodlivejšie medzi pracujúcich. Týka sa to najmä žien Nepôjde pritom o žiadny neopodstatnený „dar“ ľuďom s najnižšími platmi v súčasnosti. Pôjde len o nápravu nespravodlivosti a krívd v odmeňovaní a zreálnenie výšky platov ku skutočnej hodnote práce (výkonov), ktorú títo ľudia odvádzajú. Každý pracovník by mal mať v osobnom spise určenú náročnosť ním vykonávanej práce od 1. po 6. stupeň. Minimálna mzda je v 2. stupni náročnosti práce zvýšená koeficientom 1,2, v treťom 1,4, vo štvrtom 1,6, v piatom 1,8 a v šiestom by to už mal byť dvojnásobok minimálnej mzdy pre 1. stupeň. Zvýšenie minimálnej mzdy v 1. stupni náročnosti práce na úroveň odporúčanú Európskou sociálnou chartou by v roku 2007 pri predpokladanom priemernom plate 20-tisíc korún znamenalo minimálnu mzdu v 1. stupni vo výške 12-tisíc, v 2. stupni 14 400 a v 6. stupni až 24-tisíc korún. Pri postupnom raste pomeru základnej minimálnej mzdy k priemernej mzde by v roku 2010 mala dosahovať výšku 15-tisíc a v 6. stupni 30-tisíc korún, keďže sa v tom roku počíta s priemerným platom vo výške 25-tisíc korún. Nezanedbateľným momentom v tejto problematike je to, že takýto vývoj by mal pozitívny dosah predovšetkým na zamestnané ženy. Tie totiž väčšinou patria medzi najnižšie zarábajúce skupiny a aj v rámci nich zarábajú menej ako muži za rovnakú prácu. Zvýšenie minimálnej mzdy by mohlo byť jedným z nástrojov na znižovanie nespravodlivých rozdielov v odmeňovaní žien a mužov. Okrem toho by sa zlepšila príjmová situácia aj najchudobnejších rodín, keďže sú na výšku minimálnej mzdy naviazané aj sociálne dávky. Najúčinnejším mechanizmom, ktorý možno odporučiť na udržiavanie spravodlivo vysokej minimálnej mzdy, by však nepochybne bolo naviazanie platov ústavných činiteľov (prezidenta a premiéra, ministrov, štátnych tajomníkov, poslancov, starostov či primátorov a iných) nie na priemernú mzdu, ako je to teraz, ale na minimálnu mzdu. Autor je čestným predsedom Futurologickej spoločnosti na Slovensku