Poznámka Václava Bělohradského, že od konca druhej svetovej vojny je podmienkou zvrchovanosti štátu nukleárny arzenál, bola potvrdená už viackrát. Rovnako sa potvrdzuje, že napriek nukleárnym zbraniam a interkontinentálnym raketám, ktoré ich môžu za pár minúť dopraviť na ktorékoľvek miesto na planéte, stále prebieha aj klasická Veľká hra veľmocí. Štáty ako Slovensko sú v tejto hre veľmocí zväčša len políčkami na Veľkej šachovnici, ako priestor „rozhodujúcej mocenskej hry v Eurázii“ nazval Zbigniew Brzezinski. Súčasťou „Veľkej hry“, ktorá sa hrá prinajmenšom od 19. storočia, sú nielen „zápasy“ o verejnú mienku, hľadanie a odhaľovanie agentov, ale aj presúvanie figúrok či vlajočiek po Veľkej šachovnici. Asi tak totiž vyzerajú prápory, pluky, brigády, divízie či inak pomenované vojenské útvary na mapách generálnych štábov.
Figúrky presúva tá veľmoc, ktorá si to momentálne môže dovoliť a zároveň sa ich inštalovanie na konkrétnom políčku šachovnice zhoduje s jej herným plánom. Ak odhliadneme od dobovej rétoriky adorujúcej aktuálneho spojenca Slovenska (alebo štátneho útvaru, ktorého je práve súčasťou) a démonizujúcej jeho nepriateľa, bude na tom pozoruhodné akurát to, že sa tu vždy nájde partička, ktorá urobí všetko preto, aby aktuálny hegemón strednej Európy dostal to naše políčko k dispozícii na podnose a ako bonus k nemu ešte aj pozvánku. Tou sa akosi normalizuje či dokonca legitimizuje pohyb chlapcov v zelenom s inými ako slovenskými insígniami po krajine, aj keď zväčša len dodatočne. Zdá sa, že sme svedkami a zároveň účastníkmi ďalšej reprízy tohto javu. Slovensko si pritom za uplynulé storočie mohlo viackrát overiť, že hosťovanie vojenských jednotiek veľmoci, ktorá práve priestor strednej Európy ovláda, nikdy neprinieslo bezpečnosť a ani nezaručilo, že ich napokon nevystriedajú jednotky inej veľmoci.
Zbigniew Brzezinski: Velká šachovnice. K čemu Ameriku zavazuje její globální převaha, Mladá Fronta 1999, anglický originál 1997.
