Mimochodom…

Zachytené pri vedľajšom stole v kaviarni: „Vieš, koho je mi ľúto? Tých tiet predavačiek v tescu. Sedia pri pokladni od rána do večera, prehadzujú tovar, v kuse, ako stroje. Od rána do večera. Hrozný život. A koľko zarábajú? A ja, idem si do roboty, sadnem k počítaču a nič. Sedím tam osem hodín, ale z toho reálne pracujem tak tri. Jasné, že niekedy musím zabrať a robiť aj jedenásť hodín v kuse. Ale nie každý deň. Človeče, a ja zarábam každý mesiac trikrát, štyrikrát viac ako tie tety v tescu. Tak som si ti pomyslel – je toto spravodlivé? Čo je toto za svet?“ Ajhľa, dobrý človek ešte žije. Dokonca aj v „Blave“. * * * Skupinka talianskych podnikateľov prišla dohadovať so slovenskými kolegami nejaký obchod. Popri vážnych obchodných rokovaniach prišla reč aj na nekalé praktiky „podnikateľov“ bez škrupulí. Teda mafiánov. Tu sa zrazu hosť z juhu opýta: „Koľko sudcov u vás ročne zastrelia?“ „Čože?“ zarazili sa slovenskí kolegovia. „U nás sa predsa sudcovia nestrieľajú.“ „Tak to vás ľutujeme,“ pokývali hlavou Taliani. „Keď sudcov strieľajú – vieme, že šliapu mafii na kurie oká. A keď nestrieľajú… už si všetkých kúpili.“ * * * Človek si zo zvedavosti prvýkrát v živote pozrie Mojsejovcov Live. Aj sa párkrát skutočne úprimne zasmeje. Napríklad keď je Nora očividne hrdá, že netuší, čo je to filantropia. Ale potom nad sebou divák neveriacky krúti hlavou: práve som na toto obetoval polhodinu svojho života, ktorú mi už nikdy nikto nevráti. Nuž ale, ako vraví prastará múdra kniha, aj to, čo je zdanlivo prázdne a o ničom má svoju cenu. Plnosť a prázdnota sa navzájom doplňujú, píše sa v Tao Te-Ťing. Bez prázdna vo svojom vnútri by pneumatika neslúžila svojmu účelu. Bez prázdnoty, ktorú obklopuje hlina, by nemohli existovať nádoby. A bez Braňa a Nory Mojsejovcov – Hm. Tuším to nie vždy funguje. * * * Podnik Odvoz a likvidácia odpadu (OLO) dlhý čas lepil na recyklačné kontajnery dva rôzne plagátiky. Vysvetľovali občanom, aký odpad kam patrí. Jeden z nich nariaďoval, aby sa obaly od škatuľových nápojov a mlieka hádzali medzi papier, podľa toho druhého sa tam naopak dávať nesmeli. Táto situácia trvala pekných pár mesiacov. Logika síce naznačovala, ktorý z plagátikov má pravdu, ale ak človek zhodou okolností videl len ten nesprávny, nemal dôvod sa domnievať, že robí niečo zlé. Presnú informáciu nemohol občan nájsť ani na webovej stránke OLO, ktorá sama o sebe pôsobí veľmi školácky. Nuž ale, vtedajší riaditeľ OLO mal iné starosti, ako presný návod na zber odpadu. Radil ministrovi financií, ako triediť dane. Tým riaditeľom OLO bol v tom čase istý Richard Sulík. Trocha mi vŕta v hlave: keď pod jeho vedením nebol podnik OLO schopný dohodnúť sa, aký odpad kam patrí, akú kvalitu asi možno očakávať od jeho daňových reforiem a odvodových hókus-pokusov? * * * Ulice patria všetkým. Ale nie v Bratislave. Majitelia kaviarní a reštaurácií v historickom centre mesta si to najmä počas letnej sezóny nemyslia. Čoraz viac sa rozťahujú do verejného priestoru. Zavadzajú. Priateľ sa preto rozhodol urvať si na chvíľu tento priestor tiež. Pre seba a ďalších, nebohatých a neturistov. Rozostavili si v historickom jadre mesta stoličky, priestor skrášlili kvetmi v črepníku. Netrvalo dlho a pristavil sa pri nich policajt. „Čo tu robíte?“ „My tu len tak sedíme.“ „Oni tu len tak sedia“, zreferoval policajt do vysielačky. Vysielačka čosi zaškŕkala a policajt sa na nich obrátil znova: „Ale tu sa nesmie piť pivo.“ „To je nealkoholické.“ „Oni hovoria, že to je nealkoholické“, referoval strážca zákona opäť svojmu neviditeľnému nadriadenému. Ochrancom poriadku zrejme došli argumenty. Policajt bezradne pokrčil ramenami a odkráčal. Víťazstvo. Malé, ale milé. * * * Umelci zo skupiny s nekaždodenným názvom Organizácia pomoci edukácie mládeže oznámili, že sa chystajú vystavovať stoličky. Učene sa tomu vraví, že budujú „dočasné tzv. skupinové a individuálne oddychové terminály v rámci mikroprostredia Záhorskej Bystrice.“ O čosi ľudskejšie potom vysvetľujú, že vychádzajú z tradície založenej na dedinskom zvyku „sedieť na priedomí, komunikovať a pozorovať okolie.“ „Nemáš pocit, že Ti ukradli nápad?“ spýtal som sa žartom spomínaného priateľa. „No ja myslím, že som ani ja až taký originálny nebol. Inšpiroval som sa predsa bežnými ľudskými zvykmi, ktoré nás poľudšťujú. Akurát oni to chcú využiť na podporu vytrácajúcej sa spoločnej komunikácie – a ja som to bral ako provokáciu, ako protest proti krádeži takýchto možností. Ale je to pekné“, povedal. „Až na to, že ich sponzoruje Orange.“