Ruský Gazprom je znepokojený stavom bankrotujúcej Ukrajiny. Obáva sa, či bude Kyjev schopný splatiť svoj štyristomiliónový dlh za dodávky zemného plynu. Slovenské ministerstvo hospodárstva síce zatiaľ uvádza, že nesplatené záväzky Kyjeva by sa mohli prejaviť iba v obmedzení dodávok pre ukrajinský trh, no práve tak sa začala aj plynová kríza v januári tohto roka.
Prvé kolo populárnej hororovej reality šou s názvom Plynová kríza si získalo prvé stránky slovenských periodík, hlavné vysielacie časy našich elektronických médií a prikovalo k obrazovkám státisíce divákov – a to s minimálnymi nákladmi na propagáciu či na štatistov, ktorými sme sa stali my všetci, vrátane našich vrcholových politikov. Môžeme si byť teda istí, že na pokračovanie megaúspešného formátu nebudeme musieť čakať dlho. Producenti na ukrajinskej i ruskej strane by si však mali dať pozor, aby ich pripravovaný projekt nestihol osud iných pokračovaní úspešných hororov, ktoré často bývajú iba slabým odvarom šokujúcich originálov. Teda, aby Slováci či Bulhari, unavení a „vynervačení“ z prvého dielu, nestihli namiesto Plynovej krízy 2 prepnúť radšej na kanál Jamal či iné podobné zahraničné vysielanie, alebo na úplne odlišný formát, trebárs prezidentské voľby. A to aj napriek nesporne zaujímavým nápadom, ktoré v rámci začínajúcej reklamnej kampane dvojky podhadzuje napríklad Vladimír Mečiar – totiž, že za celý horor môže Ivan Gašparovič.
* * *
Spišský pomocný biskup Andrej Imrich opäť bloguje v prospech prezidentskej kandidatúry Františka Mikloška. Tvrdí, že Slovensko potrebuje prezidenta, „ktorý ho bude osobným svedectvom povzbudzovať a bude apelovať na vládu i na parlament, aby bezpečie našej vlasti stavali na skale, ktorou je Boží zákon.“ Údajne potrebujeme práve takého prezidenta, ktorý urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby zákony našej vlasti boli v súlade s Božím poriadkom. V dnešnom svete podľa biskupa Imricha prevláda taká atmosféra, že ľudia Pána Boha neberú vážne a spomedzi známych prezidentských kandidátov je celoživotným nositeľom nielen kresťanských, ale aj ľudských hodnôt jedine František Mikloško.
Ktovie, či F. Mikloškovi podobné podporné aktivity viac neškodia, ako pomáhajú. Štátne zriadenie, v ktorom sa štátna legislatíva prispôsobovala cirkevnej, totiž na Slovensku už raz bolo, a spomínať naň v dobrom nie je vôbec populárne. Ani sám Mikloško pri zmienke o tomto dejinnom období nejaví nadšenie. Ďalej, štáty s náboženským právom máme vo svete aj dnes, toto právo sa volá šaríja, a zatiaľ sa nezdá, že by Slovač dychtila napodobňovať takýto vzor. Neskórujú rôzni nadšenci, ktorí na internete „volia Fera“, náhodou do vlastnej brány?
* * *
Maďarskí finanční experti tvrdia, že ich ekonomike pomôže odraziť sa z dna jedine rýchle prijatie eura. Forint totiž patrí k najviac slabnúcim menám. Od začiatku roka klesol voči euru o 19 percent a jeho vyhliadky nie sú príliš optimistické. Premiér Ferencz Gyurcsány predpokladá, že by Maďarsko mohlo prijať euro v rokoch 2012 až 2014.
Kormidelník jednej z najohrozenejších európskych ekonomík sa zároveň posťažoval, že EÚ necháva uchádzačov o vstup do eurozóny príliš dlho čakať vo vestibule. Možno s ním len súhlasiť. Keď si predstavíme, že by sme museli v sychravom februárovom počasí čakať v predsieni, prepytujem, s holým zadkom, tak ako Maďarsko, až nás tak striasa zima. Úbohý sused zviera v uzimených prstoch časenku na tri až päť rokov a z dverí vestibulu eurozóny mu nepríjemne ťahá na nahý chrbát. V rámci eurospolupatričnosti by preto bolo vhodné navrhnúť buď zlepšenie kúrenia v predsieni, alebo požiadať Medzinárodný menový fond, aby Maďarsku požičal ďalšiu teplú finančnú prikrývku, ktorou sa aspoň na nejaký čas zahreje.
(eb)
