„Ak nezarobíme aspoň 20 000, služba sa nevydarila,“ prehodil raz v rozhovore jeden z mojich priateľov. Kedysi sa ľudia, o ktorých hovorím, nazývali „strážcami zákona“, oficiálne boli príslušníkmi Verejnej bezpečnosti. Dnes sú to policajti. Ak priateľ hovoril o nevydarenej službe, mal na mysli peniaze inkasované od vodičov za dopravné priestupky bez záznamu na polícii a bez dokladu o zaplatení pokuty. Niečo na spôsob „tu máš tri stovky a nikdy sme sa nevideli“. Čestne vyhlasujem, že za posledných desať rokov som nestretla vodiča, ktorý by zaplatil oficiálnu pokutu. Nielen preto, že sama občas sedím za volantom, sa musím prikloniť na stranu vodičov. Tlieskam každému, kto dokáže nájsť dieru napríklad v daňovej legislatíve a obratne ju využiť vo svoj prospech. Tým, ktorí dávajú úplatky policajtom, príliš tlieskať netreba: dokáže to hoci pätnásťročný fagan, ktorého prichytia na otcovom aute bez vodičského preukazu. Oní strážcovia zákona, keď vytiahnete peňaženku, občas chvíľu robia drahoty, že „takto to predsa nejde, to je vážny priestupok a pod“. Len skúste prihodiť, svedomie závisí od počtu núl na bankovke. Keby som aspoň mala istotu, že takto zarobené peniaze dajú trebárs svojim deťom ako vreckové alebo si kúpia maličkosť do bytu… Avšak skladáme sa im napríklad na alkohol, cigarety a podobné „prilepšenia“. Tím, ktorým som ukrivdila, sa ospravedlňujem. Ešte stále verím, že nie každý je ochotný „zapredať“ svoju podobu v uniforme za pár stoviek…
