Bývalá vláda Roberta Fica zavedenie tzv. milionárskej dane odôvodňovala najmä zvýšením solidarity lepšie zarábajúcich. „V snahe vytvárať konkurencieschopný pracovný trh by sa malo toto opatrenie zrušiť,“ tvrdí Radovan Ďurana z Inštitútu ekonomických a sociálnych analýz INESS. Podľa neho „negatívne postihuje najmä kvalifikovanú pracovnú silu, ktorá ľahko odíde. Rovnako sa dotýka príchodu špecialistov zo zahraničia, ktorí často na Slovensko prinášajú potrebné know–how.“
Ak by dvadsať eur mesačne navyše pre manažéra s dvojtisícovým príjmom malo byť dôvodom na odchod z krajiny, Slovensko by sa podľa logiky Radovana Ďuranu už dávno premenilo na veľmoc upratovačiek a smetiarov. Realita je však úplne iná. Výroky o „trestaní úspešných“ vypúšťajú do éteru práve tí, ktorí nikdy nežili z minimálnej mzdy ani neboli slobodnými matkami či nezamestnanými. Úspech sa totiž ani zďaleka nedá merať výlučne v peniazoch. Podľa takéhoto rozmýšľania by ľudia ako Ján Slota, Jozef Majský či Juraj Široký by mali byť etalónmi úspešnosti. Avšak, o čo menej je úspešný majiteľ autodielne vo Veľkom Krtíši, ktorý si poctivou prácou zarobí 500 eur mesačne ako manažér v bratislavskej pobočke konzultačnej spoločnosti pri plate 1500 eur?
Bývalý minister financií Ján Počiatek tvrdí, že tzv. milionárska daň splnila svoj účel. Nie je tomu ale celkom tak. Bývalá vláda totiž ostala na pol ceste. Z obavy opätovne zaviesť progresívne zdanenie ostal len akýsi kompromis vo forme lineárne klesajúcej odpočítateľnej položky. Navyše, dotýka sa aj ľudí, ktorí sa úplne oprávnene necítia byť milionármi. Milionár totiž nie je ten, kto má vysoké príjmy, ale ten, kto sa nemusí obmedzovať vo svojich výdavkoch. A preto je veľký rozdiel ak príjem dvetisíc eur má štvorčlenná rodina alebo slobodný jednotlivec.
Opätovne zaviesť progresívnu daň z príjmov v dnešnej situácii je však veľmi ťažký oriešok. Druhá Dzurindova vláda zavedením tzv. rovnej dane totiž zásadným spôsobom presunula daňové zaťaženie z daní z príjmu na daň zo spotreby (teda DPH). V dnešnej dobe zvýšiť náklady na prácu by asi nebol priechodný nápad. Súčasný systém sa tak ocitol v slepej uličke: kto má zaplatiť deficit v štátnom rozpočte?
Konečne by mala prísť vláda, ktorá povie, prečo je dobré platiť dane. Že práca načierno podkopáva budúcnosť nám všetkým, že daňové úniky musia financovať tí poctiví „hlupáci“, ktorí nemajú svedomie na podvody s nadmerným odpočtom DPH alebo nákupom bez papierov. Ak teda nechceme platiť viac daní, mali by sme povedať, čoho sa vzdáme. Výstavby diaľnic? Zdravotníctva? Bezplatného školstva? Upratovania ulíc? Polície?
Ak analytici z INESS-u tvrdia, že akákoľvek forma progresívneho zdanenia trestá úspešných, mali by si uvedomiť, že práve oni sú dnes úspešní možno najmä vďaka tomu, že mohli študovať za dane svojich rodičov. A môžu byť radi, že do toho už dnes nikto nevŕta. Pretože ak by malo byť referendum o tom, či má Radovan Ďurana vrátiť investície štátu do jeho vzdelania, 70 percent občanov by bez váhania odpovedalo áno.
