Miliardy vláda vráti. Ale komu?

Práve dnes vláda schvaľuje hŕbu zákonov, o ktorých sa intenzívne hovorí už vyše mesiaca. Novinári a politici ich eufemisticky nazvali balíčkom a možno tým chceli aj naznačiť, že sú akýmsi darčekom. Darčekom, ktorý však dostane len niekto, hoci ho zo svojich daní zaplatíme všetci. Oponenti sa ozývajú proti a žiadajú, aby vláda prilepšila každému, lebo navrhované riešenie vraj nie je systémové. To, čo navrhujú, možno systémové je, ale celkom určite to nie je riešenie. Už len samotná správa, že vláda by mala niečo dať ľuďom, keď už im niečo zobrala, je tak trochu zábavná. Akoby bežné daňové príjmy (ak zvýšené príjmy „vďaka“ vyšším cenám benzínu a nafty nebudeme považovať za bežné) si rozdali ministri, a potom si ich uložili na svoje účty. Každá vláda vyberá dane iba preto, aby za ne hradila nejaké služby pre občanov. Miklošov „prúser“ = vyššie dane Takže volanie po tom, aby Ficova vláda práve teraz vrátila, čo nadmerne získala na vyšších daňových príjmoch samo o sebe nemá logiku. Vlastne logiku má, ale celkom inú. Nejde o nič iné, len o typický opozičný populizmus. Navyše nezodpovedný, lebo znížené dane (či už spotrebné alebo z pridanej hodnoty) automaticky nevedú k nižším cenám. Prednedávnom sme už o tom písali: aj Ivan Mikloš, keď bol ministrom financií, odmietal požiadavku Roberta Fica, aby znížil dane a argumentoval presne tak – že to ceny neovplyvní. Pričom Fico bol „vo výhode“, pretože oprávnene kritizoval Dzurindovu vládu za náhle a nečakané prudké zvýšenie spotrebnej dane. Navyše neodôvodnené, lebo pravicový kabinet k nemu pristúpil iba preto, aby zaplátal dieru v štátnom rozpočte, ktorá vznikla pri jeho príprave na ministerstve financií. Ale za to, že až v priebehu roka vláda zistila, že jej chýbajú miliardy pre akési zlé prepočty, neniesol zodpovednosť ani dotyčný úradník (či dotyční úradníci), ani minister, ktorý takto sfušovaný návrh predložil, napokon ani samotná vláda a vládna väčšina, ktoré ho jedna po druhej schválili. Zodpovednosť vtedy Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš hodili na plecia nás všetkých – zvýšili spotrebné dane a „bolo po paráde“. Nikto z dnešných krikľúňov sa vtedy neozýval. Pritom sme na čerpacích staniciach okamžite videli, čo to spravilo s cenami. Pamätáte sa? Obyvatelia z prihraničných oblastí začali masovo tankovať v Česku. Ak by teda dnes, po rokoch platnosti daňového rámca, vláda podľahla populistickému tlaku a dane naozaj znížila, dosiahla by jediné – my všetci by sme prišli o poriadny balík peňazí. Nepochybne by sa ceny pohonných hmôt znížili, lebo verejný tlak by producentom a predajcom pohonných hmôt nekonať nedovolil. Ale rovnako nepochybne by išlo len o symbolické zníženie cien a väčšina z „ušetrených“ peňazí by sa nedostala k občanom, ktorí dnes prostredníctvom „nadvýberu“ daní navyše napĺňajú štátny rozpočet. Nižšie dane ľuďom nič neprinesú Ba dokonca by „zisky“ občanov boli diskutabilné aj v prípade, že by konečné ceny naozaj poklesli o úroveň zníženia dane. Väčšinu pohonných hmôt totiž netankujú ľudia do svojich súkromných áut, ale spotrebúvajú ich firmy – do služobných osobných a nákladných áut, do autobusov a ďalších prostriedkov hromadnej dopravy. Zo zníženej ceny by teda profitovali firmy. A hoci by sa im takto znížili náklady, nikto by ich nemohol donútiť, aby následne znížili aj ceny svojich výrobkov a služieb, alebo aby pridali na výplatách svojim zamestnancom. A dlhoročné skúsenosti so slovenským kapitalizmom vari nikoho nenechajú na pochybách, že by to neurobili ani v tomto prípade, resp. ak by to predsa spravili, opäť by išlo len o symbolické gesto. Väčšina koncových zákazníkov by takýto efekt zo zníženia daní určite nepocítila. Navyše je veľmi pravdepodobné, že ak by aj ono zázračné zníženie cien benzínu a nafty nastalo, nemalo by okrem vyššie spomenutých efektov ani pozitívny dopad na hospodársky rast Slovenska. Ten dosahujeme aj pri vysokých cenách, takže sa ukazuje, že tie nie sú významným brzdiacim stimulom. V globálnom meradle to nepochybne platí, ale v lokálnom (z pohľadu sveta) evidentne nie. Naši producenti ešte stále dokážu vyvážiť vysoké ceny pohonných hmôt inými pozitívami a ani najnovší pokles nie je taký, aký zažívajú vyspelé ekonomiky. Samozrejme, celosvetový výraznejší pokles cien pohonných hmôt by mohol pozitívne ovplyvniť aj náš hospodársky rast, ale to by dane museli znižovať všetky vlády a po nich by všetci producenti a predajcovia museli znižovať ceny. Vláda si, samozrejme, rovnako ako jej oponenti dobre uvedomuje, že rastúce ceny na čerpacích staniciach sa odrážajú aj na vyššom výbere daní. A je pochopiteľné, že tie peniaze chce využiť v prospech občanov, „vrátiť im ich“, ale všetky spomínané scenáre jasne ukazujú, že znížením daní by to nedosiahla. Od zníženia dane ku konkrétnemu pozitívnemu efektu pre väčšinu ľudí je cesta príliš zložitá a komplikovaná, aby bola reálna. A populizmus si môže dovoliť niekto, kto nenesie zodpovednosť. Vláda chce konkrétne výsledky, nie veľké slová. Sociálny balíček ako investícia K výsledkom by mal viesť tzv. sociálny balíček. Nemá zmysel podrobne rozoberať jeho obsah, lebo ten je dostatočne medializovaný. Zmysel však má opäť poukázať na argumenty oponentov, ktorí ho označili za „rozdávanie“. Takže zníženie daní nie je rozdávanie, ale adresné sociálne dávky a finančná výpomoc už rozdávaním sú. Lenže, ak by vláda naozaj chcela peniaze iba porozdávať, mohol by chodiť premiér s plnou peňaženkou po mestách a dedinách, alebo by celých 11 miliárd „strčil“ do svojej rezervy a rozhodoval o nich podľa vlastnej vôle. Lenže prijatiu zmien v zákonoch, ktorých výsledkom je tzv. sociálny balíček, predchádzala analýza a diskusia. Všimnite si ten paradox – na jednej strane vláda podľa kritikov bohapusto rozdáva, na druhej sa SDKÚ hrdí, že v podstate iba kopíruje jej vlastné návrhy a predstavy. Ak by teda to isté robila Dzurindova strana, bolo by to v poriadku, ak to teraz robí Ficova, je to zlé. Ak sociálnodemokratická vláda „dáva“ občanom peniaze, berie to nie ako rozhadzovanie, ale ako investíciu. A aj v tomto prípade je zrejmé, že táto investícia vychádza z transparentných a dlhodobých preferencií. V Slove sa už popísalo dosť o príjmovej situácii dôchodcov, aby bolo jasné, že sú na tom najhoršie. Hoci práve oni asi veľa benzínu a nafty nenakupujú, je zvýšenie ich príjmov výrazom medzigeneračnej spoločenskej solidarity, ktorá patrí k základnej programovej výbave sociálnych demokratov. Pravičiarom sa to nemusí páčiť, ale jednoducho je to tak, a nielen u nás. Rozšírenie príspevku pri narodení detí treba zasa chápať v kontexte s ďalšími už prijatými alebo pripravovanými opatreniami. Súčasná vláda napr. obnovila bonifikáciu hypotekárnych úverov pre mladých ľudí a ministerstvo financií ju chce od budúceho roka ešte zvýšiť, takže by mladí ľudia nemali pocítiť ani prípadné mierne zvýšenie úrokov po vstupe do eurozóny. Rodičovský príspevok po novom by mal zasa väčšou sumou umožniť lepšie zvládnuť prvé roky veku dieťaťa a dokonca ho budú dostávať aj rodičia, ktorí dajú dieťa do verejnej materskej školy. Aj vyššie prídavky na deti či zvýšený daňový bonus je investíciou do mladých rodín. Systémové neriešenie Oponenti, pochopiteľne, majú právo na kritiku i na nespokojnosť. Zhodnú sa síce s vládou v tom, že získané miliardy navyše treba ľuďom „vrátiť“, zjavne však majú inú predstavu o tom, komu by sa tie peniaze mali dostať. Ich požiadavky sú jasné, len argumenty, ktoré pritom používajú, nie. Prečo by sociálna finančná pomoc, vychádzajúca z jasnej a dlhodobej stratégie, nemala byť systémovým riešením? A naopak, akým riešením by bolo zníženie daní? Je predsa evidentné, že by sa tie peniaze, ktoré dnes na daniach platia, väčšine ľudí naspäť nevrátili. Možno by to teda bolo systémové opatrenie, ale rozhodne nie riešenie v prospech ľudí, z ktorých vreciek sa štátny rozpočet napĺňa. Hlavný rozdiel medzi tým, čo chce so zvýšenými príjmami urobiť vláda a čo by chceli urobiť jej oponenti je v tom, kto by z týchto ziskov mal profitovať. Ficov kabinet ich chce dať adresne, konkrétnym ľuďom s konkrétnym zámerom, ktorý vyplýva z jeho programu a všetkým známej stratégie. Oponenti sa schovávajú za veľké slová a populistické gestá, ale zisky by sa „roztopili“ u (niekoľkých) firiem a ich majiteľov. A to rozhodne nie sú efektívne vynaložené verejné prostriedky, čo od vlády stále požadujeme.