Jeden z lídrov parlamentnej opozície prichádza s geniálnym nástrojom na boj proti hospodárskej kríze. Zatiaľ čo vláda prijíma konkrétne riešenia a s podnikateľmi, odborármi, bankármi a ďalšími odborníkmi hľadá najúčinnejšie opatrenia, Ivan Mikloš sa opakovane sťažuje, že vláda s ním nechce diskutovať. Skutočne originálny spôsob, ako zmierniť pokles ekonomického rastu, udržať pracovné miesta či pomôcť nezamestnaným. Ak majú ľudia problém, politici ho najlepšie vyriešia tým, že budú diskutovať, debatovať, rozprávať.
Vari najčastejšou výhradou v televíznej debate Ivana Mikloša s ministrom financií Jánom Počatkom bolo, že vláda odmieta diskusiu s opozíciou. Dnes môžeme TV Markíza poďakovať, že túto reláciu odvysielala. Mali sme možnosť v priamom prenose na vlastné oči vidieť, o čo vlastne opozičným lídrom ide.
Čím horšie, tým lepšie
Takže ešte raz. I. Miklošovi chýbajú diskusie s vládnymi predstaviteľmi o kríze. V nedeľu však jasne predviedol, aký by takéto debaty mali praktický význam. Vyše polhodinu, ktorú mal v najsledovanejšej politickej publicistickej relácii v televízii k dispozícii, využil najmä na útoky proti vláde a jeho najčastejšou výhradou nebolo to, čo vláda robí alebo nerobí, ale to, že nechce diskutovať. Pritom mal excelentnú možnosť, aby nielen ministrovi financií – pri riešení ekonomickej krízy jednej z najpovolanejších osôb – ale aj širokej verejnosti čo najpresnejšie porozprával, s akými konkrétnymi opatreniami proti kríze chce opozície na debatu s vládou prísť. Nič podstatné sme sa však nedozvedeli.
Návrh na zníženie dane z príjmu na 16 percent totiž nemôžeme brať vážne ani náhodou. Nechajme teraz bokom fakt, že takéto opatrenie neprijala v Európe ani v Amerike žiadna, dokonca ani pravicová vláda. Oveľa dôležitejšie je, že opozícia hrá pri tomto návrhu špinavú hru. A to z viacerých dôvodov. V prvom rade preto, lebo rovnako ako pri ďalších návrhoch pompézne oznámených na mimoriadnej tlačovej konferencii v piatok, chýba prepočet, o koľko by toto „opatrenie“ prehĺbilo schodok štátneho rozpočtu. Inými slovami, o koľko by zadlžilo daňových poplatníkov do budúcnosti. I. Mikloš síce jasne povedal, že ani SDKÚ-DS by zrazu väčší než plánovaný rozpočtový schodok neprekážal, ale zároveň upozornil, že to zasa „nemôže byť akákoľvek suma“. Prečo teda verejnosti otvorene nepovedal, koľko by ju to stálo?
Ťažko sa takto možno ubrániť presvedčeniu, že SDKÚ-DS sa riadi heslom „čím horšie, tým lepšie“. Prichádza s návrhmi, ktoré by rozvrátili štátny rozpočet a zruinovali verejné financie. Nevie síce reálne pomôcť, ale aspoň sa usiluje reálne ublížiť, lebo po vyše dvoch rokoch, čo nijakým činom nedokáže pohnúť so svojimi volebnými preferenciami, to asi vidí ako jedinú možnosť, ako skrátiť náskok vládnych sociálnych demokratov. Svedčí o tom i fakt, že návrhu na ďalšie zníženie dane z prímu chýba aj prepočet, koľko peňazí by to prinieslo radovým občanom.
Zníženie dane pre bohatých
Nemusíme byť ani matematickými, ani ekonomickými géniami, aby sme rýchlo pochopili, že I. Mikloš a Mikuláš Dzurinda zasa „kopú“ za záujmy najbohatších na úkor väčšiny. Zníženie priamej dane by totiž neprinieslo ani jediný eurocent nezamestnaným, dôchodcom a pri terajších príjmoch by to bolo zanedbateľných pár eur pre veľké skupiny pracujúcich. Podpredseda SDKÚ-DS opakoval poučku, že treba udržať spotrebu, čo je nepochybne jedna zo záchranných bŕzd spomalenia ekonomického rastu. Lenže ak výsledkom krízy sú desiatky, ba už stovky zrušených pracovných miest, ako nižšia daň z platu udrží spotrebu človeku, ktorý prišiel o zamestnanie? Odpoveď znie: nijako.
Navrhované zníženie dane z príjmu s veľkou pravdepodobnosťou iba minimálne podporí domácu spotrebu, lebo skutočným prínosom bude iba pre ľudí s veľkými príjmami, ktorí svoju spotrebu aj tak obmedzovať nemusia, alebo len minimálne, navyše, nakupujú najmä luxusné tovary a služby a veľmi často ide o zahraničnú produkciu, vrátane dovoleniek. Navyše, pár ušetrených eur väčšina radových občanov nebude hneď míňať, lebo očakávania obyčajných ľudí týkajúce sa ich ekonomickej a sociálnej situácie sa zhoršujú. A v takej situácii ľudia skôr šetria ako míňajú. Preto by pozitívnejšie efekty mohol mať nielen „spotrebiteľský optimizmus“, ale aj udržanie reálnych príjmov, či aspoň neveľký pokles. Z tohto hľadiska sú lepšou investíciou sociálne dávky, či štátna bonifikácia úverov, ktoré pomáhajú udržať aspoň akú – takú kúpyschopnosť obyvateľov a môžu ich motivovať na spotrebu.
Takže nedeľná televízna debata I. Mikloša a J. Počiatka jasne ukázala, aký význam by mali debaty s opozičnými politikmi o kríze. Predstava, že si vládni predstavitelia doteraz nevšimli opozičné „návrhy“, je smiešna, na to netreba žiadne diskusie. Naopak poznajú ich veľmi dobre, preto odmietajú strácať čas planými rečami. Ivanovi Miklošovi sa „vracanie sa do minulosti“ zo strany Jána Počiatka nepáčilo, lenže práve ono ukazuje, že „diskusia“ s ním by bola mlátením prázdnej slamy.
Zúfalosť a strach
Minister financií to svojmu predchodcovi jasne dokázal. „Reformy, ktoré zvyšujú ekonomickú slobodu, znižujú dane a zlepšujú podnikateľské prostredie, vedú k rýchlemu ekonomickému rastu, a tým aj k rastu životnej úrovne a zamestnanosti. Práve preto sú najrýchlejšie rastúcimi európskymi ekonomikami Írsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko a Slovensko,“ citoval jeho slová spred roka a pol. I. Mikloš takto hovoril o krajinách, ktoré dnes prežívajú najhlbšiu hospodársku krízu z celej Európskej únie. Podľa predpovede Európskej komisie čaká Lotyšsko katastrofálny ekonomický prepad o 6,9 percent, Írsko o 5 percent, Estónsko o 4,7 percent a Litvu o 4,0 percent HDP! Práve hlavné nástroje pravicovej ekonomickej politiky spôsobili, že tieto štáty nie sú schopné čeliť následkom krízy tak ako Slovensko, kde sociálna demokracia pred dvoma rokmi začala riadiť hospodárstvo iným spôsobom. Neoliberálne dogmatické poučky prestali fungovať, vlastne nikdy nefungovali, iba vytvárali akože úspešnú virtuálnu realitu, ktorá však bola úspešná iba dočasne a iba pre niektorých.
Nech sa opozícia akokoľvek usiluje vytvárať obraz o ideologicky obmedzenom prístupe vlády, pravda je taká, že vláda neodmieta spoluprácu pri zvládnutí krízy, ale odmieta zbytočne strácať čas „diskusiou“ o návrhoch, ktoré svedčia o tom, že slovenská pravica chce tvrdohlavo presadzovať nefunkčné „riešenia“. Aspoň pre väčšinu nefunkčné. Naopak, v Rade pre hospodársku krízu chce hľadať funkčné riešenie s tými, ktorí majú čo povedať do fungovania slovenských podnikov a ekonomiky ako celku – s manažérmi, odborármi, bankármi, odborníkmi.
Prístup opozičných lídrov svedčí o tom, že im vôbec nejde o vyriešenie krízy. Vyčítajú vláde, že nechce diskutovať, pritom sami nie sú schopní sa stretnúť. Rozhádaná opozícia zrušila zasadanie tzv. opozičnej rady a M. Dzurinda a I. Mikloš budú o svojich návrhoch rokovať oddelenie s vedením KDH a potom s vedením SMK. Hlavne, nech je tých rokovaní čo najviac. Opozícia sa totiž nevie dostať do povedomia verejnosti žiadnou konkrétnou činnosťou. „Debaty“ a „diskusie“ sú pre ňu jediným spôsobom, ako sa aspoň zviditeľniť, aspoň ukázať, že ešte existuje. Bez ohľadu na reálny prínos. Je to prejav zúfalosti nad tým, ako úspešne zvládla vláda plynovú krízu, počas ktorej nebolo o opozícii počuť ani slovíčko. A je to prejav strachu z toho, že rovnako to dopadne s hospodárskou krízou.
Autor pracuje na Úrade vlády SR
VIRTUÁLNE ŠETRENIE
Jedným z opatrení vlády proti hospodárskej kríze bude aj šetrenie v štátnom rozpočte. Napokon, Robert Fico to povedal už pri prvých informáciách o finančnej kríze pred takmer pol rokom, keď sa ešte zdalo, že bude aj v tomto roku možné o čosi znížiť rozpočtový schodok. Premiér naznačil, kde bude vláda hľadať rezervy (rezort obrany, platy politikov) a kde šetriť, naopak, určite nebude (prisľúbené sociálne programy, podpora mladých rodín, detí, bývania, dôchodcov, hendikepovaných ľudí). Šetrenie však má zmysel, iba ak sa dotkne skutočne naplánovaných výdavkov. Inak to nie je šetrenie, ale iba politické divadielko.
A zdá sa, že práve také hrá pred verejnosťou podpredseda SDKÚ-DS Ivan Mikloš. V televíznej diskusnej relácii totiž ministrovi financií Ivanovi Počiatkovi navrhol dve „konkrétne riešenia“, ako by mohla vláda v tomto roku ušetriť: nezaplatiť 6 miliárd korún (čiže 180 miliónov eur) za systém elektronického mýta a ďalšie tri miliardy za rekonštrukciu Bratislavského hradu. Na prvý pohľad vynikajúci nápad, ibaže skutočnosť je v oboch prípadoch iná.
Problém je v tom, že v skutočnosti ani jedna z týchto súm nie je naplánovaná v štátnom rozpočte. Za dodávku celého riešenia na elektronický výber mýtneho za používanie diaľnic a ciest 1. triedy nákladnými autami nebude Slovensko platiť priamo zo štátneho rozpočtu, ale víťazné konzorcium bude dostávať peniaze z toho, čo sa na mýtnom vyberie. Samozrejme, aj to by mohol byť príjem štátu, lenže keby sa mýto nevyberalo, štát by z neho nemal ani euro. A ono by sa nevyberalo, keby to mal najskôr celé zaplatiť štát. Takže žiadnych ušetrených 180 miliónov z rozpočtu, lebo v rozpočte taká výdavková položka ani nie je.
Podobne je to s troma miliardami na Bratislavský hrad. Je to len predpokladaná suma, ktorá by mohla byť rozložená na viacero rokov, ale do štátneho rozpočtu doteraz zaradená nebola. Takže ju nemožno zrušiť a takto „ušetrené“ peniaze presunúť na zatepľovanie domov.
Vláda bude podľa všetkého hľadať, kde by mohla ušetriť, avšak ako v iných situáciách, aj v tejto chce siahnuť k reálnym, a nie virtuálnym opatreniam.
