Minulý týždeň zverejnené makroekonomické údaje o vývoji slovenského hospodárstva za prvý polrok i odhady na ďalší polrok sú neveselé. Opozícia sa vytrvalo usiluje vytvoriť dojem, že je to predovšetkým vina Ficovej vlády, ktorá „nekoná“. Sama seba tak usvedčuje z demagógie, ktorou „hodnotí“ ekonomickú politiku súčasného kabinetu. Úspešné fungovanie hospodárstva malo byť oneskoreným efektom jej reforiem, ale zrazu je všetko inak. V skutočnosti je výsledkom reforiem aj terajší stav.
Zásadné reformy hospodárstva, ktoré napríklad zasahujú do jeho štruktúry, prinášajú naozaj efekty až v dlhšom časovom horizonte. Preto ich treba robiť po dôkladnej analýze, ktorá berie do úvahy nielen dobré, ale aj možné zlé časy. Tvrdý dopad globálnej hospodárskej krízy na Slovensko je dôsledkom toho, že dve Dzurindove vlády (najmä druhá) urobili takéto „reformy“ bez potrebnej sebareflexie. Nevychádzali totiž zo širokej a dôkladnej diskusie, ale z ideológie a marketingových cieľov.
„Dlhodobý rast“ sa skončil, ale…
Slovensko sa dnes z hľadiska ekonomiky nachádza v krízovej situácii a do značnej miery si za to naozaj môžeme sami. Možno by bolo spravodlivejšie, keby aj teraz vládol Dzurinda s Miklošom, aby žali, čo pred niekoľkými rokmi usilovne siali. Na druhej strane je zrejmé, že prežívať toto mimoriadne zložité obdobie aspoň takto umožňuje občanom iba zásadný odklon od nezodpovednej ultraliberálnej politiky predošlej vlády. Pokračovanie v Miklošovej hospodárskej politike by znamenalo totálnu katastrofu. Ivan Mikloš totiž ešte pred dvoma rokmi tvrdil, že „pravidlá hry, ktoré zvyšujú mieru ekonomickej slobody, znižujú dane a zlepšujú podnikateľské prostredie, vedú k rýchlemu ekonomickému rastu, a tým aj k rastu životnej úrovne a zamestnanosti. Práve preto sú najrýchlejšie rastúcimi európskymi ekonomikami Írsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko a Slovensko. Tieto krajiny urobili hlboké reformy založené na uvedených princípoch.(…) Slovensko malo či ešte stále má šancu napodobniť Írsko v tom, že bude dlhodobo úspešne rásť, a táto šanca môže byť zmarená.“
„Dlhodobý úspešný rast“ vydržal Írsku či pobaltským krajinám iba pár rokov. Dnes sú tieto pre Mikloša vzorové krajiny vo všetkých hlavných ukazovateľoch v horšej situácii ako Slovensko. Lotyšský HDP sa v prvom štvrťroku 2009 prepadol o 18,6 percenta, estónsky o 15,6 percenta, litovský o 11,8 percenta, írsky o 8,5 percenta. Lotyšská nezamestnanosť dosiahla v máji 16,3 percenta, estónska 15,6 percenta, litovská 14,3 percenta a írska bezmála 12 percent. Lotyšsko iba pred dvoma týždňami vysielalo signál SOS a dokonca aj najvyšší európski predstavitelia orodovali, aby táto pobaltská republika dostala zahraničnú pôžičku, lebo inak totálne zbankrotuje. Nehovoriac o tom, aké „lieky“ vlády týchto krajín teraz „ordinujú“ – zvyšovanie daní, znižovanie platov a dôchodkov, znižovanie výdavkov na školstvo či zdravotníctvo.
Všetky tieto „reformné krajiny“ patria v súčasnosti medzi najproblematickejšie štáty Európskej únie a v panike prijímajú opatrenia, ktoré tvrdo dopadajú na občanov, zvyšujú riziko chudoby, zachraňujú iba finančnú situáciu, ale nijak nepomáhajú oživeniu hospodárstva a už vôbec nie sú „investovaním“ do budúceho rastu. Kde je dnes ich „dlhodobý rýchly ekonomický rast, a tým aj rast životnej úrovne a zamestnanosti“, o ktorom demagogicky Ivan Mikloš rozprával ešte začiatkom leta 2007? A keďže tieto reči šíril aj rok po prehratých voľbách, je celkom isté, ako by to tu vyzeralo, keby Ficova vláda „neotočila kormidlo“.
…ideologická hlúposť zostáva Lenže na hlboké zmeny celého ekonomického systému treba oveľa viac času. Globálna hospodárska kríza zastihla Slovensko bez akejkoľvek schopnosti imunity, ktorej nás zbavili práve Dzurindove a Milošove „reformy“. Napríklad tým, že podporovali veľké investície zamerané výlučne na vývoz. Dnes sa takmer 90 percent nášho HDP tvorí vývozom, takže slovenská ekonomika je totálne závislá od situácie v zahraničí. Pravicové vlády z nás urobili narkomana, ktorému sa darí, len kým mu niekto dodáva drogu. Keď ju nedostane, padá na zem, lebo stratil schopnosť žiť samostatne. Navyše, aj v exporte dominuje jediné odvetvie (výroba áut), takže stačí, aby padla jedna oblasť priemyslu a padá celá slovenská ekonomika.
Ficova vláda sa môže usilovať koľko chce: dopady krízy sa jej síce darí zmierniť, ale odvrátiť ju nemôže. Na to treba urobiť skutočné reformy hospodárstva – napríklad z hľadiska štruktúry priemyslu – a tie sa nedajú urobiť ani rýchlo, ani v čase krízy. „Reformy“ pravicových vlád totiž boli v skutočnosti trestuhodne krá tkodobé a nastavovali slovenský priemysel na aktuálnu vlnu svetovej konjunktúry, lebo podľa ich ideológie mala byť večná. Namiesto toho zostáva večnou hlúposť a bezohľadnosť slovenskej pravice.
Autor je ekonomický novinár
