15. októbra by sa Michel Foucault – jeden z najoriginálnejších, najvplyvnejších a zároveň najvšestrannejších mysliteľov 20. storočia – dožil osemdesiatich rokov. Jeho tematický záber bol skutočne ojedinelý: od logiky po etiku, od filozofie jazyka po politiku. A tak neprekvapuje, že jeho myšlienky sa stali inšpiráciou, ba niekedy až základom nielen pre (najmä štrukturalistickú) filozofiu, ale aj pre súčasnú politológiu, sociológiu, literárnu vedu, jazykovedu, pedagogiku, psychiatriu alebo pre feminizmus. imochodom, práve to, čo mnohí považujú za silnú stránku, za prínos jeho filozofie, iní považujú za jej veľký nedostatok. Napríklad aj u nás známy konzervatívny polititológ Roger Scruton ho kritizuje za „podkopávanie zavedených foriem autority, poslušnosti a zákonnosti“ alebo za to, že „systematicky deštruuje pravidlá morálky a väčšinu normálnych filozofických a spoločenských pojmov… Vo veľkom sa rušia predstavy o univerzálnej ľudskej podstate; nejestvujú záväzné pravidlá a relativizuje sa prirodzené ľudské právo“. Väčšiu poklonu mu už ani nemohol vyjadriť. O to totiž Foucaultovi neustále šlo. Bol akoby neustále v pohybe. Ustavične menil, dopĺňal, korigoval, prevracal „na hlavu“ tradičné, ale i vlastné východiská, postupy, stanoviská i jednotlivé názory a myšlienky. To, čo platilo v jednej práci, už neplatilo v nasledujúcej. V jednom rozhovore k tomu povedal: „Nevracajme sa neustále k niečomu, čo som kedysi povedal! Keď to vyslovujem, už je to zabudnuté. Myslím, aby som zabudol. Všetko, čo som v minulosti povedal, nemá absolútne nijaký význam…“ Týkalo sa to i jeho nezabudnuteľného výroku ešte zo začiatku tvorby o tom, že človek sa z našich narácií „vytratí ako tvár na brehu mora“, čo si mnohí vyložili ako tézu ohlasujúcu „smrť človeka“ a čo potom musel v takejto heslovitej podobe ustavične vysvetľovať a upresňovať. Novátorské chápanie moci No azda najväčšiu pozornosť už počas jeho života pútali jeho skúmania povahy a rozličných prejavov modernej moci, teda téma, ktorú sám Foucault považoval za jednu z kľúčových problémov svojej tvorby. Foucault túto moc nehodnotí, nesúdi, nekritizuje, ale ju iba opisuje. Niektorí mu v tejto súvislosti vyčítali cynizmus a dokonca i to, že vo svojich analýzach obhajoval, ba priam propagoval moc, keď napríklad na ich základe tvrdil, že moc a mocenské vzťahy sú všade. To je však nedorozumenie. V skutočnosti iba odhaľoval moc a mocenské vzťahy aj tam, kde ich iní nevideli. To mu umožnilo odkryť množstvo nových aspektov a vzťahov moci s – vedením, jazykom, pravdou, telom, sexualitou (resp. túžbou), priestorom (architektúrou) atď. Moc, ako hovorí, je všade. Mocenské vzťahy prenikajú všetkými smermi, do hĺbky celého sociálneho organizmu, usadzujú sa na všetkých úrovniach. Preto aj Foucaultova analýza moci a mocenských vzťahov pokrýva neobyčajne širokú oblasť, kde sa problematika moci prepletá nielen s politikou (v tradičnom chápaní), ale aj s poznaním, umením alebo s medicínou. Pritom vychádzal z predpokladu, že existujú sféry, problémy a otázky moci, ktoré sa bezprostredne netýkajú tzv. veľkej politiky a ktoré aj u nás azda najviac zaujímajú verejnosť: kto je (bude) vo vláde, aké strany, kto je (bude) v parlamente a podobne. To však neznamená, že tieto sféry, otázky a problémy nemajú aj politický charakter. Zdanlivo paradoxne, všetky tzv. nepolitické oblasti a témy (školský systém, väznice, psychiatrie a pod.) úzko súvisia s politikou, a preto nemôžu byť z nej vyňaté. Na základe toho Foucault formuluje nový okruh otázok a problémov spojených s mocenskými vzťahmi: moc a diskurz, moc a pravda, vzťah medzi rozumom a šialenstvom, chorobou a zdravím, zločinom a trestom, moc nad telom (individuálnym i nadindividuálnym – obyvateľstvom), t. j. problém biomoci a s ňou súvisiacich otázok partnerských vzťahov (a v rámci nich osobitne sexuálnych vzťahov), zdravia, ekonómie moci, architektúry moci…. Foucault tu takpovediac uskutočnil dvojitú operáciu. Najprv rozšíril pojem moci (a s ňou aj chápanie politiky) na celú sociálnu oblasť a potom ju akoby depolitizoval, to znamená, zbavil ju výnimočnosti týkajúcej sa mocenskej elity. Moc, ako neustále prostredníctvom svojich diel a rozhovorov dokazoval, sa netýka iba tých, čo sú takpovediac na vrchu mocenského rebríčka – štátu, vlády, politických strán. Moc sa dotýka samotného bytia jednotlivcov, ich tiel, vedenia, diskurzov, každodenného správania. Tu chcel zistiť, akými kanálmi preniká moc až sem – do najindividuálnejších a najintímnejších sfér. A v tom spočíva jeho hlavný prínos, lebo ukázal, ako sa tieto malé, nenápadné, a preto a často aj skryté „mikromoci“, s ktorými sa človek dennodenne stretáva v rodine, na pracovisku, na úradoch, v nemocnici atď., prenikajú do myslenia, poznania, reči, do vzájomných vzťahov ľudí, pričom ich sila spočíva hlavne v tom, že na nich pôsobia bezprostredne a nepretržite. Navyše sa vo väčšine prípadov dotýkajú uspokojovania základných ľudských potrieb – zdravia, poznania, jazyka, práce, sexuality a podobne. Tu by však predsa mohol niekto namietať, že táto téma nie je tak celkom nová. O moci ako každodennosti hovoril už napríklad Tocqueville alebo Franz Kafka. Nóvum Foucaulta spočíva v tom, že na tom vybudoval celú svoju koncepciu moci, kde ťažiskom sú práve spomínané malé „mikromoci“. Tento prístup k moci sa napokon ukázal ako veľmi produktívny, pretože odkryl na mikroúrovni spoločnosti niektoré málo známe, resp. nepovšimnuté stránky mocenských vzťahov, ktoré sa v niektorých prípadoch ukázali ako veľmi dôležité vo fungovaní a pochopení týchto vzťahov aj na iných, „vyšších“ úrovniach (napríklad vplyv výchovno-vzdelávacieho systému na chod a hodnotenie demokracie). Prínos Foucaultovej koncepcie moci, jej novátorský duch však môžeme naplno pochopiť a oceniť až vtedy, keď ju porovnáme s klasickým modelom moci, ktorý dodnes v prevažnej miere ovplyvňuje filozofické a politické myslenie. Ako v prvom rade zdôrazňoval, moc nie je danosť, moc je neustále dianie. „Nič nie je základné… Preto ma nič väčšmi nerozčuľuje ako tie – ex defitione – otázky, ktoré sa pýtajú na základy moci v spoločnosti.“ Preto sa vždy bránil formulovať nejakú univerzálnu definíciu moci, ktorá by platila kdekoľvek, v ktorejkoľvek oblasti a kedykoľvek – v ktorýkoľvek okamih, pre každé historické obdobie. Preto sa nikdy neusiloval hľadať jej pôvod, ale venoval sa jej konkrétnemu fungovaniu a vykonávaniu. A napokon aj preto dôrazne odmietal doktrínu o zvrchovanej moci, ktorou sú podľa neho tak či onak, vo väčšej alebo v menšej miere poznačené všetky doterajšie politické i nepolitické teórie moci – Platónom počnúc a psychoanalýzou končiac. Táto doktrína vychádza z dvoch základných ideových predpokladov – z primátu subjektu a z personifikácie moci a kladie si otázky typu: Kto je suverén? Ako vzniká moc suveréna? Aký je jej pôvod? V čom spočíva jej legitimita? Respektíve sa pýtajú: Kto by mal vládnuť? Panovník, zákonodarná moc, vláda, ľud, robotnícka trieda? Aké by mal mať vlastnosti? a pod. V starších teóriách zvrchovanú moc predstavoval najmä absolutistický panovník, ktorý svoju subjektívnu vôľu presadzoval ako všeobecne záväzné nariadenie, ako zákon. V novších teóriách zvrchovanú moc reprezentuje najčastejšie ľud alebo jednotlivec ako impérium in imperio, alebo ešte moderný štát, ktorý akoby všetko riadil a kontroloval. Foucault považoval mocenské vzťahy za príliš zložité a neprehľadné, aby mal nejaký subjekt o nich úplnú predstavu, aby ich dokázal úplne pochopiť, kontrolovať, riadiť a nakoniec ovládnuť. Ako tvrdil, ani tí, ktorí prijímajú najdôležitejšie politické alebo ekonomické rozhodnutia, nemajú pod kontrolou celú mocenskú sieť existujúcu v spoločnosti. V mocenských vzťahoch, ako Foucault sústavne zdôrazňoval, nemá nikto privilegované postavenie. Tzv. nositeľom, „subjektom“ moci môže byť v určitom mocenskom vzťahu, v danom okamihu prakticky hocikto a hocičo. V tomto zmysle je moc nesubjektívna. Moc je nesubjektívna aj v tom zmysle, že skôr než sa z jednotlivca stane subjekt, je už zaradený do mocenských vzťahov, ktoré si ho podmaňujú. A tak namiesto spytovania sa na suverénne subjekty si Foucault kladol celkom inú otázku: Ako mohli vzťahy podmanenia konštituovať subjekty? Pri hľadaní odpovede na túto otázku si vo svojich prácach najskôr všíma rozličné mocenské inštitúcie (psychiatrické liečebne, výrobné dielne, kasárne, väznice atď.) a s nimi rozmanité techniky, taktiky a stratégie podmanenia, ktoré stoja v pozadí týchto mocenských inštitúcií a ktoré sa v rozhodujúcej miere podieľajú na formovaní subjektu. Pochopiteľne, Foucault si dobre uvedomuje, že v mocenských vzťahoch popri podmanenom telesubjekte existuje aj dominantný subjekt, že tu existuje nadvláda určitých tried, skupín, kást, jednotlivcov, ktorí sú takmer automaticky považovaní za nositeľov moci. Ako však vzápätí zdôrazňuje, mocenské vzťahy sú vždy nestabilné, prechodné. Dočasne síce môžu vytvoriť istú formu nadvlády. Ale tá sa okamžite drobí, rozpadáva, delí na množstvo iných foriem mocenských vzťahov, závislostí, nových druhov nadvlády. Z toho Foucault vyvodzuje niekoľko ďalších vlastností, „atribútov“ modernej moci, ktoré však treba vnímať v úzkej spojitosti s kritikou tradičných teórií moci. Takže oproti najmä liberálnemu alebo marxistickému chápaniu „foucaultovská“ moc je neprisvojiteľná, a preto i neodcudziteľná. Je nelokalizovateľná, a preto všadeprítomná. Je aktívna, produktívna, ale nelegitímna… Tieto a ďalšie špecifické vlastnosti modernej moci akoby predurčovali v jeho koncepcii naše možnosti (a s nimi aj naše reálne stratégie a taktiky) boja s mocou. Niektoré zvláštnosti moderných bojov s mocou Ako Foucault ustavične zdôrazňuje, väčšina súčasných bojov sa odohráva na miestnej úrovni, okolo konkrétnych a špecifických ohnísk – malých „centier“ moci, ktoré stelesňuje povedzme muž v rodine, lekár v nemocnici alebo riaditeľ väznice. A tak typické sú dnes viac boje, ktoré prebiehajú mimo (niekdajšieho hlavného) makrostrategického poľa veľkých triednych konfliktov, nezmieriteľných ideológií či priamych stretov s vládnou mocou. Ide o lokálne boje proti špecifickým formám nadvlády napr. mužov nad ženami, bielych nad čiernymi, psychológov nad duševne chorými, väzenskej administratívy nad uväznenými, úradov nad spôsobom života ľudí, tzv. normálnych nad homosexuálmi a podobne. Existuje nespočetné množstvo takýchto miestnych zrážok, z čoho okrem iného možno dedukovať, že podobne ako moc aj boje proti moci sú síce zväčša lokálne, a predsa – vzhľadom na svoju trvalú mobilnosť a difúznosť – sú nelokalizovateľné. Tieto boje sú relatívne nezávislé od ekonomickej, sociálnej a kultúrnej vyspelosti štátu, v ktorom prebiehajú. Napríklad feministické hnutie je približne rovnako silné vo Švédsku ako v Taliansku, kde je postavenie žien (zvlášť v jeho južných oblastiach) omnoho nerovnoprávnejšie než v prvom prípade. Tieto boje sa neobmedzujú ani na určitú sociálnu skupinu, triedu, vrstvu. Na rozdiel od hierarchizovaných vzťahov, kde si ustavične niekto uzurpuje právo hovoriť v mene druhých, v nich v role protagonistov vystupujú „mnohohlasné skupiny“, pričom každá z nich hovorí v prvom rade vo svojom vlastnom mene. Napriek tomu (či práve preto) tu môžu vznikať i tie najpodivuhodnejšie sociálne a politické spojenectvá, keď sa zrazu vedľa seba v spoločnom boji ocitnú homosexuáli, robotníci, feministky, bývalí trestanci, intelektuáli, ekologickí aktivisti, odborári, anarchisti atď. Jednotiacou, stmelujúcou silou je ich spoločný nepriateľ, ktorým podľa Foucaulta nie je nič iné, iba samotná moc: buď sám fakt, že sa vykonáva, alebo spôsob (forma, prejavy, metódy, techniky), akým sa vykonáva. Cieľom týchto bojov teda nie je sociálna nerovnosť alebo ekonomické vykorisťovanie. Keď sa kedysi bojovalo napríklad proti vykorisťovaniu, tvrdil Foucault, už tradične sa do vedúcej pozície staval proletariát, ktorý chcel iným určovať a viac-menej vnucovať ich postavenie a úlohy, prostriedky a ciele boja. Keď sa však dnes vedie boj proti samotnej moci, môžu sa doň aktívne zapojiť všetci tí, voči ktorým sa moc „previnila“ a ktorí ju vnímajú ako neznesiteľné bremeno. Takto bytostne zaangažovaní vo vlastnom boji zároveň vstupujú na pole masovejších hnutí za splnenie širších, všeobecnejších požiadaviek. Z toho vyplýva ešte jedna ich zvláštnosť súčasných bojov s mocou, a tou je, že tieto boje sú bezprostredné. To znamená, že sa priamo zameriavajú na inštancie, ktoré zase bezprostredne pôsobia na jednotlivcov. A tiež to, že nečakajú na budúcnosť, ktorá by mala priniesť definitívne riešenie ich problému. Sústreďujú sa takmer výlučne na prítomnosť a sú „slepé“ voči budúcnosti. „Zo skúsenosti vieme,“ pripomínal Foucault, „že snaha o únik zo súčasnej reality, rovnako ako snaha o vytváranie všeobecných programov inej spoločnosti, iného spôsobu myslenia, inej kultúry, inej vízie sveta viedla iba k návratu tých najnebezpečnejších tradícií.“ Naša doba sa podľa neho nesie v znamení zániku, konca samotnej revolúcie – aspoň v jej klasickej podobe, ponímanej ako globálny proces, jednotný boj celého národa, resp. triedy a tiež ako radikálna zmena, ktorá od základov zmení jestvujúci poriadok a dosiahne úplné a konečné oslobodenie. Osobitne nedôverčivý bol Foucault práve k téme konečného oslobodenia človeka spod panstva a nadvlády, dokonca od akejkoľvek autority. Myslel si, že to neobstojí už len z teoretického hľadiska. Implicitne sa tu totiž predpokladá existencia ľudskej prirodzenosti alebo podstaty, ktorá v dôsledku istých historických, ekonomických, sociálnych a kultúrnych príčin či prekážok zostala doposiaľ skrytá, resp. uväznená alebo odcudzená. A tak na to, aby človek (znova) našiel sám seba, svoju „prirodzenosť“, aby realizoval svoju podstatu a stal sa slobodný, postačí, keď raz a navždy odstráni dané prekážky. Ako prívrženec nominalistickej filozofie predovšetkým odmietal uznať nejakú abstraktnú, všeobecnú prirodzenosť ľudí a dokazoval, že ich jedinou, skutočnou „prirodzenosťou“ je nekonečná rozmanitosť. Foucault však celkom nezavrhol ideu oslobodenia. Podľa neho sa však nedá redukovať na jednorazový akt. Skutočné oslobodenie je súčasťou širších a hlavne zdĺhavých, nikdy nie celkom zavŕšených procesov, ktoré tvoria prax slobody. Inak povedané, sloboda je vo Foucaultovej koncepcii chápaná skôr ako permanentný boj než ako konečná stanica dosiahnutá radikálnou revolúciou. Reálna sloboda je vždy rebelujúca. Je akoby trvalou možnosťou postupnými krokmi prekračovať a meniť spoločensko-historickú situáciu, odmietať alebo modifikovať zdanlivo ustálené sociálne usporiadania, systémy, zoskupenia, inštitúcie atď. Foucault však sám seba na základe toho nepovažuje za reformistu, pretože tí by chceli podľa jeho vlastných slov prostredníctvom niekoľkých nepodstatných zmien stabilizovať existujúci systém moci, kým jemu ide, naopak, o permanentnú destabilizáciu mocenských pomerov. Nepovažoval sa však ani za typického anarchistu už len preto, že sa nestotožňuje s negativistickým ponímaním moci, takým typickým pre anarchistov. Tak ako moc nemožno raz a navždy uchvátiť, nemožno ju ani raz a navždy odstrániť. Foucault si nevie vôbec predstaviť život spoločnosti bez moci. Nie azda preto, že by ju považoval za dobro. Iba si nerobil zbytočné ilúzie o fungovaní spoločnosti a moci. Len čo sa nám podarí zvrhnúť jednu politickú nadvládu, už sa na jej mieste objaví druhá, s najväčšou pravdepodobnosťou ešte silnejšia (inak by nemohla premôcť tú prvú) nadvláda. Cieľom bojov teda nemôže byť a ani nie je definitívne poraziť moc a navždy ju vykoreniť zo spoločenského života, ako zamýšľal napríklad Bakunin. Foucault si kládol oveľa skromnejší cieľ: varovať, upozorňovať, a tam, kde je to nevyhnutné, aj priamo bojovať proti excesom moci. citáty v texte z diela Michela Foucaulta
